Je to práve 19 rokov od zmlátenia študentov na Národní třídě a dva roky od toho, čo sa postkomunistický politik Robert Fico rozhodol zložiť vládu z troch protinovembrových prúdov slovenskej politiky. Fico vnútil Slovensku vládu, ktorej obraz zatemňuje to najlepšie z nášho spoločného dedičstva novembra ´89.
V reťazi moci Robert Fico nespojil len vlastný sentiment k bývalému komunistickému režimu s Mečiarovou autoritatívnosťou a Slotovým vulgárnym nacionalizmom. On vlastne všetky tieto tri protinovembrové prúdy esenciálne zosobňuje.
.tvár postkomunizmu
Katapultovanie Roberta Fica do súčasného postavenia nebolo dané len tým, že sám je produktom úspešného politického marketingu. Stal sa predovšetkým postavou doby, najvýraznejšie stelesňujúcou tvár súčasného postkomunizmu. Pochopiť príčiny jeho popularity nie je možné bez toho, aby sme porozumeli postkomunizmu ako politickému fenoménu.
V slovenskom kontexte to znamená predovšetkým politické konanie podmienené triagonálou populizmu-nacionalizmu-etatizmu. Fico sa do všetkých troch polôh nielen marketingovo štylizuje, on tieto tri polohy aj archetypálne verne zosobňuje. Jadrom jeho politického konania je redukovanie politiky do podoby konzumenta, závislého od vrtkavých nálad populácie. Aj keď takejto politike chýba skutočné politické vedenie, nechýba jej dojem robustnosti v tom, ako okázalo uskutočňovať imaginárny záujem ľudu.
Fico ako marketingový produkt z vlastnej skúsenosti pochopil, že nie realita, ale zdanie reality vo vnímaní ľudí môže byť rozhodujúcim aspektom úspechu v politike. Status moci mu umožnil postupne prevrátiť základný obraz politickej reality do podoby predstieraných problémov, ich vykonštruovaných príčin a falošných riešení. Na jednu z charakteristických čŕt takejto politiky upozornil pred časom Peter Zajac, keď – poukazujúc na kauzy študentky Hedvigy Malinovej a bývalého federálneho šéfa ústavného súdu Ernesta Valka – konštatoval, že Fico z obetí vyrába fiktívnych vinníkov a z vinníkov robí fiktívne obete.
Šírenie tohto pokriveného obrazu postupne nadobudlo rozmery, zasahujúce takmer celé spektrum politického života. V polčase vládnutia sa už premiér odhodlal otvorene vytýčiť stranícky protekcionizmus pri alokácii finančných prostriedkov z európskych fondov ako jeden zo základných pilierov svojej politiky. Zároveň takúto politickú abnormalitu pred verejnosťou obhajoval ako úplne normálnu a dokonca opodstatnenú samozrejmosť.
Aj keď táto Ficova politika „krivých zrkadiel“ vo svojej podstate stojí na hlinených nohách, rozsiahle uchopenie moci mu umožňuje akési pestovanie pokriveného obrazu vo fiktívnej ríši. Navyše mu koncentrácia moci umožňuje pred veľkou časťou populácie presvedčivo zdôvodňovať, že to, čo je pokriveným obrazom v onej Ficovej ríši, je skutočná realita. Táto mocenská fabulácia reality je z jeho strany živená uplatňovaním permanentnej stratégie politického boja s fiktívnymi nepriateľmi, ktoré novátorsky vnútil ako „svojskú hru“ celej politickej aréne.
Najvýraznejší útok však vedie R. Fico proti novembru ´89. A tento útok nie je fiktívny.
.tri línie útoku
Generácia ľudí s postkomunistickou mentalitou, ktorá sa po posledných voľbách dostala k moci, postupne odkryla to, čo v nej bolo zakomponované sui generis od počiatku. Pre súčasnú koalíciu slepcov novembra ´89 nie je charakteristické len to, že jej hlavný pohlavár si najdôležitejšiu zmenu za uplynulých päťdesiat rokov „nevšimol“. Jej určujúcou črtou sa stala snaha o systematickú dekonštrukciu novembrového dedičstva. Politický útok na hodnoty novembra ´89 sa vedie predovšetkým v troch rovinách. Podkopávaním základov ekonomickej slobody a trhovej ekonomiky, narúšaním princípu rovnosti a férovosti politickej súťaže a rozkladom toho, čo je možné charakterizovať ako určitý novembrový étos.
.proti slobodnému trhu
Robert Fico od počiatku vládnutia pod zámienkou budovania takzvaného sociálneho štátu systematicky šliape po princípoch slobodného trhu a krok za krokom zavádza regulovanú podobu ekonomických vzťahov. Otváranie brán prežitým prvkom z dôb plánovaného hospodárstva ohrozuje slobodnú výmenu tvarov a služieb, deformuje kľúčovú trhovú funkciu ponuky a dopytu, paralyzuje princíp konkurencie a poškodzuje základy hospodárskej súťaže.
Prijatie zákona, legalizujúceho širokú cenovú reguláciu, ako aj opakované vyhrážky o možnom vyvlastnení prirodzených monopolov sa v tomto svetle nejavia len ako krátkodobá deviácia, ale ako logický následok vytýčenej hospodárskej politiky. Nadkritické množstvo regulácií na trhu by tak mohlo v konečnom dôsledku viesť až k vzniku problémov, známych z takzvaných nedostatkových ekonomík, v akej sme napokon žili ešte pred 20 rokmi. Každý, kto vtedy žil, si ešte pamätá na poradovníky na autá, rady na banány, „podpultové“ texasky a chýbajúci toaletný papier.
To, že tieto deštrukčné kroky zatiaľ nemajú okamžite viditeľný vplyv na ekonomiku, je skôr dôvodom na obozretnosť ako na nevšímavosť. Náklady týchto škodlivých rozhodnutí v podobe priamych, ale aj nepriamych ekonomických strát majú síce interval oneskorených následkov, ale keď sa prejavia, budú mať o to väčšiu intenzitu. Direktívny ekonomický model, ktorý sa Robert Fico snaží reinkarnovať, však táto krajina skoro pred dvoma dekádami odmietla ako slepú vývojovú uličku. Najskôr symbolicky, v podobe ponovembrového generálneho štrajku, a následne v prvých slobodných voľbách v roku 1990. Robert Fico tak ako prvý ponovembrový premiér ignoruje ústavný princíp, že Slovensko je trhovou ekonomikou v miere, presahujúcej chápanie ľuptákovcov v Mečiarovej ére.
.útok na pravidlá
Druhým atakovaným pilierom súčasnej moci sú pravidlá fungovania ponovembrového pluralitného politického života. Tieto základy sa vytvárali ešte vo federálnom parlamente ČSFR. Všeobecne prijaté a osvojené pravidlá, zaručujúce rovnosť politickej súťaže medzi všetkými aktérmi, sa Robert Fico rozhodol zameniť za permanentný politický boj a konflikt. Politické súperenie chápe čisto v kategórii hry s nulovým súčtom, kde veľkosť strát pre jednu stranu znamená automaticky zisk pre druhú stranu. Pri takejto hre sa opačná strana pokladá za nepriateľa vo vojne. Politické súperenie neprebieha podľa určitých spoločne zdieľaných pravidiel, ale výlučne v podobe mocenského boja „kto z koho“, kde cieľ svätí použitie akýchkoľvek prostriedkov. V tomto chápaní politiky Robert Fico kontinuálne nadviazal na temné dedičstvo z Mečiarovej éry v 90. rokoch.
Dôležitým rysom jeho politiky je stotožnenie sa politickej elity pri moci so štátom. Politické roly, ktoré táto garnitúra zastáva, poníma výlučne z piedestálu štátnych funkcií. Robert Fico tak svoju moc zaštiťuje z pozície autority štátu, pritom naším ústavným princípom je oddelenie politických strán od štátu. Príkladom toho stotožnenia je aj to, že opozičná kritika predstaviteľov súčasnej moci sa automaticky považuje za kritiku samotného štátu. Tento postkomunistický rys skôr pripomína príklon k pomerom v Putinovom Rusku. Ficova doktrína „štát verzus akási opozícia“ je potom príznakom kremelizácie nášho straníckeho systému.
Aj preto si premiér môže bohorovne dovoliť ignorovať a pohŕdať opozíciou, karhať ju, osočovať, že škodí záujmom štátu, či „posielať“ ju verbálne do väzenia. Status moci mu tiež dovoľuje dlhodobo ignorovať verejné mediálne vystúpenia so straníckymi lídrami opozičných strán. Tomuto mediálnemu kultu sú nápomocné aj médiá, ktoré nielenže nedokážu sprostredkovať, ale ani verejne vyvzdorovať priamu politickú oponentúru voči predsedovi vlády. Podobne sa však v určitom úseku svojho vládnutia správal aj Mikuláš Dzurinda, keď sa ako premiér povýšenecky odmietal v médiách stretávať s vtedajšími opozičnými lídrami.
.útok na ideály
Najtvrdšiemu útoku čelí to, čo je možné označiť za určitý novembrový odkaz, spájaný s jeho ideálmi. Vo vtedajšej jesennej atmosfére spolupatričnosti na námestiach bol prítomný v onom duchu otvorenosti, pravdivosti, slušnosti a tolerantnosti. Tieto novembrové postuláty sa čírili aj pri pamätných okrúhlych televíznych stoloch v priamočiarosti a otvorenosti na strane „ľudí svetrov“ voči rétorike balastu účinkujúcich nomenklatúrnych kádrov. K tomuto odkazu potom patrí aj zásadná zmena v nazeraní na politiku, ktorá nemusí mať vždy iba svojich víťazov a porazených. Predstava, že v politike je možné konať a robiť rozhodnutia s nenulovým súčtom, z ktorých majú prospech všetci aktéri, je možné považovať za jeden z najdôležitejších novembrových vzorcov správania sa v politike.
Treba však poznamenať, že o zvetrávanie tohto odkazu sa v neblahej miere zaslúžila aj Dzurindova politická garnitúra počas dvoch predchádzajúcich vlád. Snaha Mikuláša Dzurindu udržať si v parlamente za každú cenu politickú väčšinu a jeho opcia o povolebnej spolupráci s Mečiarom (po voľbách v roku 2006) znamenala nielen ťažké morálne škody, ale mala za následok aj rozvrátenie hlavnej štiepiacej línie, okolo ktorej sa dovtedy formovala slovenská ponovembrová politika. Na týchto troskách potom mohol Robert Fico poskladať novú politickú zostavu, personálne vyjadrenú protinovembrovou osou Mečiar-Fico-Slota.
.čakanie na vzopätie
Pod taktovkou týchto „novembrových slepcov“ sa dnes pred našimi očami odohráva eldorádo politickej nekultúrnosti a prekračujú sa posledné tabu v politike. Toto všetko nielen nadlho zakaľuje politický život, ale hlboko otupuje vnímanie verejnosti k tomu, do akej nehybnosti sa Slovensko opäť raz zosúva.
Odkaz z novembrových námestí pre súčasnosť tkvie v tom, že ony novembrové postuláty nie sú len akýmsi vzdialeným neuchopiteľným ideálom. Naopak, návrat k ich praktickému napĺňaniu je možné považovať za najvýznamnejšiu výzvu pre súčasnú, ale aj budúcu – novú opozičnú politiku. Hĺbka dnešného marazmu totiž tkvie práve v tom, ako ďaleko sme sa tomuto ideálu svojim cynizmom a ľahostajnosťou vzdialili.
Odkazom pre dnešnú praktickú politiku – tu a teraz – je poznanie, že najvýraznejšou deliacou líniou a najhlbšou jazvou, ktorú Robert Fico doposiaľ zanechal na tvári krajiny, je jej politické a kultúrne zovretie rukami protinovembrových síl. Toto postkomunistické zovretie ide vo svojej podstate proti kultúrnej mentalite národa a doterajšiemu ponovembrovému smerovaniu. Nadišiel čas, aby sa voči novembrovým slepcom nanovo sformovali politické sily Novembra a ponúkli krajine reálnu tvár lepšieho Slovenska.
Autor je politológ.
V reťazi moci Robert Fico nespojil len vlastný sentiment k bývalému komunistickému režimu s Mečiarovou autoritatívnosťou a Slotovým vulgárnym nacionalizmom. On vlastne všetky tieto tri protinovembrové prúdy esenciálne zosobňuje.
.tvár postkomunizmu
Katapultovanie Roberta Fica do súčasného postavenia nebolo dané len tým, že sám je produktom úspešného politického marketingu. Stal sa predovšetkým postavou doby, najvýraznejšie stelesňujúcou tvár súčasného postkomunizmu. Pochopiť príčiny jeho popularity nie je možné bez toho, aby sme porozumeli postkomunizmu ako politickému fenoménu.
V slovenskom kontexte to znamená predovšetkým politické konanie podmienené triagonálou populizmu-nacionalizmu-etatizmu. Fico sa do všetkých troch polôh nielen marketingovo štylizuje, on tieto tri polohy aj archetypálne verne zosobňuje. Jadrom jeho politického konania je redukovanie politiky do podoby konzumenta, závislého od vrtkavých nálad populácie. Aj keď takejto politike chýba skutočné politické vedenie, nechýba jej dojem robustnosti v tom, ako okázalo uskutočňovať imaginárny záujem ľudu.
Fico ako marketingový produkt z vlastnej skúsenosti pochopil, že nie realita, ale zdanie reality vo vnímaní ľudí môže byť rozhodujúcim aspektom úspechu v politike. Status moci mu umožnil postupne prevrátiť základný obraz politickej reality do podoby predstieraných problémov, ich vykonštruovaných príčin a falošných riešení. Na jednu z charakteristických čŕt takejto politiky upozornil pred časom Peter Zajac, keď – poukazujúc na kauzy študentky Hedvigy Malinovej a bývalého federálneho šéfa ústavného súdu Ernesta Valka – konštatoval, že Fico z obetí vyrába fiktívnych vinníkov a z vinníkov robí fiktívne obete.
Šírenie tohto pokriveného obrazu postupne nadobudlo rozmery, zasahujúce takmer celé spektrum politického života. V polčase vládnutia sa už premiér odhodlal otvorene vytýčiť stranícky protekcionizmus pri alokácii finančných prostriedkov z európskych fondov ako jeden zo základných pilierov svojej politiky. Zároveň takúto politickú abnormalitu pred verejnosťou obhajoval ako úplne normálnu a dokonca opodstatnenú samozrejmosť.
Aj keď táto Ficova politika „krivých zrkadiel“ vo svojej podstate stojí na hlinených nohách, rozsiahle uchopenie moci mu umožňuje akési pestovanie pokriveného obrazu vo fiktívnej ríši. Navyše mu koncentrácia moci umožňuje pred veľkou časťou populácie presvedčivo zdôvodňovať, že to, čo je pokriveným obrazom v onej Ficovej ríši, je skutočná realita. Táto mocenská fabulácia reality je z jeho strany živená uplatňovaním permanentnej stratégie politického boja s fiktívnymi nepriateľmi, ktoré novátorsky vnútil ako „svojskú hru“ celej politickej aréne.
Najvýraznejší útok však vedie R. Fico proti novembru ´89. A tento útok nie je fiktívny.
.tri línie útoku
Generácia ľudí s postkomunistickou mentalitou, ktorá sa po posledných voľbách dostala k moci, postupne odkryla to, čo v nej bolo zakomponované sui generis od počiatku. Pre súčasnú koalíciu slepcov novembra ´89 nie je charakteristické len to, že jej hlavný pohlavár si najdôležitejšiu zmenu za uplynulých päťdesiat rokov „nevšimol“. Jej určujúcou črtou sa stala snaha o systematickú dekonštrukciu novembrového dedičstva. Politický útok na hodnoty novembra ´89 sa vedie predovšetkým v troch rovinách. Podkopávaním základov ekonomickej slobody a trhovej ekonomiky, narúšaním princípu rovnosti a férovosti politickej súťaže a rozkladom toho, čo je možné charakterizovať ako určitý novembrový étos.
.proti slobodnému trhu
Robert Fico od počiatku vládnutia pod zámienkou budovania takzvaného sociálneho štátu systematicky šliape po princípoch slobodného trhu a krok za krokom zavádza regulovanú podobu ekonomických vzťahov. Otváranie brán prežitým prvkom z dôb plánovaného hospodárstva ohrozuje slobodnú výmenu tvarov a služieb, deformuje kľúčovú trhovú funkciu ponuky a dopytu, paralyzuje princíp konkurencie a poškodzuje základy hospodárskej súťaže.
Prijatie zákona, legalizujúceho širokú cenovú reguláciu, ako aj opakované vyhrážky o možnom vyvlastnení prirodzených monopolov sa v tomto svetle nejavia len ako krátkodobá deviácia, ale ako logický následok vytýčenej hospodárskej politiky. Nadkritické množstvo regulácií na trhu by tak mohlo v konečnom dôsledku viesť až k vzniku problémov, známych z takzvaných nedostatkových ekonomík, v akej sme napokon žili ešte pred 20 rokmi. Každý, kto vtedy žil, si ešte pamätá na poradovníky na autá, rady na banány, „podpultové“ texasky a chýbajúci toaletný papier.
To, že tieto deštrukčné kroky zatiaľ nemajú okamžite viditeľný vplyv na ekonomiku, je skôr dôvodom na obozretnosť ako na nevšímavosť. Náklady týchto škodlivých rozhodnutí v podobe priamych, ale aj nepriamych ekonomických strát majú síce interval oneskorených následkov, ale keď sa prejavia, budú mať o to väčšiu intenzitu. Direktívny ekonomický model, ktorý sa Robert Fico snaží reinkarnovať, však táto krajina skoro pred dvoma dekádami odmietla ako slepú vývojovú uličku. Najskôr symbolicky, v podobe ponovembrového generálneho štrajku, a následne v prvých slobodných voľbách v roku 1990. Robert Fico tak ako prvý ponovembrový premiér ignoruje ústavný princíp, že Slovensko je trhovou ekonomikou v miere, presahujúcej chápanie ľuptákovcov v Mečiarovej ére.
.útok na pravidlá
Druhým atakovaným pilierom súčasnej moci sú pravidlá fungovania ponovembrového pluralitného politického života. Tieto základy sa vytvárali ešte vo federálnom parlamente ČSFR. Všeobecne prijaté a osvojené pravidlá, zaručujúce rovnosť politickej súťaže medzi všetkými aktérmi, sa Robert Fico rozhodol zameniť za permanentný politický boj a konflikt. Politické súperenie chápe čisto v kategórii hry s nulovým súčtom, kde veľkosť strát pre jednu stranu znamená automaticky zisk pre druhú stranu. Pri takejto hre sa opačná strana pokladá za nepriateľa vo vojne. Politické súperenie neprebieha podľa určitých spoločne zdieľaných pravidiel, ale výlučne v podobe mocenského boja „kto z koho“, kde cieľ svätí použitie akýchkoľvek prostriedkov. V tomto chápaní politiky Robert Fico kontinuálne nadviazal na temné dedičstvo z Mečiarovej éry v 90. rokoch.
Dôležitým rysom jeho politiky je stotožnenie sa politickej elity pri moci so štátom. Politické roly, ktoré táto garnitúra zastáva, poníma výlučne z piedestálu štátnych funkcií. Robert Fico tak svoju moc zaštiťuje z pozície autority štátu, pritom naším ústavným princípom je oddelenie politických strán od štátu. Príkladom toho stotožnenia je aj to, že opozičná kritika predstaviteľov súčasnej moci sa automaticky považuje za kritiku samotného štátu. Tento postkomunistický rys skôr pripomína príklon k pomerom v Putinovom Rusku. Ficova doktrína „štát verzus akási opozícia“ je potom príznakom kremelizácie nášho straníckeho systému.
Aj preto si premiér môže bohorovne dovoliť ignorovať a pohŕdať opozíciou, karhať ju, osočovať, že škodí záujmom štátu, či „posielať“ ju verbálne do väzenia. Status moci mu tiež dovoľuje dlhodobo ignorovať verejné mediálne vystúpenia so straníckymi lídrami opozičných strán. Tomuto mediálnemu kultu sú nápomocné aj médiá, ktoré nielenže nedokážu sprostredkovať, ale ani verejne vyvzdorovať priamu politickú oponentúru voči predsedovi vlády. Podobne sa však v určitom úseku svojho vládnutia správal aj Mikuláš Dzurinda, keď sa ako premiér povýšenecky odmietal v médiách stretávať s vtedajšími opozičnými lídrami.
.útok na ideály
Najtvrdšiemu útoku čelí to, čo je možné označiť za určitý novembrový odkaz, spájaný s jeho ideálmi. Vo vtedajšej jesennej atmosfére spolupatričnosti na námestiach bol prítomný v onom duchu otvorenosti, pravdivosti, slušnosti a tolerantnosti. Tieto novembrové postuláty sa čírili aj pri pamätných okrúhlych televíznych stoloch v priamočiarosti a otvorenosti na strane „ľudí svetrov“ voči rétorike balastu účinkujúcich nomenklatúrnych kádrov. K tomuto odkazu potom patrí aj zásadná zmena v nazeraní na politiku, ktorá nemusí mať vždy iba svojich víťazov a porazených. Predstava, že v politike je možné konať a robiť rozhodnutia s nenulovým súčtom, z ktorých majú prospech všetci aktéri, je možné považovať za jeden z najdôležitejších novembrových vzorcov správania sa v politike.
Treba však poznamenať, že o zvetrávanie tohto odkazu sa v neblahej miere zaslúžila aj Dzurindova politická garnitúra počas dvoch predchádzajúcich vlád. Snaha Mikuláša Dzurindu udržať si v parlamente za každú cenu politickú väčšinu a jeho opcia o povolebnej spolupráci s Mečiarom (po voľbách v roku 2006) znamenala nielen ťažké morálne škody, ale mala za následok aj rozvrátenie hlavnej štiepiacej línie, okolo ktorej sa dovtedy formovala slovenská ponovembrová politika. Na týchto troskách potom mohol Robert Fico poskladať novú politickú zostavu, personálne vyjadrenú protinovembrovou osou Mečiar-Fico-Slota.
.čakanie na vzopätie
Pod taktovkou týchto „novembrových slepcov“ sa dnes pred našimi očami odohráva eldorádo politickej nekultúrnosti a prekračujú sa posledné tabu v politike. Toto všetko nielen nadlho zakaľuje politický život, ale hlboko otupuje vnímanie verejnosti k tomu, do akej nehybnosti sa Slovensko opäť raz zosúva.
Odkaz z novembrových námestí pre súčasnosť tkvie v tom, že ony novembrové postuláty nie sú len akýmsi vzdialeným neuchopiteľným ideálom. Naopak, návrat k ich praktickému napĺňaniu je možné považovať za najvýznamnejšiu výzvu pre súčasnú, ale aj budúcu – novú opozičnú politiku. Hĺbka dnešného marazmu totiž tkvie práve v tom, ako ďaleko sme sa tomuto ideálu svojim cynizmom a ľahostajnosťou vzdialili.
Odkazom pre dnešnú praktickú politiku – tu a teraz – je poznanie, že najvýraznejšou deliacou líniou a najhlbšou jazvou, ktorú Robert Fico doposiaľ zanechal na tvári krajiny, je jej politické a kultúrne zovretie rukami protinovembrových síl. Toto postkomunistické zovretie ide vo svojej podstate proti kultúrnej mentalite národa a doterajšiemu ponovembrovému smerovaniu. Nadišiel čas, aby sa voči novembrovým slepcom nanovo sformovali politické sily Novembra a ponúkli krajine reálnu tvár lepšieho Slovenska.
Autor je politológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.