November 1989, Nežná revolúcia, 17. november. To všetko sú pojmy označujúce veľkú historickú udalosť – pád komunistického režimu a zrodenie slobody vo vtedajšom Československu. Prečo to treba vysvetliť? Pretože už je tu celá jedna generácia (19-ročných a mladších), ktorá nielenže si komunistický režim a jeho koniec nepamätá, ale dokonca vtedy ani len nebola na svete.
Pri všetkom optimizme ohľadom historickej pamäti národa asi má zmysel po takmer dvoch desaťročiach pokúsiť sa o veľmi zjednodušenú odpoveď na zdanlivo triviálnu otázku – čo to vlastne ten November je, lepšie povedané bol?
November roku 1989 bol zvláštny tým, že sa v ňom súhrou tisícky rôznych vecí udial spoločenský zlom: ľudia sa prestali báť tyranskej štátnej moci a ona, naopak, neprejavila (našťastie) dostatok vôle použiť na svoju záchranu všetky prostriedky, napríklad armádu (ako čínski komunisti v rovnakom roku). Komunistický režim bol oslabený hospodárskymi problémami (ako v hlavnom texte píše Ľuboš Kubín, pred obchodmi ľudia čakali nielen na ovocie, ale ku koncu režimu už aj na toaletný papier), čoraz menej aktívnym hegemónom – Sovietskym zväzom, čoraz väčšími prejavmi občianskej nespokojnosti u nás, ale aj v okolitých komunistických štátoch, a napokon aj intrigami medzi samými komunistami, ktorých „progresívnejšie“ krídlo sa chcelo zbaviť starých skorumpovaných a národom vysmievaných funkcionárov, a preto si myslelo, že silnejúce prejavy občianskej nespokojnosti môže v nejakej miere využiť na svoju vec.
Prišiel piatok, 17. novembra 1989, keď sa v Prahe odohrala šokujúca scéna – policajné kordóny na Národní třídě uzavreli zo všetkých strán demonštrantov, ktorí v rámci pochodu pri príležitosti medzinárodného dňa študentstva žiadali viac slobody, a nasledovala brutálna bitka. Taká brutálna, že jej amatérske obrázky obleteli celý svet a dokázali zmobilizovať nadkritickú masu osobností, ktoré sa rozhodli nemlčať.
Divadelníci, výtvarníci, ochranári, sociológovia, prognostici a mnohí ďalší sa rozhodli, že to nenechajú len tak. V Prahe vzniklo hnutie Občanské fórum, v Bratislave Verejnosť proti násiliu. Hoci pôvodne aj tí odvážnejší videli len po horizont reformy socializmu, vývoj udalostí nabral taký spád (a dovtedy neporaziteľná moc toľko slabosti), že už onedlho bolo jasné, že desaťročia života v neslobode, z ktorej sa nedalo slobodne cestovať, v ktorej sa nedalo slobodne hovoriť, čo si kto myslí, v ktorej ľudia za svoje názory často prišli o prácu alebo sedeli vo väzení a všetci žili v strachu, sa skončili.
Prišla sloboda. To, že dnes každý môže hovoriť, čo sa mu zachce, obchody sú plné všetkého, čo kto na svete vyrobí a cestovanie do Rakúska, Británie či kamkoľvek je banálnou vecou, sú viditeľné dôsledky Nežnej revolúcie z novembra 1989. To, ako s touto slobodou nakladáme, je zasa viditeľný dôsledok neviditeľného dedičstva tých neslobodných desaťročí, ktoré máme za sebou. Ale to je iný príbeh.
Pri všetkom optimizme ohľadom historickej pamäti národa asi má zmysel po takmer dvoch desaťročiach pokúsiť sa o veľmi zjednodušenú odpoveď na zdanlivo triviálnu otázku – čo to vlastne ten November je, lepšie povedané bol?
November roku 1989 bol zvláštny tým, že sa v ňom súhrou tisícky rôznych vecí udial spoločenský zlom: ľudia sa prestali báť tyranskej štátnej moci a ona, naopak, neprejavila (našťastie) dostatok vôle použiť na svoju záchranu všetky prostriedky, napríklad armádu (ako čínski komunisti v rovnakom roku). Komunistický režim bol oslabený hospodárskymi problémami (ako v hlavnom texte píše Ľuboš Kubín, pred obchodmi ľudia čakali nielen na ovocie, ale ku koncu režimu už aj na toaletný papier), čoraz menej aktívnym hegemónom – Sovietskym zväzom, čoraz väčšími prejavmi občianskej nespokojnosti u nás, ale aj v okolitých komunistických štátoch, a napokon aj intrigami medzi samými komunistami, ktorých „progresívnejšie“ krídlo sa chcelo zbaviť starých skorumpovaných a národom vysmievaných funkcionárov, a preto si myslelo, že silnejúce prejavy občianskej nespokojnosti môže v nejakej miere využiť na svoju vec.
Prišiel piatok, 17. novembra 1989, keď sa v Prahe odohrala šokujúca scéna – policajné kordóny na Národní třídě uzavreli zo všetkých strán demonštrantov, ktorí v rámci pochodu pri príležitosti medzinárodného dňa študentstva žiadali viac slobody, a nasledovala brutálna bitka. Taká brutálna, že jej amatérske obrázky obleteli celý svet a dokázali zmobilizovať nadkritickú masu osobností, ktoré sa rozhodli nemlčať.
Divadelníci, výtvarníci, ochranári, sociológovia, prognostici a mnohí ďalší sa rozhodli, že to nenechajú len tak. V Prahe vzniklo hnutie Občanské fórum, v Bratislave Verejnosť proti násiliu. Hoci pôvodne aj tí odvážnejší videli len po horizont reformy socializmu, vývoj udalostí nabral taký spád (a dovtedy neporaziteľná moc toľko slabosti), že už onedlho bolo jasné, že desaťročia života v neslobode, z ktorej sa nedalo slobodne cestovať, v ktorej sa nedalo slobodne hovoriť, čo si kto myslí, v ktorej ľudia za svoje názory často prišli o prácu alebo sedeli vo väzení a všetci žili v strachu, sa skončili.
Prišla sloboda. To, že dnes každý môže hovoriť, čo sa mu zachce, obchody sú plné všetkého, čo kto na svete vyrobí a cestovanie do Rakúska, Británie či kamkoľvek je banálnou vecou, sú viditeľné dôsledky Nežnej revolúcie z novembra 1989. To, ako s touto slobodou nakladáme, je zasa viditeľný dôsledok neviditeľného dedičstva tých neslobodných desaťročí, ktoré máme za sebou. Ale to je iný príbeh.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.