Určite aj tieto vizionárske dôvody viedli Gilgameša k rozhodnutiu vybudovať hradby, ktoré by oddelili vysnívaný svet mesta od neľudskej hrozby. Mesto je umelý svet, ktorý sme si vytvorili, aby sme sa zbavili závislosti od prírody a dokázali ju z bezpečia kultivovať a kontrolovať.
Keď sa flámski kupci vydali s cenným tovarom na nebezpečnú cestu-necestu, preplnenú lúpežníkmi, stretli niekde v dnešnom Nemecku svojich talianskych kolegov a začali si tovar vymieňať. Opevnenia im poskytli miesto stretnutia na ceste z bodu A do bodu B, pričom strach o vlastný život mohol vystriedať záujem o výmenu látok, soli či najnovších kacírskych myšlienok. Z kupeckých križovatiek vyrástli uzly komunikácie, inteligencie a inovácie, ktoré dnes poznáme pod menami Amsterdam, Carihrad, Lisabon či Bardejov.
Cestovateľský duch pretrval v mestách dodnes. Všetci sa odniekadiaľ niekam premiestňujeme, preto momentálne pozastavenie je vždy tak trochu magické. Hokejový štadión, nákupné stredisko, divadlo, kaviareň, bordel sú všetko mestské výmysly, kde život na moment vnímame dvoma filmovými okienkami za sekundu, a nie ako zelené machule popri D jednotke cestou na ďalší „míting“.
Mestská kultúra je kronikou takýchto momentov. Od nápadu priviesť k ľudom čerstvú vodu akvaduktom cez vytvorenie „red light districtov“ až po stavbu najväčšej a najozdobnejšej katedrály v okrese sa mestský človek snažil zbaviť monumentálneho príbehu božej prozreteľnosti a stiahnuť pozornosť na samého seba. Prienik medzi dynamikou mestskej spoločnosti a nehybnou istotou vlastnej konečnosti je krehkým a precíznym umením založeným na komunikácii a absencii strachu.
Zatiaľ čo v Barcelone využili olympiádu v roku 1992 na prestavbu infranštruktúry celého mesta, stavbu výškových budov, zmenu mestskej identity a historického centra a v Abú Zabí čoskoro otvoria pobočku Louvru a Guggenheimovho múzea len preto, aby mohli tuční šejkovia zaspávať s vedomím, že ich mesto je zakreslené na kultúrnej mape zemegule krikľavou fixkou, v Bratislave pri Auparku vyrastá ďalší symbol falickej architektúry a nefunkčnosť Úradu hlavného architekta či nápadná podoba Slovenského národného divadla s kúpeľňou predsedu MNV svedčí o ľudskom potenciáli porovnateľnom so spomínanou architektúrou.
Festival mestskej kultúry Wilsonic sa už siedmym rokom snaží tento trend zvrátiť smerom do sveta. Aspoň dačo.
.tomáš Gonsorčík
Autor je študent London
School of Economics