„Keď idem po našom prešovskom Bronxe, kde sa bieli neodvážia ani za svetla, cítim sa úplne bezpečne. Mladí Cigáni si hovoria: ‚Trenéris ide!‘ a starí chlapi sa pýtajú: ‚Tak ako, pán tréner?‘“ Aj to nám povedal karikaturista, futbalový tréner a rusínsky buditeľ Fedor Vico. Rozhovor s ním bol mimoriadny zážitok.
.začneme jednoduchou otázkou.
Ako sa mám? (Smiech.)
.nie, to by sa vás pýtali iní. Priezvisko Vico neznie ani rusínsky, ale ani slovensky...
My sme pôvodom Taliani. Rusnáci by nič neurobili sami, lebo sú bojazliví. My sme takí pomiešaní. To sa tak rozpráva, možno som si to aj sám vymyslel, ale... (ukazuje fotografiu z Talianska, na ktorej je dopravná značka s nápisom Vico del Gargano).
.slovo Vico v taliančine niečo znamená?
Neviem. Akurát v nemčine to znamená žart – vitz. Aj Tomáš Janovic o tom píše, dokonca v mojej knihe.
.vážne máte príbuzných v Taliansku?
Nikdy som po tom nepátral, ale robila sa železnica tu na Rusnákoch, ktorú opisuje aj Jaroslav Hašek – trať na Medzilaborce. Dokonca je tam veta, ako v Čabinách – boli Vyšné a Nižné, môj otec je z tých Vyšných – stál vlak s vojakmi, čo išli na front a nudili sa. Oni chceli bojovať, radšej zomrieť, ako tam stáť. No a že potom, ako sa konečne vlak pohol, kričali: „Jedeméé, jedeméé...“ A na fronte ich pobili. Tú trať vraj robili Taliani. Viem si predstaviť, že tam prišli majstri, stolári, tesári, murári – a naši vozili kamene. Je možné, že dajaký Talian sa tam pozabudol s dajakou Rusnáčkou, lebo také meno sa neobjavuje nikde, iba v našej rodine.
.vy ste ale vnímaný ako Rusnák, nie Talian.
To je preto, lebo som dajaký slabší, menší.
Oficiálne som Rusnák.
.rusnáctvo bola pre vás vec výberu?
Môj otec je z Čabine a mama z Krajnej Bystrej. Ináč je taký osud mamy – ona sa cíti veľkou Ukrajinkou. Dedo bol v Amerike, v štáte New Jersey, v malom mestečku a rodinu ťahal za sebou do Ameriky nastálo. A moja babička mala vtedy 24 rokov, bola to pekná žena, vynikajúca speváčka, už mala aj šífkartu, ako sa tomu hovorilo. Aj s detičkami – mojou mamou a jej mladšou sestrou, ktorá doteraz žije v Clevelande. A teraz si predstavte, že ide jedna mladá žena z dediny, muž ju tam v Amerike čaká, v Prahe bola povinná zdravotná kontrola a jej tam našli nejakú chorobu. A nepustili ich. Dnes by to bola možno banalita. Vrátili ich naspäť z Prahy aj s tou šífkartou, mama si akurát spomína – vidím to ako filmový záber – na to, že boli vo vlaku, išli nocou, a ako ležala, videla ako sa mihajú za oknom drôty. To je jej jediná spomienka.
.pekná spomienka...
Nič nevidíte, len telegrafné drôty. Prišli domov a mama im zomrela. A dedo tam čakal v Amerike, svoju ženu, deti, a oni neprišli. Ani nevedel, čo sa stalo. Namiesto Američaniek tak boli siroty. Tam potom bol jeden farár, volal sa Prišliak, a ten sa o nich staral – inak aj Vasila Biľaka dal študovať za krajčíra. Moju mamu, jej sestru a tetu poslal do Užhorodu, teta bola mníška, vasiliánka, za komunistov bola na nútených prácach. Nie tak dávno zomrela. Tak sa z mamy stala veľká Ukrajinka, pri štúdiách v Užhorode tým napáchla. Minule jej hovorím: predstav si, že by ste do tej Ameriky boli bývali prišli. Ta čo by si ty bola? Aká Ukrajina by tam bola v tej Amerike? Ty by si ako decko bľabotala jak? Po rusnácky, ako ináč! (Smiech.) Doma by vaši nerozprávali po anglicky, ale po rusnácky. Skade by sa tam nabrala ukrajinčina? Od koho? Mama nepovedala nič, na druhý deň som prišiel domov a volá mi brat Miro, že s mamou nie je reč, že sa jej to rozležalo v hlave, čo som jej to nahovoril, že sme ju zradili.
.spôsobili ste jej traumu.
Hej, teraz už sa tomu vyslovene vyhýbam.
.vy sám ste ako došli k rusínstvu?
Moji rodičia ako učitelia z Krajnej Bystrej utekali pred frontom. Na fronte bojoval aj môj strýko, ktorý utiekol k Rusom. Tam boli všelijakí ľudia. Napríklad Roškanin, ten jednoruký slávny, čo mu odtrhlo ruku, pochovali ho na Dukle, a potom chodil celý život na vlastný hrob. Nepoznáte ten príbeh?
.nie. (Smiech.)
Veľa nerozprával, lebo sa bál, že ho zavrú. Stále podával tú jednu ruku, do tej nazhromaždil silu z tej druhej, ktorú nemal. Tú mi stisol a funkcionárom hovoril: „Vy ste úplné hovná, Vico je môj kamarát!“ Bo so strykom mym bojoval.
.ale čo sa mu vlastne stalo s tou rukou?
Ako išli cez Duklu, jednoducho mu ju odtrhlo počas bojov. A našli ruku a doklady. No tak tú ruku pochovali. A že nenašli zvyšok tela. A on prišiel potom na cintorín na Duklu a zrazu sa zbadal, že je tam mŕtvy.
.pred pár dňami Rusíni na Ukrajine oznámili, že chcú autonómiu Podkarpatskej Rusi, lebo že ak nie, vyhlásia samostatný štát. Už sa na to pripravujete?
Nie, prečo by som sa mal, veď to oni robia, zatiaľ ma nikto nekontaktoval. To je pravdepodobne nejaký výkrik, ale dobre, že to chcú. Lebo na Ukrajine Rusínov klamú, ťahajú za nos.
.koľko ich je tam?
Keď som tam bol pred pár rokmi, tam som videl. Jeden starý nám povedal, že všetci sú Rusnáci, len nevedia o tom. Pošli deti do školy a o dve generácie nevedia vôbec, kto sú. Ja sa nebudem tu teraz vadiť, koľko ich je tam. To je ich vec.
.aký je vlastne rozdiel medzi Ukrajincami a Rusínmi?
No taký, že jedni sú Ukrajinci a druhí Rusíni. Nemajú šikmé oči, nič, podobajú sa jeden na druhého, ale to je tak, ako keď sa spýtate, aký je rozdiel medzi Slovákom aČechom. Boli také tendencie československého národa, no ale nakoniec sa presadilo, že je český a slovenský národ. Bolo teraz 90 rokov od vzniku republiky a prvýkrát po dlhom čase niekto – vraj Schwarzenberg – spomenul, že nejaká Podkarpatská Rus bola súčasťou prvej republiky. Generálna riaditeľka Slovenského rozhlasu sa ma tiež raz pýtala, aký je rozdiel medzi Rusínmi a Ukrajincami. Vy máte pec a my šparhet, hovorím jej, aj keď vieme, že to je z nemčiny, ale je to vžité. Ukrajinsky sa to povie podobne ako po slovensky – pič. Pri mojej otázke, ako sa volá po ukrajinsky malá piecka sa pani riaditeľka začala smiať a hovorí: už chápem.
.a ako sa stalo to, že Ukrajina je veľká krajina, veľký štát...
...zatiaľ.
.teda zatiaľ. Prečo Rusíni nevytvorili svoj štát?
To je tak ako otázka, prečo skôr Slováci nevytvorili svoj štát – lebo neboli schopní. To vedel už aj Hlinka: manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo a šanca je jedine s Čechmi. Všelijakí nacionalisti vyprávajú, že Česi mali všetko, ešte aj policajtov robili, len sa pchali. Hovorím: lebo nebolo, lebo všetko vzdelané tu bolo maďarské. Vieme iks príkladov, že Česi sa dokonca naučili po slovensky a vyučovali slovenčinu.
.prečo toho neboli schopní Rusíni, kto im bránil, aby sa zmohli?
Jednoducho ich predali. Beneš ich vymenil za volyňských Čechov.
.mali by mať podľa vás Rusíni svoj štát?
Keď si ho urobia, budú ho mať.
.vy sám tomu pomôžete?
My tu na Slovensku nemáme ani svoju politickú stranu. Môžeme o tom iba uvažovať, snívať. Každý normálny národ, keď je trošku životaschopný, tak rozmýšľa nad takouto možnosťou, samozrejme. Ale nevieme si ju za týchto okolností predstaviť. Čo by sme urvali kus Poľska, kus Ukrajiny, kus Slovenska a kus Maďarska? To je vždy výsledok nejakých veľkých zmien, väčšinou vojen. Darmo sa čiary kreslia, národ ostáva, pokiaľ ich neženú ako Židov alebo Lemkov, teda Rusínov z Poľska. Tých normálne vzali a 300-tisíc ich vysťahovali z ich území v Karpatoch až ku nemeckým hraniciam. Jedine ten Derevjanik, to bol Rusnák, Nikifor, slávny maliar. Toho dvakrát vyviezli až kdesi k Baltu a on prišiel naspäť. Zas ho vyhnali a zas prišiel. Tak mávli rukou, cvok, nech tu ostane. Až keď mal výstavy vo Francúzsku, Španielsku, tak až potom si ho všimli a dovolili mu ostať, kde bol. A dnes tam má pomník a svoju galériu.
.rusínske hnutie, to je zopár buditeľov, alebo aj široká základňa?
Počúvajte, tu na Dňoch rusínskych tradícií bolo plné divadlo, vyšli tam so zástavou a na záver, keď ide hymnická pieseň, tak bez povelu všetci Rusnáci vstali a spievali.
.aká zástava to bola?
(Ukazuje) Taká ako slovenská, tri pásy a medveď.
.medveď?
Znak je taký (Maľuje.) Tu je medveď a tu sú tie tri pásy.
.čiže rusínstvo je medzi ľuďmi živé?
Samozrejme. Veď som bol raz s jedným Čechom na festivale v Mikovej, skadiaľ pochádzajú rodičia Andyho Warhola. Festival ide normálne, pivo sa popíja, starosta nám nalieval. A zrazu na záver ide hymna Ja Rusyn byl, na čo všetci vstali, a spievali. Ten Čech mi potom v aute hovorí: poslyšte, já jsem nevěděl, že to je takový, vždyť to je na stát.
.majú sa báť Slováci, že tu vznikne nejaká autonómna rusínska oblasť na severovýchode, ktorá sa neskôr odtrhne?
Tu nie, tu sa zatiaľ nemusia báť. Ešte môžu byť kľudní. Chvíľku. (Smiech.) Ale stať sa môže všetko v živote.
.keď sa hovorí o rusínskej oblasti, kde je jej centrum?
Medzilaborce, Humenné, Stará Ľubovňa, až na Horný Spiš.
.podľa sčítania ľudu je u nás toľko Rusínov ako Ukrajincov.
Nie. Roztvárajú sa nožnice. O čo je menej Ukrajincov, o to je viac Rusínov, teda len sa vracajú k tomu, čo boli.
.čím je to dané?
Rusínska národnosť predtým neexistovala. Iba ukrajinská bola, tú som mal v starýchobčiankach aj ja. Potom tam bol veľký strach. Po vojne Beneš Stalinovi odstúpil celú Podkarpatskú Rus, vytiahol z Ruska tých volyňských Čechov, lebo vedel, čo to bude v ZSSR. Niektorí Rusnáci nevedeli, utekali tam ku Rusom – a tí ich zavreli. Bol potom veľký strach aj po vojne, po príchode volyňských Čechov bola veľká kampaň ísť na Ukrajinu osídľovať úrodnú zem, no tak sa dali nahovoriť celé rodiny, že všetko tam dostanú... Prišli, a všetko im zobrali. A doteraz sa o tom boja hovoriť. Keď sa chceli dostať späť, za koho sa mali hlásiť, ak nie za Ukrajincov? Boli radi, že sú tu, a ticho sedeli. Teraz je to otázka zvyku, pretrváva v nich ten strach. Aj Slovákov Štúr prehováral, žeby boli Slováci.
.teraz sa už hlásia Rusíni k svojej národnosti?
Už áno. Pri prvom sčítaní v roku 1991 bolo iba 10-tisíc, teraz po desiatich rokoch to už bolo 24-tisíc. Taký nárast nemal nikto iný.
.rusíni sú väčšinou gréckokatolíci?
Zásadne sú gréckokatolíci. Kedysi sa národnosti ani neuvádzali. Gréckokatolík bol Rusnák, rímskokatolík Slovák. Tým, že Rusnáci prijali orientáciu na Rím, ako keby vstúpili už vtedy do Európskej únie. To je môj názor. Aj dnes bolo ukrajinské vysielanie v rádiu – to je nám tak cudzie. Furt nejaký sentimentálny nacionalizmus, furt nad niečím plačú.
.pre človeka, ktorý sleduje súčasnú slovenskú kultúru, sa rusínstvo spája s Andym Warholom a Divadlom Alexandra Duchnoviča. Popart a experimentálne divadlo. Slovenskí Rusíni z dedín sa k tomu hlásia?
Veľmi úprimne vám poviem, nežerú toho Warhola, to jeho dielo. To nielen oni, plno ľudí sa len tak tvári, pozerajú na Marilyn Monroe a myslia si svoje. (Smiech.) Ale ako človeka, ktorý je slávny, tak to berú.
.a Duchnovičovcov?
Je to takisto. Vravia niektorí, že my sme im ukradli to národné divadlo ukrajinské. Tu bolo v Prešove ukrajinské národné divadlo, čo bola úplná blbosť. To znamená, že tu je ukrajinský národ. Prd tu je. A oni nadávajú na celý repertoár, že to je už zlé divadlo. Lebo predtým robili aj Schillera, aj všelijaké klasiky – a po ukrajinsky. Takže oni na to nadávajú. Na dedinu chodia Duchnovičovci s ľahšími vecami. To je proste dedina, taká ako všade. Dedinský človek nie je pripravený na veľké experimenty a intelektuálne výkony, ale zase – dobre nám padne, že to divadlo je uznávané. Merajú sa so špičkou. Nie je to stiahnuté divadlo, do tohto teritória. Vasiľ Turok tomu dal trochu odvážny smer, potom prišiel Blaho Uhlár a vraví: hovorte, ako vám zobák narástol, čo sa tu trápite?
.ste známy karikaturista. Kedy ste nakreslili prvý vtip?
Keď som mal asi štrnásť rokov, od pätnástich už publikujem. Prvý vtip mi publikovali v Roháči, mal som meniny, 15. apríla v roku 1960. Potom bol seriál Dereš do roku 1970, ešte sa podarilo preklenúť rok 68. Študoval som rezbárstvo na umeleckej priemyslovke v Bratislave, lebo ma neprijali do Prahy na kreslený film, že nemám talent. Som sa nasral – ja vám ukážem! Až po maturite, keď som robil v PKO, som si uvedomil, že existuje nejaká politika. Keď zomrel Stalin, dali mi úlohu: Vico, tu máte: Marx, Engels, Lenin, Stalin. Tak za sebou. Stalin bol na konci a mal aj ucho. A oni povedali, toto namaľujte, lebo to treba na tribúnu. Ale Stalina tam už nedávajte. To znamenalo, že teraz som musel dať Leninovi to jeho ucho, lebo ten bol naraz posledný v rade. (Smiech). Potom prišli Rusi a vtipy už som mal ostré – sovietsky zbojník náš vzor!
.počas normalizácie ste kreslili?
Nie, nikto mi to nedal na papieri, ale nemohol som publikovať v Roháči. V Poddukelskom stavbári som publikoval kresby o rozkrádaní majetku v socialistickom vlastníctve, potom po veľkých sťažnostiach som mohol v ukrajinských novinách. Vyšla ešte knižka, ktorú potom zošrotovali.
.po 89. roku sa vaše karikatúry znovu objavovali v novinách...
V Lidových novinách som kreslil, až kým sa nerozpadla republika, striedali sme sa s Jiránkom. Potom som desať rokov kreslil do SME, do Národnej obrody. Inak som dostal za socializmu aj Cenu Generálnej prokuratúry.
.prosím?
Prihlásili bez môjho vedomia moje kresby, to bol seriál Ostro sledovaná stavba.Každý týždeň. Súťaž sa volala Úcta k zákonu, úcta k človeku. To bola súťaž prokuratúry a Slovenského literárneho fondu, kde bol šéfom Ladislav Ballek. Dvakrát mi tú cenu dali. A ja som potom chodil po Bratislave s ocenením a každému som sa vyhrážal, že pôjdem za generálnym prokurátorom a vrátim mu to na stôl s tým, že kašlem na cenu, keď nemôžem publikovať.
.ste aj futbalový tréner...
Trénoval som jeden rok Tatran Prešov a vysunul som troch hráčov, všetci ešte hrajú. Jeden v Rakúsku, druhý za Košice, tretí hral za Liberec. Mám trénerskú licenciu, aj sám ešte hrávam. Aj včera sme hrali. Syn z prvého manželstva, jeden z druhého, ja a ešte jeden s nami... traja Vicovci, ako Klabzuba.
.čo ten váš klub TJ Karpatia?
Založil som futbalový oddiel Karpatia – zo štvrtej triedy sme postúpili do druhej. Potom sa Karpatia rozpadla. Chlapci študovali na vysokej a dali im ultimátum: buď Karpatia, alebo škola. Potom som to obnovil, volal som chlapcov, žiakov. No ale čo, Cigáni sa to dozvedeli a prišla halda Cigánov. Boli tam aj bieli vrátanie jedného môjho syna. Ale tí Cigáni boli vynikajúci futbalisti!
.aké ste dosiahli výsledky?
V prvom zápase sme Tatran nabili 6:1. V požičaných dresoch. Z Tatranu som požičal štulcne, x-krát prepraté, a vraveli mi: pán Vico, to si už môžete nechať. Z fakulty som požičal dajaké dresy. Jeden bledomodrý, druhý tmavomodrý. Jeden s rukávmi, druhý bez. Čísla som napísal fixkou. Boli to výborní chlapci.
.prečo sa to potom rozpadlo?
Stále sme museli zháňať peniaze. Skončilo sa to definitívne tým, že ma raz v autobuse napadol jeden taký, že som gadžo špinavý, kradnem peniaze, využívam rómskych chlapcov. A ani raz sa nebol pozrieť na futbal. No tak si vravím: keď ešte ja mám dostať vynadané, to nie. A Cigáni? Sú ticho, len raz mi takto vravia – však on sám to robí, ten, čo ma obvinil.
.ak sú Rómovia takí nadaní, prečo je ich tak málo medzi vrcholovými športovcami?
Lebo sme rasisti.
.aký máte pocit z dnešnej slovenskej politiky?
Úplne strašný. V centre Prešova, kde bývam, je naproti jedna krčma, otvorená každý deň do piatej do rána. Ešte o pol šiestej tu bľujú na chodník. Volám políciu. Povedia: zavolajte si mestskú políciu, keď to dovolili. Volám mestskú a vravím im: tri hodiny v noci a tu sa nedá spať. A viete, čo mi povedali? My tiež nespíme. Hovorím: ale vy ste platení, že nespíte, aby ja som mohol spať. Tak sa bav s nimi. To je slovenská politika...
.začneme jednoduchou otázkou.
Ako sa mám? (Smiech.)
.nie, to by sa vás pýtali iní. Priezvisko Vico neznie ani rusínsky, ale ani slovensky...
My sme pôvodom Taliani. Rusnáci by nič neurobili sami, lebo sú bojazliví. My sme takí pomiešaní. To sa tak rozpráva, možno som si to aj sám vymyslel, ale... (ukazuje fotografiu z Talianska, na ktorej je dopravná značka s nápisom Vico del Gargano).
.slovo Vico v taliančine niečo znamená?
Neviem. Akurát v nemčine to znamená žart – vitz. Aj Tomáš Janovic o tom píše, dokonca v mojej knihe.
.vážne máte príbuzných v Taliansku?
Nikdy som po tom nepátral, ale robila sa železnica tu na Rusnákoch, ktorú opisuje aj Jaroslav Hašek – trať na Medzilaborce. Dokonca je tam veta, ako v Čabinách – boli Vyšné a Nižné, môj otec je z tých Vyšných – stál vlak s vojakmi, čo išli na front a nudili sa. Oni chceli bojovať, radšej zomrieť, ako tam stáť. No a že potom, ako sa konečne vlak pohol, kričali: „Jedeméé, jedeméé...“ A na fronte ich pobili. Tú trať vraj robili Taliani. Viem si predstaviť, že tam prišli majstri, stolári, tesári, murári – a naši vozili kamene. Je možné, že dajaký Talian sa tam pozabudol s dajakou Rusnáčkou, lebo také meno sa neobjavuje nikde, iba v našej rodine.
.vy ste ale vnímaný ako Rusnák, nie Talian.
To je preto, lebo som dajaký slabší, menší.
Oficiálne som Rusnák.
.rusnáctvo bola pre vás vec výberu?
Môj otec je z Čabine a mama z Krajnej Bystrej. Ináč je taký osud mamy – ona sa cíti veľkou Ukrajinkou. Dedo bol v Amerike, v štáte New Jersey, v malom mestečku a rodinu ťahal za sebou do Ameriky nastálo. A moja babička mala vtedy 24 rokov, bola to pekná žena, vynikajúca speváčka, už mala aj šífkartu, ako sa tomu hovorilo. Aj s detičkami – mojou mamou a jej mladšou sestrou, ktorá doteraz žije v Clevelande. A teraz si predstavte, že ide jedna mladá žena z dediny, muž ju tam v Amerike čaká, v Prahe bola povinná zdravotná kontrola a jej tam našli nejakú chorobu. A nepustili ich. Dnes by to bola možno banalita. Vrátili ich naspäť z Prahy aj s tou šífkartou, mama si akurát spomína – vidím to ako filmový záber – na to, že boli vo vlaku, išli nocou, a ako ležala, videla ako sa mihajú za oknom drôty. To je jej jediná spomienka.
.pekná spomienka...
Nič nevidíte, len telegrafné drôty. Prišli domov a mama im zomrela. A dedo tam čakal v Amerike, svoju ženu, deti, a oni neprišli. Ani nevedel, čo sa stalo. Namiesto Američaniek tak boli siroty. Tam potom bol jeden farár, volal sa Prišliak, a ten sa o nich staral – inak aj Vasila Biľaka dal študovať za krajčíra. Moju mamu, jej sestru a tetu poslal do Užhorodu, teta bola mníška, vasiliánka, za komunistov bola na nútených prácach. Nie tak dávno zomrela. Tak sa z mamy stala veľká Ukrajinka, pri štúdiách v Užhorode tým napáchla. Minule jej hovorím: predstav si, že by ste do tej Ameriky boli bývali prišli. Ta čo by si ty bola? Aká Ukrajina by tam bola v tej Amerike? Ty by si ako decko bľabotala jak? Po rusnácky, ako ináč! (Smiech.) Doma by vaši nerozprávali po anglicky, ale po rusnácky. Skade by sa tam nabrala ukrajinčina? Od koho? Mama nepovedala nič, na druhý deň som prišiel domov a volá mi brat Miro, že s mamou nie je reč, že sa jej to rozležalo v hlave, čo som jej to nahovoril, že sme ju zradili.
.spôsobili ste jej traumu.
Hej, teraz už sa tomu vyslovene vyhýbam.
.vy sám ste ako došli k rusínstvu?
Moji rodičia ako učitelia z Krajnej Bystrej utekali pred frontom. Na fronte bojoval aj môj strýko, ktorý utiekol k Rusom. Tam boli všelijakí ľudia. Napríklad Roškanin, ten jednoruký slávny, čo mu odtrhlo ruku, pochovali ho na Dukle, a potom chodil celý život na vlastný hrob. Nepoznáte ten príbeh?
.nie. (Smiech.)
Veľa nerozprával, lebo sa bál, že ho zavrú. Stále podával tú jednu ruku, do tej nazhromaždil silu z tej druhej, ktorú nemal. Tú mi stisol a funkcionárom hovoril: „Vy ste úplné hovná, Vico je môj kamarát!“ Bo so strykom mym bojoval.
.ale čo sa mu vlastne stalo s tou rukou?
Ako išli cez Duklu, jednoducho mu ju odtrhlo počas bojov. A našli ruku a doklady. No tak tú ruku pochovali. A že nenašli zvyšok tela. A on prišiel potom na cintorín na Duklu a zrazu sa zbadal, že je tam mŕtvy.
.pred pár dňami Rusíni na Ukrajine oznámili, že chcú autonómiu Podkarpatskej Rusi, lebo že ak nie, vyhlásia samostatný štát. Už sa na to pripravujete?
Nie, prečo by som sa mal, veď to oni robia, zatiaľ ma nikto nekontaktoval. To je pravdepodobne nejaký výkrik, ale dobre, že to chcú. Lebo na Ukrajine Rusínov klamú, ťahajú za nos.
.koľko ich je tam?
Keď som tam bol pred pár rokmi, tam som videl. Jeden starý nám povedal, že všetci sú Rusnáci, len nevedia o tom. Pošli deti do školy a o dve generácie nevedia vôbec, kto sú. Ja sa nebudem tu teraz vadiť, koľko ich je tam. To je ich vec.
.aký je vlastne rozdiel medzi Ukrajincami a Rusínmi?
No taký, že jedni sú Ukrajinci a druhí Rusíni. Nemajú šikmé oči, nič, podobajú sa jeden na druhého, ale to je tak, ako keď sa spýtate, aký je rozdiel medzi Slovákom aČechom. Boli také tendencie československého národa, no ale nakoniec sa presadilo, že je český a slovenský národ. Bolo teraz 90 rokov od vzniku republiky a prvýkrát po dlhom čase niekto – vraj Schwarzenberg – spomenul, že nejaká Podkarpatská Rus bola súčasťou prvej republiky. Generálna riaditeľka Slovenského rozhlasu sa ma tiež raz pýtala, aký je rozdiel medzi Rusínmi a Ukrajincami. Vy máte pec a my šparhet, hovorím jej, aj keď vieme, že to je z nemčiny, ale je to vžité. Ukrajinsky sa to povie podobne ako po slovensky – pič. Pri mojej otázke, ako sa volá po ukrajinsky malá piecka sa pani riaditeľka začala smiať a hovorí: už chápem.
.a ako sa stalo to, že Ukrajina je veľká krajina, veľký štát...
...zatiaľ.
.teda zatiaľ. Prečo Rusíni nevytvorili svoj štát?
To je tak ako otázka, prečo skôr Slováci nevytvorili svoj štát – lebo neboli schopní. To vedel už aj Hlinka: manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo a šanca je jedine s Čechmi. Všelijakí nacionalisti vyprávajú, že Česi mali všetko, ešte aj policajtov robili, len sa pchali. Hovorím: lebo nebolo, lebo všetko vzdelané tu bolo maďarské. Vieme iks príkladov, že Česi sa dokonca naučili po slovensky a vyučovali slovenčinu.
.prečo toho neboli schopní Rusíni, kto im bránil, aby sa zmohli?
Jednoducho ich predali. Beneš ich vymenil za volyňských Čechov.
.mali by mať podľa vás Rusíni svoj štát?
Keď si ho urobia, budú ho mať.
.vy sám tomu pomôžete?
My tu na Slovensku nemáme ani svoju politickú stranu. Môžeme o tom iba uvažovať, snívať. Každý normálny národ, keď je trošku životaschopný, tak rozmýšľa nad takouto možnosťou, samozrejme. Ale nevieme si ju za týchto okolností predstaviť. Čo by sme urvali kus Poľska, kus Ukrajiny, kus Slovenska a kus Maďarska? To je vždy výsledok nejakých veľkých zmien, väčšinou vojen. Darmo sa čiary kreslia, národ ostáva, pokiaľ ich neženú ako Židov alebo Lemkov, teda Rusínov z Poľska. Tých normálne vzali a 300-tisíc ich vysťahovali z ich území v Karpatoch až ku nemeckým hraniciam. Jedine ten Derevjanik, to bol Rusnák, Nikifor, slávny maliar. Toho dvakrát vyviezli až kdesi k Baltu a on prišiel naspäť. Zas ho vyhnali a zas prišiel. Tak mávli rukou, cvok, nech tu ostane. Až keď mal výstavy vo Francúzsku, Španielsku, tak až potom si ho všimli a dovolili mu ostať, kde bol. A dnes tam má pomník a svoju galériu.
.rusínske hnutie, to je zopár buditeľov, alebo aj široká základňa?
Počúvajte, tu na Dňoch rusínskych tradícií bolo plné divadlo, vyšli tam so zástavou a na záver, keď ide hymnická pieseň, tak bez povelu všetci Rusnáci vstali a spievali.
.aká zástava to bola?
(Ukazuje) Taká ako slovenská, tri pásy a medveď.
.medveď?
Znak je taký (Maľuje.) Tu je medveď a tu sú tie tri pásy.
.čiže rusínstvo je medzi ľuďmi živé?
Samozrejme. Veď som bol raz s jedným Čechom na festivale v Mikovej, skadiaľ pochádzajú rodičia Andyho Warhola. Festival ide normálne, pivo sa popíja, starosta nám nalieval. A zrazu na záver ide hymna Ja Rusyn byl, na čo všetci vstali, a spievali. Ten Čech mi potom v aute hovorí: poslyšte, já jsem nevěděl, že to je takový, vždyť to je na stát.
.majú sa báť Slováci, že tu vznikne nejaká autonómna rusínska oblasť na severovýchode, ktorá sa neskôr odtrhne?
Tu nie, tu sa zatiaľ nemusia báť. Ešte môžu byť kľudní. Chvíľku. (Smiech.) Ale stať sa môže všetko v živote.
.keď sa hovorí o rusínskej oblasti, kde je jej centrum?
Medzilaborce, Humenné, Stará Ľubovňa, až na Horný Spiš.
.podľa sčítania ľudu je u nás toľko Rusínov ako Ukrajincov.
Nie. Roztvárajú sa nožnice. O čo je menej Ukrajincov, o to je viac Rusínov, teda len sa vracajú k tomu, čo boli.
.čím je to dané?
Rusínska národnosť predtým neexistovala. Iba ukrajinská bola, tú som mal v starýchobčiankach aj ja. Potom tam bol veľký strach. Po vojne Beneš Stalinovi odstúpil celú Podkarpatskú Rus, vytiahol z Ruska tých volyňských Čechov, lebo vedel, čo to bude v ZSSR. Niektorí Rusnáci nevedeli, utekali tam ku Rusom – a tí ich zavreli. Bol potom veľký strach aj po vojne, po príchode volyňských Čechov bola veľká kampaň ísť na Ukrajinu osídľovať úrodnú zem, no tak sa dali nahovoriť celé rodiny, že všetko tam dostanú... Prišli, a všetko im zobrali. A doteraz sa o tom boja hovoriť. Keď sa chceli dostať späť, za koho sa mali hlásiť, ak nie za Ukrajincov? Boli radi, že sú tu, a ticho sedeli. Teraz je to otázka zvyku, pretrváva v nich ten strach. Aj Slovákov Štúr prehováral, žeby boli Slováci.
.teraz sa už hlásia Rusíni k svojej národnosti?
Už áno. Pri prvom sčítaní v roku 1991 bolo iba 10-tisíc, teraz po desiatich rokoch to už bolo 24-tisíc. Taký nárast nemal nikto iný.
.rusíni sú väčšinou gréckokatolíci?
Zásadne sú gréckokatolíci. Kedysi sa národnosti ani neuvádzali. Gréckokatolík bol Rusnák, rímskokatolík Slovák. Tým, že Rusnáci prijali orientáciu na Rím, ako keby vstúpili už vtedy do Európskej únie. To je môj názor. Aj dnes bolo ukrajinské vysielanie v rádiu – to je nám tak cudzie. Furt nejaký sentimentálny nacionalizmus, furt nad niečím plačú.
.pre človeka, ktorý sleduje súčasnú slovenskú kultúru, sa rusínstvo spája s Andym Warholom a Divadlom Alexandra Duchnoviča. Popart a experimentálne divadlo. Slovenskí Rusíni z dedín sa k tomu hlásia?
Veľmi úprimne vám poviem, nežerú toho Warhola, to jeho dielo. To nielen oni, plno ľudí sa len tak tvári, pozerajú na Marilyn Monroe a myslia si svoje. (Smiech.) Ale ako človeka, ktorý je slávny, tak to berú.
.a Duchnovičovcov?
Je to takisto. Vravia niektorí, že my sme im ukradli to národné divadlo ukrajinské. Tu bolo v Prešove ukrajinské národné divadlo, čo bola úplná blbosť. To znamená, že tu je ukrajinský národ. Prd tu je. A oni nadávajú na celý repertoár, že to je už zlé divadlo. Lebo predtým robili aj Schillera, aj všelijaké klasiky – a po ukrajinsky. Takže oni na to nadávajú. Na dedinu chodia Duchnovičovci s ľahšími vecami. To je proste dedina, taká ako všade. Dedinský človek nie je pripravený na veľké experimenty a intelektuálne výkony, ale zase – dobre nám padne, že to divadlo je uznávané. Merajú sa so špičkou. Nie je to stiahnuté divadlo, do tohto teritória. Vasiľ Turok tomu dal trochu odvážny smer, potom prišiel Blaho Uhlár a vraví: hovorte, ako vám zobák narástol, čo sa tu trápite?
.ste známy karikaturista. Kedy ste nakreslili prvý vtip?
Keď som mal asi štrnásť rokov, od pätnástich už publikujem. Prvý vtip mi publikovali v Roháči, mal som meniny, 15. apríla v roku 1960. Potom bol seriál Dereš do roku 1970, ešte sa podarilo preklenúť rok 68. Študoval som rezbárstvo na umeleckej priemyslovke v Bratislave, lebo ma neprijali do Prahy na kreslený film, že nemám talent. Som sa nasral – ja vám ukážem! Až po maturite, keď som robil v PKO, som si uvedomil, že existuje nejaká politika. Keď zomrel Stalin, dali mi úlohu: Vico, tu máte: Marx, Engels, Lenin, Stalin. Tak za sebou. Stalin bol na konci a mal aj ucho. A oni povedali, toto namaľujte, lebo to treba na tribúnu. Ale Stalina tam už nedávajte. To znamenalo, že teraz som musel dať Leninovi to jeho ucho, lebo ten bol naraz posledný v rade. (Smiech). Potom prišli Rusi a vtipy už som mal ostré – sovietsky zbojník náš vzor!
.počas normalizácie ste kreslili?
Nie, nikto mi to nedal na papieri, ale nemohol som publikovať v Roháči. V Poddukelskom stavbári som publikoval kresby o rozkrádaní majetku v socialistickom vlastníctve, potom po veľkých sťažnostiach som mohol v ukrajinských novinách. Vyšla ešte knižka, ktorú potom zošrotovali.
.po 89. roku sa vaše karikatúry znovu objavovali v novinách...
V Lidových novinách som kreslil, až kým sa nerozpadla republika, striedali sme sa s Jiránkom. Potom som desať rokov kreslil do SME, do Národnej obrody. Inak som dostal za socializmu aj Cenu Generálnej prokuratúry.
.prosím?
Prihlásili bez môjho vedomia moje kresby, to bol seriál Ostro sledovaná stavba.Každý týždeň. Súťaž sa volala Úcta k zákonu, úcta k človeku. To bola súťaž prokuratúry a Slovenského literárneho fondu, kde bol šéfom Ladislav Ballek. Dvakrát mi tú cenu dali. A ja som potom chodil po Bratislave s ocenením a každému som sa vyhrážal, že pôjdem za generálnym prokurátorom a vrátim mu to na stôl s tým, že kašlem na cenu, keď nemôžem publikovať.
.ste aj futbalový tréner...
Trénoval som jeden rok Tatran Prešov a vysunul som troch hráčov, všetci ešte hrajú. Jeden v Rakúsku, druhý za Košice, tretí hral za Liberec. Mám trénerskú licenciu, aj sám ešte hrávam. Aj včera sme hrali. Syn z prvého manželstva, jeden z druhého, ja a ešte jeden s nami... traja Vicovci, ako Klabzuba.
.čo ten váš klub TJ Karpatia?
Založil som futbalový oddiel Karpatia – zo štvrtej triedy sme postúpili do druhej. Potom sa Karpatia rozpadla. Chlapci študovali na vysokej a dali im ultimátum: buď Karpatia, alebo škola. Potom som to obnovil, volal som chlapcov, žiakov. No ale čo, Cigáni sa to dozvedeli a prišla halda Cigánov. Boli tam aj bieli vrátanie jedného môjho syna. Ale tí Cigáni boli vynikajúci futbalisti!
.aké ste dosiahli výsledky?
V prvom zápase sme Tatran nabili 6:1. V požičaných dresoch. Z Tatranu som požičal štulcne, x-krát prepraté, a vraveli mi: pán Vico, to si už môžete nechať. Z fakulty som požičal dajaké dresy. Jeden bledomodrý, druhý tmavomodrý. Jeden s rukávmi, druhý bez. Čísla som napísal fixkou. Boli to výborní chlapci.
.prečo sa to potom rozpadlo?
Stále sme museli zháňať peniaze. Skončilo sa to definitívne tým, že ma raz v autobuse napadol jeden taký, že som gadžo špinavý, kradnem peniaze, využívam rómskych chlapcov. A ani raz sa nebol pozrieť na futbal. No tak si vravím: keď ešte ja mám dostať vynadané, to nie. A Cigáni? Sú ticho, len raz mi takto vravia – však on sám to robí, ten, čo ma obvinil.
.ak sú Rómovia takí nadaní, prečo je ich tak málo medzi vrcholovými športovcami?
Lebo sme rasisti.
.aký máte pocit z dnešnej slovenskej politiky?
Úplne strašný. V centre Prešova, kde bývam, je naproti jedna krčma, otvorená každý deň do piatej do rána. Ešte o pol šiestej tu bľujú na chodník. Volám políciu. Povedia: zavolajte si mestskú políciu, keď to dovolili. Volám mestskú a vravím im: tri hodiny v noci a tu sa nedá spať. A viete, čo mi povedali? My tiež nespíme. Hovorím: ale vy ste platení, že nespíte, aby ja som mohol spať. Tak sa bav s nimi. To je slovenská politika...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.