na dvere vylepíme nápis „Nerušiť, hráme sa“. Rozložím deku a dookola poukladám skupinu hračiek špeciálne zostavených na túto príležitosť. So synom máme pre seba 30 minút hry, ktorú on vedie a ja ho sprevádzam. Moja rola však nie je pasívna. Verbálnym popisom mu ukazujem, že sa o neho zaujímam a rozumiem mu. „Zobral si si autíčko a tešíš sa z toho, asi je tvoje obľúbené,“ zameriavam ho na emóciu. „Áno, toto mám rád, to je policajtské,“ odpovie. „Policajtské máš rád a skáčeš s ním vysoko,“ reflektujem, čo hovorí a robí. „Poď aj ty skákať,“ podáva mi auto. „Chceš, aby sme sa hrali spolu,“ snažím sa zachytiť jeho zámer. „Nie tak, takto!“ ukazuje. „Aha, ty presne vieš, ako mám ísť a ukazuješ mi to," ocením jeho inštrukcie.
„Filiálna terapia je špeciálny druh terapie hrou,“ vysvetľuje psychoterapeutka Jana Lednická, ktorá kurz filiálnej terapie v OZ Kvapka vedie (dietaaja.sk) . Dodáva: „Deti hrou vyjadrujú to, čo si myslia a cítia, zobrazujú v nej svoje radosti aj obavy, hnev, túžbu, pocit nadšenia aj zlyhania, je ich spôsobom komunikácie. Preto pri práci s detskými klientmi psychoterapeuti používajú práve terapiu hrou. Vo filiálnej terapii úlohu terapeuta pre svoje dieťa zastáva vyškolený rodič.“
potrebuje moje dieťa terapiu?
Účastníci kurzu, mamy aj otcovia, prichádzajú s rôznymi predstavami a očakávaniami. Mojou motiváciou bolo naučiť svojho syna zvládať hnev a frustráciu. Spolu s ostatnými rodičmi sme spomínali aj problém agresivity, vzdoru, súrodeneckých hádok či smútku. Našli sa však aj takí, ktorí vo výchove nepociťujú žiadne problematické situácie a „len“ by chceli svojim deťom viac porozumieť a byť lepšími rodičmi.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.