diera v hlave je vraj pre teba veľmi špeciálnym filmom. Prečo?
Lebo je veľmi osobný. Nedokážem to vysvetliť inak, ale tento film pre mňa znamenal istý vnútorný posun, počas ktorého premietam, čo ďalej so životom a so svetom. Ako vraví dramaturg Janko Gogola ml., musel som sa stať Rómom. Ale nestal som sa ním, aby som k nim bol bližšie, ale preto, aby som objavil jazyk tohto filmu. Hranica medzi my a oni prestala existovať. Rozhodol som sa, že nebudem robiť film tradičného historického žánru. Nebudem pracovať so žiadnymi archívnymi materiálmi, že si to, skrátka, začnem komplikovať. Takmer vo všetkých svojich filmoch skúmam pamäť ako rozprávanie prežitých príbehov. Ako sa tá hracia skrinka s nami zahráva a ako sa my pohrávame s ňou. Ak sa spoliehame na orálnu históriu, isté veci nezistíme presne. Traumy a bolesti minulosti nám nedovolia poznať pravdu. Pamäť často pracuje s konfabuláciou, zmätením zdrojov. Navyše ak máme svedkov, ktorí si isté udalosti pamätajú z doby, keď boli deťmi. Vyvolávanie spomienok veľmi pripomína film. Spájame jednotlivé zábery do nejakého uceleného sledu myšlienok. V prípade Židov a šoa sa napísalo množstvo kníh, nakrútilo sa veľa filmov, ale rómsky holokaust bol roky marginalizovaný. Týchto ľudí sa dlho nikto nič nepýtal.
ako si sa dostal k tejto téme?
Témy ku mne prichádzajú samy. Nevyberám si ich podľa toho, aká je šanca na úspech, ale či vo mne prebudia zvedavosť. To je prípad Kauzy Cervanová alebo Pary na riekou a zrejme aj tohto filmu. Pri nejakej príležitosti som pred viac ako pätnástimi rokmi povedal, že rómsky holokaust je filmovo nezmapovaný priestor. O dva dni mi volal producent Boris Hochel, že vraj pripravujem film o Rómoch v druhej svetovej vojne. Chcel do toho ísť so mnou. Bola to hodená rukavica. V roku 2002 sme začali robiť na filme Cesta lesom v teritóriu Česka a Slovenska. Zatiaľ čo českí Rómovia boli takmer všetci vyvraždení, mnohí slovenskí, aj keď v neľudských podmienkach, prežili. Slovenský štát a Rómovia, svedkovia a mechanizmus smrti ako množina tém a motívov. Hľadali sme východiská, ale nakoniec sme to neuzavreli.
čo sa stalo?
Boris Hochel zomrel a ja som stratil producenta, ktorý bol zároveň aj akousi kotvou celého projektu. Medzitým sa objavila nová vlna, ktorá sa ku mne blížila ako obrovská kométa – Kauza Cervanová. Pochopil som že nemôžem robiť dva také ťažké filmy naraz. Roztočený film o rómskom holokauste som dal nabok. Po piatich rokoch do projektu vstúpila producentka Barbara Feglová. Dôverovala mi v zmysle odvážnej a komplikovanej formy. Takže je to rovnako aj jej film. Producenti sú vnímaní ako peňaženky, ale Barbara pomohla filmu vo všetkých jeho aspektoch a podporila ma, keď som sa rozhodol, že sa odstrihneme od Slovenska a pôjdeme nakrúcať von.
prečo?
Za tých päť rokov technológie prekonali veľkú cestu. Zvažovali sme, či ostaneme pri starej technológii alebo či budeme pokračovať nanovo. Chcel som sa vrátiť za ľuďmi, s ktorými som už mal niečo natočené. Ale ani jedna z mojich postáv už nežila. Zomrel rómsky Mojžiš – pán Pompa, o ktorom som si myslel, že je nesmrteľný, pán Samko, ktorému nikto neveril, že bol v Dachau a že sa vrátil domov peši, zomreli pani Danielová a pán Rác, ktorých k sebe priviazala spoločná minulosť. Všetci umreli. Základ je nachádzať alternatívy a nevzdať to. Tak sme začali spolu s Danielou Rusnokovou hľadať stratenú pamäť v Európe a vybral som najsilnejšie príbehy. Do filmu sa dostali Poliaci, Srbi, Chorváti, Nemci, Francúzi, Česi alebo Slováci. Takže Diera v hlave je európsky film a zároveň je mojím osobným pohľadom. Je to film o slobode, vôli a o pamäti.
tvoj film hovorí o tom, že rómsky holokaust žije hlavne v spomienkach, čo len svedčí o tom, že nie je dobre zmapovaný. Prečo?
V dnešnej dobe, keď sa z extrémistov stávajú solídni občania a dôveryhodní politici, je o týchto témach dôležité hovoriť aj z toho dôvodu, že mnohí ľudia, za ktorými sme boli, nám povedali, že sme prví, komu mohli zveriť svoj príbeh. A kto im uveril. V európskom priestore je množstvo čiernej zeme, o ktorej píše Timothy Snyder, polia, kde sa stále nachádzajú neodhalené masové hroby. Tak je to aj s pamäťou. V tých ľudoch to drieme ako uložené kosti. Ak to neodhalíme, ak sa to nedostane von, ak sa to zahladí, všetko sa môže kedykoľvek vrátiť. To sú tie jazvy. Jatrenie starých rán má niekedy zmysel.
jedna zo silných informácií je tá, že sa dodnes nevie, koľko ľudí je zakopaných v lesoch, pretože ich nikto nespočítal, lebo veď sú to Rómovia...
To je aj prípad jedného z najotrasnejších koncentračných táborov, akým bol Jasenovac v Chorátsku, kde sa nezabíjalo plynom ani guľkami, ale kladivami a sekerami. Desaťtisíce ľudí, celé kolónie a komunity. Telá zakopali po okolitých poliach alebo ich hodili do rieky Sáva. Existuje správa z nemeckej inšpekcie, kde aj esesáci, ktorí mali inak silné žalúdky, pri pohľade na tú hrôzu omdlievali. V Juhoslávii sa o tom z vôle Tita po vojne veľa nehovorilo. Bolo to verejné tajomstvo. Pretože ustašovci okrem Rómov a Židov vraždili najmä Srbov. Takže sa to radšej ututlávalo a pomaly upadalo do zabudnutia. V okolí tábora Jasenovac sú desiatky neodhalených masových hrobov. Chcel som, aby vo filme vystúpil srbský aj chorvátsky historik, ktorí nie nadarmo upozorňujú na to, že utajovanie dávnej genocídy v Juhoslávii nepriamo viedlo k ďalšej, ktorá sa odohrala v 90. rokoch.
je tam postava francúzskeho Róma, ktorý hovoril o tom, že ich neterorizovali Nemci, ale samotní Francúzi.
To je ďalší príbeh takmer absolútnej vôle. Raymond, ktorý má vyše deväťdesiat rokov a utiekol z troch koncentračných táborov, dal celému filmového štábu na pamiatku nože, aby sme sa mohli v prípade potreby brániť. Potom nám dal aj otvárače na víno. Raymond žije v maringotke, kam sa presťahoval po smrti svojej ženy, s ktorou žil šesťdesiat rokov. Izbu, ktorú predtým spoločne obývali, zakonzervoval. Je nedotknutá. Tam sa chodí pozerať, občas tam prinesie nejaké kvety. Tá úcta k mŕtvym, k rodine, je prítomná aj u poľskej pani Gil, ktorá jediná z kolónie v poľskej dedine Szczurowej ako malé dieťa prežila masovú popravu. V roku 1956 donútila úrady postaviť vôbec prvý pamätník rómskemu holokaustu na svete. Chcel som hovoriť o tom, ako sme sa zmierili s tým, že aj Rómovia, storočia nenávidený a prenasledovaný národ, majú pamäť. Mal som pocit, že tá pamäť niekde uviazla a žije, nielen v priamych obetiach, ale aj v ich príbuzných a deťoch. Tak ako pamäť, aj posttraumatický syndróm sa prenáša z generácie na generáciu.
jedna vec je pamäť, druhá hlboké jazvy na tele, ktoré tvoje postavy ukazujú ako dôkaz toho, aby im ľudia uverili, že prežili holokaust.
Rómovia po vojne neboli zaradení do procesu kompenzácií obetí až do chvíle, keď v osemdesiatych rokoch prišli vo väzenských šatách pred koncentračný tábor Dachau nemeckí Sinti a začali držať protestnú hladovku, pretože ich nikto nepočúval. Vtedy sa niečo zmenilo. Rómovia a Sinti sa stali súčasťou diskurzu o holokauste, boli konečne vypočutí a začal prebiehať proces odškodňovania. Postava môjho filmu, storočná mladica pani Franz, mi povedala, že po vojne nemali domov, žili v parku, kam prišli policajti a pýtali sa ich, čo tam robia. Povedali im, že ich domov nacisti spálili, že sa vrátili z Auschwitzu a ukázali im číslo vytetované na predlaktí. Policajt im povedal: vy Cigáni, stále klamete, aj toto ste si dali vytetovať len preto, aby ste mali výhody. Mám pocit, že im doteraz nikto neverí. Možno to je jeden z dôvodov, prečo o tom nechcú hovoriť. Považujú to za zbytočné. Vo filme je to vyslovené. Keď ostentatívne ukazujú svoje jazvy, ktoré sú fyzické, zároveň však hovoríme o jazvách v našom historickom vedomí.
napriek tomu je film zároveň o obrovskej vôli žiť a o tom, že sloboda je pre Rómov všetkým. Je to tak?
Rómska vôľa po živote prekonáva všetky holokausty sveta. To si vo filme napísal do denníka doktor Ackovič, významný srbský romista a historik. Pre mňa je vôľa základom integrity a zároveň aj vyhranením voči okolitému svetu. Moje postavy vlastne žijú v akejsi vnútornej osamotenosti, akoby za nejakým plotom, no vnútorne sa cítia slobodní. Možno preto sa dožili takého vysokého veku. Majú pomaly sto rokov a pôsobia ako mladíci, pričom prežili veľmi ťažký život. Vôľa je podstatná vec. To je aj téma môjho ďalšieho pripravovaného filmu o úteku Wetzlera a Vrbu z Auschwitzu. Vrba tvrdil, že sa dožil vysokého veku aj preto, že si povedal, že Auschwitz do svojho života nevpustí – dá mu maximálne päť percent. Nie viac. Nedal sa tým prevalcovať. Inak by nad ním zvíťazil osud. Vzoprieť sa osudu znamená aj zachovať si zdravý rozum. Tento film je ako zlý sen, ktorý sa však sníva nám spoločne. Keď sa prebúdzame, zisťujeme, že spánok sme si len navrávali a že je to všetko skutočné. Preto som to musel dokončiť.
máš na mysli posledné udalosti? Utečencov, náckov v parlamente, nacionalistických politikov?
To je široká téma. Myslím si, že nacionalizmus patrí do 19. storočia a politici, ktorí sa dnes na niečo podobné odvolávajú, nie sú ani odvážni a nie sú ani čestní. Ak sa tento princíp uplatňuje v politike, tak sa stane, že niektorým ľuďom dodá istotu byť konečne niekým. Potom sú za to, samozrejme, vďační. Ako sa tá vďačnosť prejavuje, to sme už videli. Spôsob, ako sa vyjadruje náš premiér k utečeneckej kríze, považujem za nehumánny a hanebný. Neviem len, do akej miery je to vedomé. Podceniť v tejto pozícii silu slova je z môjho pohľadu nezodpovedné konanie, ale zároveň si myslím, že je to nedostatok rozhľadu, vzdelania a empatie.
robert Kirchhoff/
Narodil sa 7. mája 1968 v Nitre, je nezávislý filmový režisér, scenárista, producent a kameraman. Nakrútil a produkoval viacero celovečerných filmov, ktoré získali uznanie na mnohých zahraničných a domácich festivaloch. Je autorom dokumentu Kauza Cervanová. Minulý rok mal premiéru film Para nad riekou o troch slovenských džezových hudobníkoch. V rokoch 1995 až 2000 študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave odbor dokumentárna tvorba a dramaturgia. Od roku 2002 je konateľ spoločnosti atelier.doc. Od roku 2003 stál pri realizácii najvýznamnejších filmov slovenskej a českej dokumentaristiky, ako producent alebo koproducent (Slepé lásky, Nemoc tretej moci, Až do mesta Aš, Tmář a jeho rod).