Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

O čase a slobodnej vôli

.juraj Malíček .časopis .film

Arrival, teda Prichádzajúci, ale zmysluplné sú i ďalšie významy – prílet, príjazd, pristátie, prírastok, hosť, vrátane slovenského distribučného názvu Prvý kontakt, je americký sci-fi film, ktorý znovu raz dokazuje, že nie všetko už sme v kinách videli a počuli.

hoci od premiéry Prvého kontaktu ubehlo len pár dní, už teraz je jasné, že sa stane žánrovou klasikou. Film, ktorý patrí do jedného riadka s Kubrickovou Vesmírnou odyseou, Scottovým Blade Runnerom, Wisovým Dňom, keď sa zastavila Zem či Wilcoxovou Zakázanou planétou. Dalo by sa ešte pokračovať, ale len krátko, lebo tých naozaj zásadných sci-fi filmov nie je zas tak veľa.

Odložme však na chvíľu žánrovú nálepku sci-fi a sústreďme sa najprv na film. Denis Villeneuve dokazuje prakticky každou svojou snímkou, že jazyku filmu nielen mimoriadne dobre rozumie, ako umelec v tom najmajestátnejšom slova zmysle, ale ho aj brilantne ovláda. Vidieť sa to dá už v jeho debute 32. august na Zemi (Un 32 août sur terre, 1998), ale i nedávnom Sicariovi (2015). Ak niečo tie dva žánrovo odlišné filmy spája, je to mimoriadny zmysel pre výtvarno. Nie nápadné, ohurujúce výtvarno, dionýzovsky sa opájajúce výpravou a efektmi, ale subtílne apolónske výtvarno precíznej kompozície filmových záberov, ktoré diváka nabádajú, aby sa komfortne a pohodlne díval.

„Prvý kontakt je jedným z absolútneho minima filmov, ktoré umocňujú zážitok z literárnej predlohy a naopak.“

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite