Zvolenie Baracka Obamu za amerického prezidenta je považované za historický prelom. Teší sa z neho americký liberál, ľavica, aj Európa. Ale nebol to prelom. To iba Amerika opäť ukázala, aké poklady sú v nej ukryté.
Keď som v utorok o polnoci stál sám na zaplnenom Times Square a na obrovskej obrazovke sledoval Obamov prejav tesne po zvolení, cítil som vo vzduchu čosi, na čo som už takmer zabudol. Ten vzduch – a oči tisícov ľudí – bol plný nádeje. Obamov slovník, štýl a odhodlanie zmeniť svet k lepšiemu, ktoré najmä v mladých ľuďoch vyvolal, mi pripomenuli námestia z novembra 1989. Vôbec sa to pritom nedá porovnávať. Toho 17. novembra víťazila sloboda nad neslobodou, 4. novembra vôbec nie. Kým 17. novembra porážala pravda lož, 4. novembra vôbec nie. Ale bolo to tam, akokoľvek som sa vzpieral.
Ja by som volil McCaina. Nie preto, že bol výrazný a inšpirujúci. Nebol. Bol nudný. Preto, že ako vojnový hrdina vie, čo je to vzdorovať zlu, dokonca mučeniu. V ťažkých časoch, a také od 11. septembra 2001 žijeme, mám radšej takýchto pevných, hoci nudných lídrov, než mudrujúcu harvardskú elitu. Elita často ustupuje, hrdinovia častejšie vzdorujú. Navyše, Obamove ekonomické sľuby boli natoľko nerozumné, a natoľko mi pripomínali prekonané socialistické sny z Európy, že voliť ho by poprelo všetko, čo o fungovaní trhu viem.
Tak prečo som na tom nočnom námestí, obkolesený desiatkami tisícov nadšených ľudí, cítil aj ja akúsi tichú radosť?
Dlho som to nedokázal pochopiť. A chvíľu som sa hanbil, že podlieham chytľavej, lacnej nálade davu. Až keď na tej obrazovke ukázali záber na Obamových poslucháčov, a kamera narazila na hlboké, vráskavé oči starej černošky, došlo mi to. V tých očiach, v ktorých sa na okamih stretli slzy, vzdor aj radosť, to bolo napísané tak viditeľne, až som zrazu nerozumel, prečo mi to nenapadlo skôr.
V tých jediných očiach bol dávno stratený hlas Afriky, dávno nasadené otrocké putá, rozpálené bavlnové plantáže a biedne getá, aj nedávna segregácia, školy a autobusy len pre bielych, Ku Klux Klan a nekonečné ponižovanie bezcenných „negrov“. Ale bola v nich aj dávna černošská hrdosť, nádej, Martin Luther King a – pár minút už aj zvolený Barack Obama. Nie ako demokrat, ľavičiar, ani ako prezident. Ako symbol trápenia, ktoré je na konci. Nie žeby černosi odteraz v Amerike nemali problém. Každý človek má vždy problém. Už to však nebude vypálené znamenie menejcennosti. Obama je prezident, a čosi sa tým uzavrelo. Toto som našiel na Times Square, toto jediné je skutočná zmena, ktorou Amerika práve prešla. Skvelá zmena.
Ale ešte jedna vec mnou pohla. Rovnako silno. Celé tieto voľby všetci bočili od Busha. Demokrati ho skarikovali na hlupáka, z definície a bez možnosti obrany. A republikáni sa od neho dištancovali ako od nákazlivej choroby, ktorá môže zničiť ich volebné vyhliadky. On teda mlčal. Celé mesiace. Prehovoril až po voľbách, keď Obamovo víťazstvo označil za triumf americkej histórie, na ktorý môže byť každý Američan hrdý. V tej chvíli, už na letisku, som bol hrdý na neho.
Nie preto, že by sa nemýlil. Mýlil sa, preceňoval, chyboval. V Iraku, aj doma. Ale ostal pevný, aj keď sa nedarilo, a ostal normálny. Neustúpil teroristom, a ubránil Ameriku pred ďalším útokom. To je málo? Vo viacerých dôležitých chvíľach tiež prekročil sám seba. Pamätám si jeho reč v Kongrese pár dní po 11. septembri 2001. Len kongresový prejav Václava Havla z roku 1990 znesie porovnanie. Ani to nie je málo. Ale najmä – nezbláznil sa z moci. Povedať po prehratých voľbách na adresu protivníka, že jeho víťazstvo je triumfom celej americkej histórie, je bushovsky normálne.
Amerika je veľká krajina. Obamova, aj Bushova.
Keď som v utorok o polnoci stál sám na zaplnenom Times Square a na obrovskej obrazovke sledoval Obamov prejav tesne po zvolení, cítil som vo vzduchu čosi, na čo som už takmer zabudol. Ten vzduch – a oči tisícov ľudí – bol plný nádeje. Obamov slovník, štýl a odhodlanie zmeniť svet k lepšiemu, ktoré najmä v mladých ľuďoch vyvolal, mi pripomenuli námestia z novembra 1989. Vôbec sa to pritom nedá porovnávať. Toho 17. novembra víťazila sloboda nad neslobodou, 4. novembra vôbec nie. Kým 17. novembra porážala pravda lož, 4. novembra vôbec nie. Ale bolo to tam, akokoľvek som sa vzpieral.
Ja by som volil McCaina. Nie preto, že bol výrazný a inšpirujúci. Nebol. Bol nudný. Preto, že ako vojnový hrdina vie, čo je to vzdorovať zlu, dokonca mučeniu. V ťažkých časoch, a také od 11. septembra 2001 žijeme, mám radšej takýchto pevných, hoci nudných lídrov, než mudrujúcu harvardskú elitu. Elita často ustupuje, hrdinovia častejšie vzdorujú. Navyše, Obamove ekonomické sľuby boli natoľko nerozumné, a natoľko mi pripomínali prekonané socialistické sny z Európy, že voliť ho by poprelo všetko, čo o fungovaní trhu viem.
Tak prečo som na tom nočnom námestí, obkolesený desiatkami tisícov nadšených ľudí, cítil aj ja akúsi tichú radosť?
Dlho som to nedokázal pochopiť. A chvíľu som sa hanbil, že podlieham chytľavej, lacnej nálade davu. Až keď na tej obrazovke ukázali záber na Obamových poslucháčov, a kamera narazila na hlboké, vráskavé oči starej černošky, došlo mi to. V tých očiach, v ktorých sa na okamih stretli slzy, vzdor aj radosť, to bolo napísané tak viditeľne, až som zrazu nerozumel, prečo mi to nenapadlo skôr.
V tých jediných očiach bol dávno stratený hlas Afriky, dávno nasadené otrocké putá, rozpálené bavlnové plantáže a biedne getá, aj nedávna segregácia, školy a autobusy len pre bielych, Ku Klux Klan a nekonečné ponižovanie bezcenných „negrov“. Ale bola v nich aj dávna černošská hrdosť, nádej, Martin Luther King a – pár minút už aj zvolený Barack Obama. Nie ako demokrat, ľavičiar, ani ako prezident. Ako symbol trápenia, ktoré je na konci. Nie žeby černosi odteraz v Amerike nemali problém. Každý človek má vždy problém. Už to však nebude vypálené znamenie menejcennosti. Obama je prezident, a čosi sa tým uzavrelo. Toto som našiel na Times Square, toto jediné je skutočná zmena, ktorou Amerika práve prešla. Skvelá zmena.
Ale ešte jedna vec mnou pohla. Rovnako silno. Celé tieto voľby všetci bočili od Busha. Demokrati ho skarikovali na hlupáka, z definície a bez možnosti obrany. A republikáni sa od neho dištancovali ako od nákazlivej choroby, ktorá môže zničiť ich volebné vyhliadky. On teda mlčal. Celé mesiace. Prehovoril až po voľbách, keď Obamovo víťazstvo označil za triumf americkej histórie, na ktorý môže byť každý Američan hrdý. V tej chvíli, už na letisku, som bol hrdý na neho.
Nie preto, že by sa nemýlil. Mýlil sa, preceňoval, chyboval. V Iraku, aj doma. Ale ostal pevný, aj keď sa nedarilo, a ostal normálny. Neustúpil teroristom, a ubránil Ameriku pred ďalším útokom. To je málo? Vo viacerých dôležitých chvíľach tiež prekročil sám seba. Pamätám si jeho reč v Kongrese pár dní po 11. septembri 2001. Len kongresový prejav Václava Havla z roku 1990 znesie porovnanie. Ani to nie je málo. Ale najmä – nezbláznil sa z moci. Povedať po prehratých voľbách na adresu protivníka, že jeho víťazstvo je triumfom celej americkej histórie, je bushovsky normálne.
Amerika je veľká krajina. Obamova, aj Bushova.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.