Výhovorky sú nedeliteľnou súčasťou súkromného, spoločenského aj politického života. Ide len o to, aby sa to nemiešalo. Každá oblasť nášho života má nárok na svoje charakteristické výhovorky a my máme právo požadovať, aby sa zachovával štýl a, treba to povedať, aj umelecká a intelektuálna kvalita výhovoriek.
Medzi najobľúbenejšie výhovorky patria výhovorky žiakov všetkých stupňov. Prišiel som neskoro, lebo mi nešiel autobus. Výhovorka na spoj je tou najbanálnejšou, ale aj najobľúbenejšou. Len málokedy ju vyhovárač („vyhovárajúci sa“ znie dosť ťarbavo a „ten čo sa vyhovára“ je skôr indiánske meno) okorení čímsi takým nevšedným ako svojho času Stano Dančiak. Prišiel neskoro na hodinu herectva k profesorovi Hubovi a povedal „prepáčte pán profesor, ale šiel som trolejbusom a na 29. augusta mu z ničoho nič vypadlo dno“. Potom rozvádzal situáciu, ako sa chvíľu cestujúci pokúšali ísť trolejbusom bez dna, ale nešlo to, lebo nedokázali zladiť krok. Mimochodom, aj z tejto príhody jasne vyplýva dôležitosť poradového výcviku mladých brancov.
Ale brancov už nemáme, takže na armádu sa spoliehať nedá ani v tejto záležitosti. Iná veľkolepá výhovorka Stana Dančiaka sa odohrala na prvej skúške akejsi televíznej inscenácie, do ktorej bol Dančiak obsadený. Všetci účinkujúci (bolo ich asi tridsať) na čele s režisérom čakali na Dančiaka. Po dvadsiatich minútach čakania sa otvorili dvere. Vošiel Stano, pomaly sa blížil k režisérovi, bolo vidieť, že premýšľa, a potom povedal „pán režisér, prepáčte, že meškám, ale bol som taký prekvapený, že ste ma obsadili, že som sa nevedel spamätať“. Takéto výhovorky sú odzbrojujúce a vinníkovi sa automaticky odpúšťa. Dobrú výhovorku mal Julo Satinský. Kedykoľvek sa mu do niečoho nechcelo, povedal „prepáčte, ale v tom čase som v Budapešti“. Napodiv, zabralo to, hoci Julo bol v Budapešti len raz, v šesťdesiatom druhom, keď sme filmovali Výlet po Dunaji. Tento typ výhovoriek však ťažko použiť, ak príde manžel neskoro domov. Manželka na duchaplnosti s vypadnutým dnom trolejbusu ani s Budapešťou nenaletí. Napokon, keď prídete domov o tretej nadránom v podguráženom stave, neoddá sa používať humor. Najlepšie je mlčať a bezbranne rozhadzovať rukami, akože „stalo sa“. A teraz k tomu miešaniu. Nevhodné je, ak politik použije výhovorku, ktorá sa hodí pre žiaka druhej ľudovej. Teraz vraj od nejakého ministra novinári chceli vysvetlenie istého podozrivého prípadu, v ktorom onen minister mohol mať prsty, a on im odkázal, že nemôže odpovedať, lebo je zachrípnutý. To je naozaj kvalitná výhovorka pre žiaka druhej triedy základnej školy. Minister sa mal vzchopiť k väčšiemu intelektuálnemu výkonu. Mohol odkázať, že je v Budapešti. Ale to by sa ho novinári zase pýtali, čo tam robil. Novinári sú horší ako manželky.
Medzi najobľúbenejšie výhovorky patria výhovorky žiakov všetkých stupňov. Prišiel som neskoro, lebo mi nešiel autobus. Výhovorka na spoj je tou najbanálnejšou, ale aj najobľúbenejšou. Len málokedy ju vyhovárač („vyhovárajúci sa“ znie dosť ťarbavo a „ten čo sa vyhovára“ je skôr indiánske meno) okorení čímsi takým nevšedným ako svojho času Stano Dančiak. Prišiel neskoro na hodinu herectva k profesorovi Hubovi a povedal „prepáčte pán profesor, ale šiel som trolejbusom a na 29. augusta mu z ničoho nič vypadlo dno“. Potom rozvádzal situáciu, ako sa chvíľu cestujúci pokúšali ísť trolejbusom bez dna, ale nešlo to, lebo nedokázali zladiť krok. Mimochodom, aj z tejto príhody jasne vyplýva dôležitosť poradového výcviku mladých brancov.
Ale brancov už nemáme, takže na armádu sa spoliehať nedá ani v tejto záležitosti. Iná veľkolepá výhovorka Stana Dančiaka sa odohrala na prvej skúške akejsi televíznej inscenácie, do ktorej bol Dančiak obsadený. Všetci účinkujúci (bolo ich asi tridsať) na čele s režisérom čakali na Dančiaka. Po dvadsiatich minútach čakania sa otvorili dvere. Vošiel Stano, pomaly sa blížil k režisérovi, bolo vidieť, že premýšľa, a potom povedal „pán režisér, prepáčte, že meškám, ale bol som taký prekvapený, že ste ma obsadili, že som sa nevedel spamätať“. Takéto výhovorky sú odzbrojujúce a vinníkovi sa automaticky odpúšťa. Dobrú výhovorku mal Julo Satinský. Kedykoľvek sa mu do niečoho nechcelo, povedal „prepáčte, ale v tom čase som v Budapešti“. Napodiv, zabralo to, hoci Julo bol v Budapešti len raz, v šesťdesiatom druhom, keď sme filmovali Výlet po Dunaji. Tento typ výhovoriek však ťažko použiť, ak príde manžel neskoro domov. Manželka na duchaplnosti s vypadnutým dnom trolejbusu ani s Budapešťou nenaletí. Napokon, keď prídete domov o tretej nadránom v podguráženom stave, neoddá sa používať humor. Najlepšie je mlčať a bezbranne rozhadzovať rukami, akože „stalo sa“. A teraz k tomu miešaniu. Nevhodné je, ak politik použije výhovorku, ktorá sa hodí pre žiaka druhej ľudovej. Teraz vraj od nejakého ministra novinári chceli vysvetlenie istého podozrivého prípadu, v ktorom onen minister mohol mať prsty, a on im odkázal, že nemôže odpovedať, lebo je zachrípnutý. To je naozaj kvalitná výhovorka pre žiaka druhej triedy základnej školy. Minister sa mal vzchopiť k väčšiemu intelektuálnemu výkonu. Mohol odkázať, že je v Budapešti. Ale to by sa ho novinári zase pýtali, čo tam robil. Novinári sú horší ako manželky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.