podľa druhej aj prejavy, ktoré rozdúchavajú nenávisť a podporujú či obhajujú extrémizmus, ktorý môže viesť k ohrozeniu slobodnej a demokratickej spoločnosti. S istou dávkou zjednodušenia môžeme prvú odpoveď nazvať americkou a druhú európskou.
Americká odpoveď vychádza z konceptu absolútnej slobody slova. Z presvedčenia, že by štát vôbec nemal zasahovať do toho, čo ľudia hovoria a píšu, aké názory, myšlienky a idey šíria. Je stelesnená v prvom dodatku k Ústave USA, ktorý už od roku 1791 zakazuje Kongresu schváliť akýkoľvek zákon obmedzujúci slobodu slova alebo tlače.
Európska odpoveď pripúšťa, že existujú isté legitímne dôvody, ktoré štát oprávňujú slobodu prejavu obmedziť. Zrkadlí sa napríklad v článku 26 ods. 4 slovenskej Ústavy, podľa ktorého „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“
Hoci vo všeobecnosti mi je americký sklon k väčšej slobode a zodpovednosti jednotlivcov a k obmedzenej úlohe štátu bližší ako európske tendencie k silnejšiemu postaveniu štátu, v otázke hraníc slobody prejavu sa cítim skôr Európanom ako Američanom. A dôvodom je úplne odlišný historický kontext. Opäť s istou dávkou zjednodušenia by sme mohli povedať, že americké úvahy o možných zásahoch do slobody prejavu rámcuje Larry Flynt, tie európske Adolf Hitler.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.