„Rizikový zápas“ v Dunajskej Strede zbavil nacionálne harašenie nad Dunajom operetného oparu, v akom sa azda vznášalo. Vierou, že iskra z politiky na ľud aj tak nepreskočí, otriasol policajný zákrok, ktorý pootvoril dvierka myšlienkam, aké vyzerali po vstupe do únie prekonané.
Keďže ani týždeň po koncerte obuškov nepredložilo ministerstvo vnútra nič, čo by sa vzdialene podobalo dôkazu, že zákrok bol primeraný, vysoko dôvodná je domnienka, že ide o ďalšie zlyhanie v rezorte Kaliňáka. Tie tri fotky, čo boli namiesto sľúbených videí zverejnené, sú nič. Treba jasne povedať, že štyri či päť „hajlujúcich“ bláznov nie je v civilizovanom štáte argument na mlátenie na princípe kolektívnej viny. Postreh Jána Kubiša, že takýchto incidentov bolo na rôznych futbaloch desiatky, nemení nič na blamáži štátnej moci, ktorá namiesto toho, aby na účet poplatníkov zvážala nabudených kukláčov z celej republiky, má takýto „zápas“ v istej chvíli jednoducho zrušiť.
Prinajmenšom od septembra 2006 maďarská štátna moc dobre vie, že medzi tvrdým jadrom futbalového chuliganizmu, nacionálneho radikalizmu a účastníkov rôznych nepokojov existuje významný prienik desiatok, azda stoviek osôb. Napriek skúsenostiam, ktoré Gyurcsány má z každého štátneho sviatku, ktoré sa v Budapešti končia vrhaním dlaždíc a bojom muža proti mužovi, sa táto moc pasívne prizerala, ako sa jej známe a monitorované tlupy chystajú na provokáciu. Iste, cez schengenskú hranicu môže chodiť každý kedy chce. Avšak keby bolo trochu vôle na koordináciu, pre dve polície a tajné služby nemohol byť žiadny problém držať udalosti pod kontrolou.
To však predpokladá dve rozumné štátne politiky. Niet ich. Maďari majú dnes iné starosti, avšak vykrikovať do sveta, že „nacionalizmus je prítomný v každom rozhodnutí slovenského parlamentu a vlády“ (Kinga Goncz), sa celkom hodí. Niežeby na tom nebol kus pravdy, otázkou však je, aké hodnotenie si zaslúži, keď sa namiesto štandardných diplomatických kanálov vládna MSZP s opozíciou predbiehajú, kto skôr urobí z udalosti, akých je na maďarských štadiónoch desať do roka, parlamentnú tému dňa.
A my? Nielen nezmyselné rokovanie parlamentu o „karpatskom fóre“, ale aj denné prezentácie Čaploviča, Maďariča, samotného Fica i ďalších svedčia o tom, že tento spolok je zasiahnutý patologickou nedôverou k Maďarom ako národu. Sú jednoducho mentálne indisponovaní viesť tento štát a jeho vzťahy so susedom v 21. storočí. V situácii, keď je už zrejmá manipulácia v prípade Hedvigy a rôzne schválnosti sú na dennom programe, sa takto naozaj nedá ubrániť podozreniu, že „elitné jednotky“ mlátili v Dunajskej Strede nie za narúšanie verejného poriadku, ale za príslušnosť k etnickej skupine. A to je hrozné, nech už v sektore pre domácich sedeli akíkoľvek blázni (ktorí by zaiste, skôr či neskôr, čosi vystrojili, veď preto prišli).
Prognózy, že Dunajskou Stredou sa spúšťa akási špirála, hádam nepadnú na úrodnú pôdu ani medzi vrhačmi dlaždíc na maďarskej strane, ani v parlamente a vláde u nás. To sú dve skupiny, ktoré sú si mentálne rovnocenné a dráždia sa vzájomne. Štýlovo by sa dalo uzavrieť – hrajú tú istú ligu.
Keďže ani týždeň po koncerte obuškov nepredložilo ministerstvo vnútra nič, čo by sa vzdialene podobalo dôkazu, že zákrok bol primeraný, vysoko dôvodná je domnienka, že ide o ďalšie zlyhanie v rezorte Kaliňáka. Tie tri fotky, čo boli namiesto sľúbených videí zverejnené, sú nič. Treba jasne povedať, že štyri či päť „hajlujúcich“ bláznov nie je v civilizovanom štáte argument na mlátenie na princípe kolektívnej viny. Postreh Jána Kubiša, že takýchto incidentov bolo na rôznych futbaloch desiatky, nemení nič na blamáži štátnej moci, ktorá namiesto toho, aby na účet poplatníkov zvážala nabudených kukláčov z celej republiky, má takýto „zápas“ v istej chvíli jednoducho zrušiť.
Prinajmenšom od septembra 2006 maďarská štátna moc dobre vie, že medzi tvrdým jadrom futbalového chuliganizmu, nacionálneho radikalizmu a účastníkov rôznych nepokojov existuje významný prienik desiatok, azda stoviek osôb. Napriek skúsenostiam, ktoré Gyurcsány má z každého štátneho sviatku, ktoré sa v Budapešti končia vrhaním dlaždíc a bojom muža proti mužovi, sa táto moc pasívne prizerala, ako sa jej známe a monitorované tlupy chystajú na provokáciu. Iste, cez schengenskú hranicu môže chodiť každý kedy chce. Avšak keby bolo trochu vôle na koordináciu, pre dve polície a tajné služby nemohol byť žiadny problém držať udalosti pod kontrolou.
To však predpokladá dve rozumné štátne politiky. Niet ich. Maďari majú dnes iné starosti, avšak vykrikovať do sveta, že „nacionalizmus je prítomný v každom rozhodnutí slovenského parlamentu a vlády“ (Kinga Goncz), sa celkom hodí. Niežeby na tom nebol kus pravdy, otázkou však je, aké hodnotenie si zaslúži, keď sa namiesto štandardných diplomatických kanálov vládna MSZP s opozíciou predbiehajú, kto skôr urobí z udalosti, akých je na maďarských štadiónoch desať do roka, parlamentnú tému dňa.
A my? Nielen nezmyselné rokovanie parlamentu o „karpatskom fóre“, ale aj denné prezentácie Čaploviča, Maďariča, samotného Fica i ďalších svedčia o tom, že tento spolok je zasiahnutý patologickou nedôverou k Maďarom ako národu. Sú jednoducho mentálne indisponovaní viesť tento štát a jeho vzťahy so susedom v 21. storočí. V situácii, keď je už zrejmá manipulácia v prípade Hedvigy a rôzne schválnosti sú na dennom programe, sa takto naozaj nedá ubrániť podozreniu, že „elitné jednotky“ mlátili v Dunajskej Strede nie za narúšanie verejného poriadku, ale za príslušnosť k etnickej skupine. A to je hrozné, nech už v sektore pre domácich sedeli akíkoľvek blázni (ktorí by zaiste, skôr či neskôr, čosi vystrojili, veď preto prišli).
Prognózy, že Dunajskou Stredou sa spúšťa akási špirála, hádam nepadnú na úrodnú pôdu ani medzi vrhačmi dlaždíc na maďarskej strane, ani v parlamente a vláde u nás. To sú dve skupiny, ktoré sú si mentálne rovnocenné a dráždia sa vzájomne. Štýlovo by sa dalo uzavrieť – hrajú tú istú ligu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.