Ten dátum bol už na pohľad nejaký čudný. Štvrtého novembra sa totiž v Rakúsku nestalo nič, čo by stálo za reč. Ani pred deväťdesiatimi rokmi, keď sa rozpadávalo Rakúsko-Uhorsko, ani pred päťdesiatimi, keď dva dni pred 28. októbrom (dňom vzniku Československa) víťazné mocnosti súhlasili so vznikom samostatného a zjednoteného Rakúska – čo je dnes rakúsky štátny sviatok.
Ešte čudnejšie bolo, keď krásna rakúska veľvyslankyňa Margot Klestilová-Löffler vybrala na oslavu štátneho sviatku pražský Obecný dom. Miesto, kde pred deväťdesiatimi rokmi Česi vyhlásili odtrhnutie od Rakúska.
Ukázalo sa, že to bol zámer, pretože ako totálne zaplnenému Obecnému domu (kde sa zišli takmer všetci „pražskí“ Rakúšania a mnoho dôležitých Čechov) povedala pani veľvyslankyňa, dnes si už môžeme niečo také dovoliť. Veď sme zase spolu v novom súštátí, v Európskej únii, a máme spolu zase „mnohovrstevné vzťahy“. Pani veľvyslankyňa však nezabudla dodať, že doba, keď sme spolu neboli, priniesla obom národom veľké utrpenie. Čo sa dalo vyložiť aj tak, že keby sme sa neboli rozdelili, tak sme si utrpenie mohli ušetriť. A ešte pozdravila do čestnej lóže „pána prezidenta“, čím myslela Václava Havla. Václav Klaus si čas nenašiel, škoda, mohlo to byť veselé, keby na seba s Havlom zo svojich lóží kývali. A pani veľvyslankyňa by sa pri ich oslovovaní asi zapotila, pretože v Rakúsku pri oslovovaní jednoducho platí „raz prezident, navždy prezident“. Taká pekná stará monarchistická tradícia.
Potom už prišli sólisti Viedenskej filharmónie a zahrali Franza Schuberta. Na konci ich vyše hodiny trvajúceho programu došlo aj na valčíky, zlaté melódie zaniknutej spoločnej rakúsko-českej monarchie. Napadlo mi, čo sa asi bude hrať, až bude český veľvyslanec prvého januára 2083 organizovať v Bratislave recepciu k deväťdesiatinám vzniku českého (a slovenského) štátu. Asi niečo od Lucie, napríklad Sex je náš. Teda, ak vtedy ešte nejaký český veľvyslanec nejakého českého štátu a nejaké Slovensko ešte budú, všakže...
Autor je redaktor Lidových novin
Ešte čudnejšie bolo, keď krásna rakúska veľvyslankyňa Margot Klestilová-Löffler vybrala na oslavu štátneho sviatku pražský Obecný dom. Miesto, kde pred deväťdesiatimi rokmi Česi vyhlásili odtrhnutie od Rakúska.
Ukázalo sa, že to bol zámer, pretože ako totálne zaplnenému Obecnému domu (kde sa zišli takmer všetci „pražskí“ Rakúšania a mnoho dôležitých Čechov) povedala pani veľvyslankyňa, dnes si už môžeme niečo také dovoliť. Veď sme zase spolu v novom súštátí, v Európskej únii, a máme spolu zase „mnohovrstevné vzťahy“. Pani veľvyslankyňa však nezabudla dodať, že doba, keď sme spolu neboli, priniesla obom národom veľké utrpenie. Čo sa dalo vyložiť aj tak, že keby sme sa neboli rozdelili, tak sme si utrpenie mohli ušetriť. A ešte pozdravila do čestnej lóže „pána prezidenta“, čím myslela Václava Havla. Václav Klaus si čas nenašiel, škoda, mohlo to byť veselé, keby na seba s Havlom zo svojich lóží kývali. A pani veľvyslankyňa by sa pri ich oslovovaní asi zapotila, pretože v Rakúsku pri oslovovaní jednoducho platí „raz prezident, navždy prezident“. Taká pekná stará monarchistická tradícia.
Potom už prišli sólisti Viedenskej filharmónie a zahrali Franza Schuberta. Na konci ich vyše hodiny trvajúceho programu došlo aj na valčíky, zlaté melódie zaniknutej spoločnej rakúsko-českej monarchie. Napadlo mi, čo sa asi bude hrať, až bude český veľvyslanec prvého januára 2083 organizovať v Bratislave recepciu k deväťdesiatinám vzniku českého (a slovenského) štátu. Asi niečo od Lucie, napríklad Sex je náš. Teda, ak vtedy ešte nejaký český veľvyslanec nejakého českého štátu a nejaké Slovensko ešte budú, všakže...
Autor je redaktor Lidových novin
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.