Berija – viac než len Stalinov kat

stalinov skon 5. marca 1953 bol pre členov najvyššieho vedenia Sovietskeho zväzu skutočným vyslobodením. Vedeli, že paranoidný diktátor sa ich chystá zlikvidovať. Sami sa podieľali na takom množstve likvidácií svojich kolegov a priateľov, že symptómy ich blížiacej sa skazy im nemohli uniknúť. Začala sa prvá vlna zatýkaní – tentoraz si to odniesli pod zámienkou sionistického sprisahania židovskí lekári, ale všetci vedeli, že toto je len začiatok ďalšej veľkej čistky. Zároveň všetci cítili, ako u Stalina postupne upadajú do nemilosti. Molotov bol zbavený postu ministra zahraničia a jeho manželka zatknutá. Podpredseda vlády Malenkov na tom bol ešte relatívne dobre, ale náhle zatknutie náčelníka Stalinovej ochranky generála Vlasika jasne ukázalo, že v bezpečí nie je nikto. Pritom podobne ako Chruščov, ani on už nebol prizývaný na Stalinove nočné opulentné pitky. Kaganovič bol žid a ako taký bol zbavený všetkej moci a vplyvu a celý deň už len nervózne sedel pri telefóne. Ani Berija už nebol ministrom vnútra a z Ministerstva štátnej bezpečnosti (MGB) boli postupne odstraňovaní jeho chránenci.

Stalin mal aký-taký rešpekt len pred dvoma ľuďmi. Tým prvým bol víťaz Veľkej vlasteneckej vojny maršál Georgij Žukov, tým druhým bol práve Lavrentij Pavlovič Berija. Oboch cez vojnu zúfalo potreboval – Žukova pre vojvodcovské schopnosti, Beriju pre organizačné. Ten z titulu podpredsedu Výboru štátnej obrany riadil všetko, čo súviselo so zbrojnou výrobou. Jeho schopnosť vydupať hoci aj spod zeme čokoľvek, čo potreboval front, bola príslovečná. Obete sa pri tom, samozrejme, nepočítali. Vrcholným Berijovým výkonom bolo vyvinutie sovietskej atómovej bomby. On sám síce o jadrovej fyzike vedel pramálo, no iba on dokázal vo vojnou zdecimovanej krajine skoordinovať stovky vedcov, tisíce inžinierov a vytvoriť prakticky z ničoho výkonný atómový priemysel. Teraz ho už Stalin nepotreboval a jediné, čo bránilo jeho rýchlemu zatknutiu a poprave, bola Stalinova obava, že na rozdiel od všetkých ostatných si Berija nedá len tak bez odporu nasadiť putá.

O tom, že aj proti všemocnému Stalinovi bol odpor možný, sa Josif Visarionovič presvedčil pri pokuse zbaviť sa Žukova. Keď slávneho maršala poslali na Ural, aby velil tamojšiemu vojenskému okruhu, rovnalo sa to fakticky vyhnanstvu. Bola to zjavná príprava na zatknutie. Jeho šofér bol už vypočúvaný a Žukovov byt opakovane prehľadaný. Maršal však dokázal zmobilizovať verných dôstojníkov a pod zámienkou nácviku boja s nepriateľským výsadkom premenil svoje veliteľstvo vo Sverdlovsku na pevnosť. Stalin neriskoval konflikt s populárnym vojvodcom a ustúpil. U Beriju hrozil podobný scenár, preto musel byť najskôr izolovaný od štátnej bezpečnosti, ktorá bola plná Berijových krajanov a vazalov. To, že mu ide o život, Berija zistil, keď Merkulova vo vedení MGB nahradil Abakumov a neskôr Stalinovi bezvýhradne oddaný Ignatiev. Nehľadiac na to, že Stalin bol sám Gruzínec, s jeho požehnaním sa v MGB začal pohon na Gruzíncov a obzvlášť na Mingrelov – svojrázne etnikum so silno vyvinutým vedomím spolupatričnosti, ktorého príslušníci sa však sami považujú za súčasť gruzínskeho národa. A Berija bol tiež Mingrel.