verano totiž nie je Arlington Cemetery pri Pentagóne s jednoduchými bielymi náhrobnými kameňmi a čerešňovými stromami, symetrický a jednoducho krásny. Verano nie je ani ako romantický cintorín na kopci v Liptovskej Osade, rozžiarený v dušičkový večer do hmly v údolí. Nie, Verano je bytostný. Rodinné hrobky ako domy, v nich stále svietiace svetlá. Pred hrobkami sochy v životnej veľkosti, s ušľachtilými rímskymi črtami, ktorých telá sú sklonené ako zlomený človek po poslednom výdychu, alebo odpočívajúce a zahľadené do diaľky.
Kráčal som Veranom, mestom mŕtvych, spolu s mojím priateľom, znalým mimomainstreamových rímskych tajností. Lump jeden, ešte sa smial na mojich zimomriavkach, spôsobených kombináciou silného vetra v korunách pínií a divného škreku vtáctva, ktoré sa z nepochopiteľných príčin po stovkách zhromaždilo v malej skupinke stromov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.