Epoché

trinásť dní, 30 podujatí, vyše 100 slovenských skladateľov, podobný počet účinkujúcich, viac než 250 skladieb. Čo táto štatistika vypovedá o význame podujatia? Na porovnanie: podiel skladieb slovenských skladateľov tvoril v uplynulej sezóne Slovenskej filharmónie (trvala od septembra 2014 do júna 2015) v porovnaní s Epoché približne desatinu. To, že niektorí slovenskí interpreti ostávajú väčšinu kariéry z nepochopiteľných dôvodov pred bránami Reduty, je známy a roky obchádzaný problém.

Z programu Epoché spomeniem štyri mená: Miki Skuta, Magdaléna Bajuszová, Milan Paľa, Marian Lejava. Epoché je teda súčasne aj prehliadkou domáceho interpretačného umenia a v tomto ohľade boli koncerty Muchovho kvarteta, Quasars Ensemble či Lotz Tria (ale aj mnohých ďalších) dobrou správou. Pre objektívnosť treba dodať, že vzhľadom na zmeny v dramaturgii a prebiehajúci Rok slovenskej hudby je aktuálna bilancia o niečo lepšia a tiež, že zastúpenie domácej tvorby a hudby 20. a 21. storočia v „kamenných inštitúciách“ typu filharmónia či opera nie je len slovenským problémom. Niekedy okolo roku 1850 došlo v Európe k zmenám v organizácii hudobného života, v zložení publika a následne i dramaturgii, čím sa koncertné siene – slovami muzikologičky Lydie Goehr – premenili na „imaginárne múzeá hudobných diel“. Modernizmus potom podľa Rogera Scrutona „obohnal krásu hradbami erudovanosti“. Britský filozof hovorí, že sa tak stalo, aby ochránil umenie pred populárnou zábavou a vytvoril nový obrad prechodu pre zasvätených. Problém recepcie súčasnej hudby je teda pomerne komplikovaný, pričom u nás ho ešte sťažuje kultúrna gramotnosť, keď hudba jednoznačne „ťahá“ za kratší koniec.