Čo všetko sa môže zrodiť z traumy

vôbec nie je ľahké priamo odpovedať na otázku, čo to je vlastne trauma. Katastrofická alebo ohrozujúca udalosť sa totiž odohráva v istom objektívnom priestore, ale zároveň v subjektívnom svete, vnútri niekoho, koho zvykneme chápať ako obeť tejto udalosti. Nie vždy však povieme, že je obeťou traumy. Traumu bežne chápeme ako akýsi psychický odtlačok nepríjemného alebo averzívneho deja, respektíve ako jeho následok, ktorý naďalej vplýva na duševný život a spokojnosť človeka. Nie každý, kto prežil zemetrasenie, chápe svoju skúsenosť ako traumatickú, i keď mu bola nepríjemná alebo ju považoval za nebezpečnú. Sú však isté situácie, ako trebárs znásilnenie, ohrozenie života, krutosti vojnového konfliktu či mučenie, ktoré vyvolávajú prenikavú tieseň takmer u každého. To zvádza kmyšlienke, že sú určité typy udalostí, ktoré by už z ich povahy mali viesť k traume. Azda by sme mohli hovoriť o traumagénnych dejoch. Definícia traumy teda nesúvisí len s duševným prežívaním človeka, ale aj s charakterom samotnej udalosti.

Traumy môžeme rozdeliť na krátkodobé a dlhotrvajúce, pričom to nie je samoúčelné. Odlišne bude vplývať bombový nálet na človeka, ktorý ho zažil raz, ako na niekoho, kto ho zažíva opakovane počas dlhšieho obdobia, bez dôležitého pocitu bezpečia, ktorý – i keby mal byť ilúziou – pre svoj zdravý život tak veľmi potrebujeme. Pri pretrvávajúcom ohrození, napríklad u ľudí počas vojnových konfliktov, dochádza k dlhodobému pôsobeniu nadlimitného stresu, ktorý má vplyv na mnoho psychofyziologických funkcií. Napriek tomu v tomto období duševná porucha nemusí prepuknúť. Organizmus skôr mobilizuje všetky svoje zdroje a sily, aby prežil. Avšak potom, keď sa to všetko skončí, ostanú v duši človeka hlboké krátery.

schopnosť samouzdravenia

Vširšom poňatí je trauma niečo ako emocionálne preťaženie. Dochádza k nemu v situácii, kde prežitý strach presiahne našu kapacitu adekvátne ho zvládnuť, kde vystupňovaná úzkosť, ktorá sa nie a nie vypnúť, prepáli naše ochranné obvody. Podľa môjho názoru je najlepšie o traume hovoriť v súvislosti s akýmkoľvek neočakávaným zážitkom, ktorý človek nemá schopnosť aktuálne prijať, ale ktorý väčšinou zvládne sám, bez intervencie psychiatra alebo psychológa.