Aj konzervatívni pozorovatelia sa zhodli: prezidentské voľby 2008 boli historické. Od prvej dámy amerických komentátorov Peggy Noonan až po Karla Roveho, bývalého poradcu prezidenta Busha a stratéga jeho dvoch volebných víťazstiev – všetci hovorili o tom, že Spojené štáty napísali zvolením Baracka Obamu novú kapitolu svojich dejín.
Veľkorysé slová uznania a ponuky na spoluprácu prišli na Obamovu adresu aj od jeho dvoch hlavných protivníkov, senátora Johna McCaina, proti ktorému kandidoval, a súčasného prezidenta, ktorého Obama posledné dva roky bombardoval ostrou kritikou.
Voľby neboli historické silou mandátu zvoleného prezidenta. Senátor síce presvedčivo zvíťazil v počte štátov aj hlasov voliteľov, ale z celkového počtu odovzdaných hlasov bol rozdiel medzi ním a McCainom iba sedem percent. Víťazstvá prezidenta Ronalda Reagana v osemdesiatych rokoch alebo F. D. Roosevelta v prvej polovici 20. storočia im dali silnejšie mandáty. A samo volebné víťazstvo tiež vôbec nezaručí, že sa Obama postaví po boku týchto veľkých amerických prezidentov, hoci ho tam vďaka jeho mimoriadnej charizme mnohí vidia už dnes. Prelomová bola skôr pozornosť, ktorú Američania voľbám venovali, počet ľudí, ktorí hlasovali, a to, že na čelo krajiny zvolili občana tmavej pleti, aký by ešte pred polstoročím nemal ani právo voliť. V atmosfére nádeje a v očakávaní niečoho nového sa Obama asi najviac blíži k iným prezidentským voľbám z roku 1960, keď Američania zvolili – oveľa tesnejšou väčšinou – prezidenta Johna F. Kennedyho.
S Kennedym, podobne ako s Reaganom, Obamu spájajú práve veľké nádeje a očakávania, umocnené finančnou krízou, recesiou a pokračujúcimi vojnami v Iraku a Afganistane. Vlna nadšenia, ktorá sprevádzala Obamovo zvolenie, sa však môže v prípade nenaplnenia týchto očakávaní obrátiť proti nemu, v prvom rade v ekonomike. Obama v kampani vystupoval v hospodárskych otázkach ako ľavicový liberál, a najmä jeho postoje k voľnému obchodu a náznaky o jeho obmedzovaní boli znepokojivé. Podobne ľavicové (v amerických pomeroch) boli pritom aj jeho hlasovania ešte ako člena Senátu. Obamov ekonomický tím sa však opiera o skúsených ľudí z predchádzajúcich demokratických a republikánskych vlád, a je teda možné očakávať, že sa vyhne radikálnym krokom k posilneniu úlohy štátu v ekonomike. Napokon, samotná finančná kríza donútila súčasnú Bushovu vládu urobiť v tejto oblasti kroky, o ktorých by sa nikomu pred rokom či dvoma ani len nesnívalo. Obama si tiež musí byť vedomý toho, že napriek víťazstvu demokratov v prezidentských i kongresových voľbách je Amerika ešte stále skôr konzervatívna krajina, ktorá napriek súčasným ťažkostiam ekonomiky nečaká všetky riešenia od štátu. V politickej oblasti to znamená jediné – nový prezident nebude môcť stavať iba na osobnostiach vlastnej strany, takže si do tímu zrejme vezme aj niektorých republikánov.
Ľudský a emocionálny kapitál, ktorý si Obama z volieb priniesol, sa však nemusí skončiť iba sklamaním. Jedna z vecí, ktorá vzbudila veľký rešpekt aj u Obamových politických odporcov, napríklad u spomínaného Karla Roveho, bola schopnosť Obamovho tímu od začiatku zmobilizovať nadšencov a dobrovoľníkov a udržiavať ich „v prevádzkovej teplote“ vyše jedného roka. Desaťtisíce ľudí pre jeho volebný štát tlačili a roznášali plagáty, organizovali mítingy, telefonovali alebo zbierali finančnú podporu. Medzi voličmi do 30 rokov to Obamovi pomohlo k neuveriteľným dvom tretinám odovzdaných hlasov. Kľúčové však bude, či sa novému prezidentovi podarí túto hladinu odhodlania a mobilizácie udržať aj dlhší čas a z volebnej kampane ju preniesť do obdobia prezidentského úradu.
Vo svojej prvej reči po zvolení pred davom v Chicagu hovoril Obama okrem nádeje aj o potrebe obetí. V jednom i druhom zvolený prezident stelesňuje sebavedomie krajiny, ktorá si v posledných rokoch v mnohom nebola istá sama sebou. Dnes sa nebojí ísť ďalej, keď hovorí o tomto storočí ako o ďalšom americkom. Aj preto americkí komentátori tvrdia, že tieto voľby píšu novú americkú históriu.
Veľkorysé slová uznania a ponuky na spoluprácu prišli na Obamovu adresu aj od jeho dvoch hlavných protivníkov, senátora Johna McCaina, proti ktorému kandidoval, a súčasného prezidenta, ktorého Obama posledné dva roky bombardoval ostrou kritikou.
Voľby neboli historické silou mandátu zvoleného prezidenta. Senátor síce presvedčivo zvíťazil v počte štátov aj hlasov voliteľov, ale z celkového počtu odovzdaných hlasov bol rozdiel medzi ním a McCainom iba sedem percent. Víťazstvá prezidenta Ronalda Reagana v osemdesiatych rokoch alebo F. D. Roosevelta v prvej polovici 20. storočia im dali silnejšie mandáty. A samo volebné víťazstvo tiež vôbec nezaručí, že sa Obama postaví po boku týchto veľkých amerických prezidentov, hoci ho tam vďaka jeho mimoriadnej charizme mnohí vidia už dnes. Prelomová bola skôr pozornosť, ktorú Američania voľbám venovali, počet ľudí, ktorí hlasovali, a to, že na čelo krajiny zvolili občana tmavej pleti, aký by ešte pred polstoročím nemal ani právo voliť. V atmosfére nádeje a v očakávaní niečoho nového sa Obama asi najviac blíži k iným prezidentským voľbám z roku 1960, keď Američania zvolili – oveľa tesnejšou väčšinou – prezidenta Johna F. Kennedyho.
S Kennedym, podobne ako s Reaganom, Obamu spájajú práve veľké nádeje a očakávania, umocnené finančnou krízou, recesiou a pokračujúcimi vojnami v Iraku a Afganistane. Vlna nadšenia, ktorá sprevádzala Obamovo zvolenie, sa však môže v prípade nenaplnenia týchto očakávaní obrátiť proti nemu, v prvom rade v ekonomike. Obama v kampani vystupoval v hospodárskych otázkach ako ľavicový liberál, a najmä jeho postoje k voľnému obchodu a náznaky o jeho obmedzovaní boli znepokojivé. Podobne ľavicové (v amerických pomeroch) boli pritom aj jeho hlasovania ešte ako člena Senátu. Obamov ekonomický tím sa však opiera o skúsených ľudí z predchádzajúcich demokratických a republikánskych vlád, a je teda možné očakávať, že sa vyhne radikálnym krokom k posilneniu úlohy štátu v ekonomike. Napokon, samotná finančná kríza donútila súčasnú Bushovu vládu urobiť v tejto oblasti kroky, o ktorých by sa nikomu pred rokom či dvoma ani len nesnívalo. Obama si tiež musí byť vedomý toho, že napriek víťazstvu demokratov v prezidentských i kongresových voľbách je Amerika ešte stále skôr konzervatívna krajina, ktorá napriek súčasným ťažkostiam ekonomiky nečaká všetky riešenia od štátu. V politickej oblasti to znamená jediné – nový prezident nebude môcť stavať iba na osobnostiach vlastnej strany, takže si do tímu zrejme vezme aj niektorých republikánov.
Ľudský a emocionálny kapitál, ktorý si Obama z volieb priniesol, sa však nemusí skončiť iba sklamaním. Jedna z vecí, ktorá vzbudila veľký rešpekt aj u Obamových politických odporcov, napríklad u spomínaného Karla Roveho, bola schopnosť Obamovho tímu od začiatku zmobilizovať nadšencov a dobrovoľníkov a udržiavať ich „v prevádzkovej teplote“ vyše jedného roka. Desaťtisíce ľudí pre jeho volebný štát tlačili a roznášali plagáty, organizovali mítingy, telefonovali alebo zbierali finančnú podporu. Medzi voličmi do 30 rokov to Obamovi pomohlo k neuveriteľným dvom tretinám odovzdaných hlasov. Kľúčové však bude, či sa novému prezidentovi podarí túto hladinu odhodlania a mobilizácie udržať aj dlhší čas a z volebnej kampane ju preniesť do obdobia prezidentského úradu.
Vo svojej prvej reči po zvolení pred davom v Chicagu hovoril Obama okrem nádeje aj o potrebe obetí. V jednom i druhom zvolený prezident stelesňuje sebavedomie krajiny, ktorá si v posledných rokoch v mnohom nebola istá sama sebou. Dnes sa nebojí ísť ďalej, keď hovorí o tomto storočí ako o ďalšom americkom. Aj preto americkí komentátori tvrdia, že tieto voľby píšu novú americkú históriu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.