Mali to byť najdôležitejšie voľby za posledné desaťročia. Malo ísť o spor minulosti s budúcnosťou. Nakoniec to boli najmä preteky povrchných sympatií, banálnych sľubov a strachu z recesie. Amerika 2008 bola naozaj o jednej dôležitej zmene, ale ešte viac o únave z Busha a ekonomickej kríze.
Na letisku JFK je pristátie hladké. Aj vstupné formality. Poslednýkrát v živote prechádzam kontrolou pre vízových cudzincov. Celkom dobrý pocit, až kým mi imigračná úradníčka neodoberie odtlačky všetkých prstov a fotku tváre. Pozerám sa do jej kamery, a cítim sa trápne. Viem, že je to potrebné, ale poníženiu nerozkážem. Deje sa to aj bezvízovým cudzincom. Zrušenie víz, ktoré je obľúbenou témou doma, tak stráca lesk.
Po krátkej konverzácii som voľný. Vstupujem na pôdu, ktorú ako svoj domov vyhľadávajú milióny prisťahovalcov. Aj teraz tu sú. Permanentné hlasovanie nohami sa pri európskej nechuti k Amerike prehliada, ale je to ten najsilnejší argument. Amerika je stále magnet sveta.
Na letisku nenachádzam žiadny volebný plagát. Nič. Ani cestou na Manhattan. Vodič vtipkuje so svojím pomocníkom, ten prerátava tržbu. Obamovo „Zmena“ ani McCainovo „Country first“ z nich necítim. Slobodná krajina, v ktorej ani také dôležité voľby až tak nevzrušujú, napadne mi.
Keď sa vynorí scenéria Downtownu, podvedome, ako vždy, hľadám Dvojičky. Nie sú tam, ako vždy za posledné roky. Som prekvapený, že mi znovu chýbajú.
Je piatok, beží Halloween. Mesto je plné masiek. Nič nepripomína, že o tri dni sa má Amerika výrazne zmeniť. „Kúpte si kondóm Obama alebo McCain“, vráti voľby do hry aspoň pouličný predavač v srdci Broadwaya. „Election for erection“, dodáva. Na okamih myslím na Otcov zakladateľov. Smiešne pomyslenie. Noc je dlhá a bujará.
Sobota je nádherne slnečná. Ospalé Times Square sa kúpe v lúčoch, je ich dokonca viac než svetelných pútačov. Hľadám, čo sa za posledné roky zmenilo. Dve veci – nevidím reklamu niektorých investičných bánk, a nevidím megaposter Britney Spears. Bratia Lehmannovci padli, Britney tiež. Použitá, zomletá a zahodená. Prezerám si tváre nových hviezd. Čaká ich čosi podobné. Show must go on, ale je to voči nim kruté.
Dolnej časti námestia dominujú piati Peruánci. Charakteristická hudba, charakteristické oblečenie, len jeden má na nohách tenisky Nike. Z hudby ide autentická krása a veľa smútku. Pozerám sa im do očí, a hľadám sny spod Ánd. „Budete voliť?“ pýtam sa. „Kúpte si naše CD, je výborné,“ dostávam odpoveď.
V parku pri Chinatowne hrajú Číňania stolovú hru podobnú Go. Len muži, oddelené ženy hrajú karty a švitoria, deti skúšajú bejzbal. Všade naokolo vo výkladoch visia pečené kačky. Čítajú sa tu výlučne miestne čínske noviny, takže netuším, čo je téma. Tipujem susedské problémy a obchodné záležitosti. Voľby nenachádzam.
Odchádzam ich teda hľadať na Brooklyn Bridge. Je plný bicyklov, psov a najmä ležérnych, vysmiatych ľudí. Ako Európan neurotizovaný takmer každými voľbami začínam byť prekvapený. Toto má byť rozhodujúci okamih amerického desaťročia?
St.Paul Chapel, jedna z najstarších budov NYC, je malý kostolík hneď vedľa bývalých Dvojičiek. V ňom odpočívali záchranári a požiarnici, keď dni a noci márne hľadali v troskách WTC živých ľudí. Sedím sám v strede kostola. Už je čistý, obnovený, ale duch solidarity v ňom stále ešte prebýva. Ľudia sa tu akosi inak zdravia, inak si podávajú ruky, inak hľadia. Cez zadný vchod vidím miesto, na ktorom sa udiala rozhodujúca udalosť posledných rokov – Ground Zero. Vychádzam, a obchádzam ten zničený priestor. Trvá mi to 30 minút. Už sa tu niečo stavia, na niektorých miestach je už konštrukcia na úrovni okolia, ale stále je to diera ako svet. Nepredstaviteľne veľká jama, na dne ktorej deštrukciu a smrť strieda konštrukcia a šanca. Trvá to pridlho, išlo o veľké prachy, ale už to rastie. Aj toto je show must go on, budova za budovu, ale tento druh sa mi páči trochu viac. Tých 3-isíc ľudí nebolo použitých a zahodených. Títo boli uctení a oplakaní. Až potom sa išlo ďalej.
Len kúsok vedľa, hneď za ostatnými budovami World Trade Center, je maličký prístav, z ktorého vidno až na Sochu slobody. Lietajú tu čajky, podáva sa skvelá káva. Čítam noviny, správy z Európy. Zlé správy. Francúzi idú znárodniť banky? Upínam spýtavo zrak na tú symbolickú sochu, ktorá prišla práve z Francúzska. Prezerá si ma veverička, ktorá zjavne nechápe môj problém.
Keď nenachádzam voľby nikde v meste, vrhám sa na médiá. Konečne. Ide o všetko. Teraz alebo nikdy. Všetci voliť. Máme šancu. Nemáme šancu. Zmena. Dane. Dane. Dane. God bless America. Cynické reči hneď vedľa úprimných.
New York Times opäť jasne obamovský. Al Káida podporila McCaina, Powell Obamu, hlási pýcha americkej žurnalistiky. Veľmi hlúpe. Obaja kandidáti sú proti manželstvám homosexuálov, Obama však pripúšťa, že sa môže mýliť. No krása. Vysoká, hoci priehľadná hra liberálov. Celoštátne médiá majú naozaj v rukách. V článkoch je ich dominancia občas smiešna, v televíziách občas neznesiteľná. Zapája sa každý, aj Michael Moore, kdesi vidím dokonca aj Paris Hilton. Obamovi niet čo závidieť.
Ani republikáni však nezaostávajú. Arnold Schwarzenegger, guvernér Kalifornie, si na mítingu s McCainom v Ohiu robí srandu z Obamových chudých nôh. Dáme mu bicepsy, a trochu svalov jeho myšlienkam. Trápne, ale zaberá. Dav buráca. Aký je to dav? A ešte Fox TV – tá vytrvalo živí nádej republikánov, do poslednej chvíle. Malý odstup, príliš toporná podpora svojim. Vyvažujú prevahu liberálov, ale nešikovne, násilne, takže to nepríjemne kričí. Opäť, už po koľký raz, to u mňa medzi médiami vyhráva Wall Street Journal. Dobré argumenty, chladná hlava, elegancia slov. Deň pred voľbami je hlavný komentár o Obamovi. Neutrálny, vecný, dokonca mierne prajný. Konečne noblesa.
Kampaň je inak nudná. Obaja kandidáti neustále lietajú z mítingu na míting, po celom kontinente (od júna by to u oboch vydalo na trikrát okolo rovníka) a opakujú dokola tie isté vety. Doslova. Rovnaký slovosled, intonácia, pomlka a potlesk. Ako naprogramované stroje na percentá.
Obama reční najmä o jednote a – ekonomike. Keď počúvam jeho sľuby, ako človek obrnený socializmom, Mečiarom, dvojnásobnými platmi a Ficom sa musím usmiať. Zasa vzývanie „ľudí práce“, dokonca triedny pohľad na svet. V Amerike? Obama vôbec nebrzdí. Daňové úľavy všetkým, čo zarábajú pod 250-tisíc dolárov ročne (čo sú takmer všetci), to znie krásne. Len maličkosť ruší – 32 percent pracujúcich Američanov žiadne federálne dane neplatí. Tak aká úľava? Sľubuje aj najlepšie zdravotné poistenie všetkým, aj tým, čo ho nechcú alebo na to vlastnou nezodpovednosťou nemajú, sľubuje vyššie platy učiteľom, nové pracovné miesta, milióny miest, a, samozrejme, poriadne zdanenie chamtivých milionárov. Na toto sa najviac tlieska... Nie je to ešte socializmus, ako kričia republikáni, ale je to fakt dosť podozrivé.
Obama je inak veľký sympaťák. Vie rečniť, má iskru aj eleganciu. „Change we need“ je jeho ústredné heslo. Keď stále znovu hovorí o zmene, je to síce vágne, ale dobre sa to počúva. Nie sme republikáni a demokrati, sme jedno USA. Nejde o vyššie či nižšie dane, to je prekonané, ide o dobré riešenia. Kto by tejto večne sa vracajúcej utópii nefandil? Získal si ňou mladých, ktorí inak politiku nemusia. Milióny mladých. Cez internet, postupne, cieľavedome. Dal im nádej, že môžu zmeniť krajinu. Jeho kampaň bola moderná, šikovná a nápaditá. A to, že je černoch, je plus navyše. Vedelo sa, že ak sa stane prezidentom, toto naozaj čosi zmení. Naozaj k lepšiemu. Ak môže byť americkým prezidentom černoch (a nabudúce žena), americký sen žije.
A McCain? Jeho heslom bolo „Country first“. Má to byť patriotické, ale neznie to tak. Krajina v prvom rade – čo sa tým konkrétne myslí? Čím to chce zaujať? A koho? Chýbal tomu náboj, ostala len povinnosť. McCain chce pritom rozumne znížiť výdavky štátu (ale ako a ktoré?), nerozumne sľubuje zachovanie práce pre baníkov (on, ctiteľ trhu?), pridáva daňové škrty, menšiu administratívu a silnú armádu. Sú to primeranejšie sľuby, než rozdal Obama, ale sľubuje ich nudne, naučene, bez vášne. Je to výborný človek, hrdina vietnamskej vojny, ktorého mučenie dodnes poznačilo (nemôže zdvihnúť ruky, preto tie smiešne gestá), ale je vybitý, nepriťahuje. Spolu s Liebermanom, demokratom, ktorý ho sprevádza po mítingoch, pôsobia skôr ako dôchodcovia než ako lídri. A vyvolávajú skôr súcit než odhodlanie a vášeň. Republikánsku nudu prerušuje len Sarah Palin. Krásna žena, zrodená pre mítingy. Všetky liberálne médiá ju, ako hlboko veriacu, povinne opľuli, ale niečo v nej je. Ešte je neohrabaná, trochu príliš nadšenecká, ale v očiach to už má. Budúci Obamov vyzývateľ?
Kdesi v Lower East Side sedíme s Petrom Breinerom v indickej reštaurácii. Jedlo ako z rozprávky. „Všetci liberáli si tu myslia, že Obama zmení svet. Po roku sklamane zistia, že svet ide stále svojím tempom,“ vraví Peter. „Veria jeho sľubom, pretože im nerozumejú. Pekne to znie, a to stačí. Ale nebude to katastrofa. Dokonca sa celkom teším, čo bude mať Európa proti Amerike, keď tu bude prezident černoch.“
Je to živá štvrť. Zastavujeme sa v továrničke na roztomilé šišky, v minikaviarni na skutočnú kávu, u Francúza na pohár vína a u iného Francúza na akési morské cakes. Voľby nestretáme. Peter s priateľkou Máriou vyzerajú spokojní. „Slovensko mi bolo malé. Neprajné. Dusné. Tu žijem, a je to ešte omnoho lepšie ako roky v Toronte,“ vraví Peter. Pýtam sa ho, prečo voľby necítiť v uliciach. „Tu sa z volieb nikto až tak nezblázni. Teraz bude väčšia účasť, Obama naozaj dokázal vniesť politiku medzi mladých ľudí. Uvedom si tiež, že republikáni vládli osem rokov. demokrati sa už dlho tešia na zmenu. Preto ten náboj. Ale veď vytriezvejú“, povie mi, a odchádza hrať pravidelný futbal.
Je utorok, deň volieb. New York Times odporúčajú voliť Obamu. Wall Street Journal je obozretnejší. Upozorňuje, aby sa nezabúdalo na 11. september 2001, cieľ teroristov a žiadny podobný útok za posledných sedem rokov. Toto Bushovi a republikánom málokto prizná. Rovnako ako citeľný pokrok v Iraku. Fred Barnes z Weekly Standard zasa varuje, že ak vyhrajú demokrati príliš, budú to omnoho ľavicovejší demokrati, než tí za Clintona. Ako sa ľavičiari asi postavia k trhu, Iránu, slobodnému obchodu a kto ich bude pri spriatelenej liberálnej tlači vôbec strážiť?
Volí sa. Odvolil Obama, odvolil McCain. Prvé odhady, suché čísla, a potom rýchlo realita. Mapa aj krajina mení farbu, Obama rýchlo víťazí. Jeho Chicago je na nohách. Vraciam sa na Times Square, ktoré sa konečne prebudilo. Vidím nadšený dav, a počúvam s ním prvý Obamov prezidentský prejav. Je silný, plný vízií, dotýka sa duše. Aj mojej. Celé námestie dýcha nádejou. Aj celá krajina. Ale nádej je len nádej. Čosi staré naozaj odchádza, čosi nové prichádza. Ale aké to bude? Čo to bude? Kto je tento Obama a aká bude jeho Amerika?
Čo nakoniec rozhodlo? Dalo by sa hovoriť o únave z Busha, hoci je to nespravodlivé. Dalo by sa hovoriť o vojne v Iraku, hoci je to lacné. Čosi spôsobil McCainov vek a malý dar osloviť. A dá sa, samozrejme, hovoriť aj o Obamovej iskre a naozaj dôležitej zmene, ktorá spočíva vo víťazstve černocha. Ale nič z toho nerozhodlo.
McCain, nudný a nezaujímavý, ešte v septembri viedol, dokonca dosť jasne. Až prišla finančná kríza. A rozhodla. Ľudia sa zľakli, a vinu pripísali vládnucim republikánom. Tak to býva. Nikto si už nespomenul, že zákon, ktorý nezodpovedne rozdával hypotéky aj tým, čo na ne nemali, presadil ešte Clinton. Ten nerozumný zákon napokon vyhral demokratom voľby.
Show must go on. Boh žehnaj Amerike. Aj tej Obamovej.
New York
Na letisku JFK je pristátie hladké. Aj vstupné formality. Poslednýkrát v živote prechádzam kontrolou pre vízových cudzincov. Celkom dobrý pocit, až kým mi imigračná úradníčka neodoberie odtlačky všetkých prstov a fotku tváre. Pozerám sa do jej kamery, a cítim sa trápne. Viem, že je to potrebné, ale poníženiu nerozkážem. Deje sa to aj bezvízovým cudzincom. Zrušenie víz, ktoré je obľúbenou témou doma, tak stráca lesk.
Po krátkej konverzácii som voľný. Vstupujem na pôdu, ktorú ako svoj domov vyhľadávajú milióny prisťahovalcov. Aj teraz tu sú. Permanentné hlasovanie nohami sa pri európskej nechuti k Amerike prehliada, ale je to ten najsilnejší argument. Amerika je stále magnet sveta.
Na letisku nenachádzam žiadny volebný plagát. Nič. Ani cestou na Manhattan. Vodič vtipkuje so svojím pomocníkom, ten prerátava tržbu. Obamovo „Zmena“ ani McCainovo „Country first“ z nich necítim. Slobodná krajina, v ktorej ani také dôležité voľby až tak nevzrušujú, napadne mi.
Keď sa vynorí scenéria Downtownu, podvedome, ako vždy, hľadám Dvojičky. Nie sú tam, ako vždy za posledné roky. Som prekvapený, že mi znovu chýbajú.
Je piatok, beží Halloween. Mesto je plné masiek. Nič nepripomína, že o tri dni sa má Amerika výrazne zmeniť. „Kúpte si kondóm Obama alebo McCain“, vráti voľby do hry aspoň pouličný predavač v srdci Broadwaya. „Election for erection“, dodáva. Na okamih myslím na Otcov zakladateľov. Smiešne pomyslenie. Noc je dlhá a bujará.
Sobota je nádherne slnečná. Ospalé Times Square sa kúpe v lúčoch, je ich dokonca viac než svetelných pútačov. Hľadám, čo sa za posledné roky zmenilo. Dve veci – nevidím reklamu niektorých investičných bánk, a nevidím megaposter Britney Spears. Bratia Lehmannovci padli, Britney tiež. Použitá, zomletá a zahodená. Prezerám si tváre nových hviezd. Čaká ich čosi podobné. Show must go on, ale je to voči nim kruté.
Dolnej časti námestia dominujú piati Peruánci. Charakteristická hudba, charakteristické oblečenie, len jeden má na nohách tenisky Nike. Z hudby ide autentická krása a veľa smútku. Pozerám sa im do očí, a hľadám sny spod Ánd. „Budete voliť?“ pýtam sa. „Kúpte si naše CD, je výborné,“ dostávam odpoveď.
V parku pri Chinatowne hrajú Číňania stolovú hru podobnú Go. Len muži, oddelené ženy hrajú karty a švitoria, deti skúšajú bejzbal. Všade naokolo vo výkladoch visia pečené kačky. Čítajú sa tu výlučne miestne čínske noviny, takže netuším, čo je téma. Tipujem susedské problémy a obchodné záležitosti. Voľby nenachádzam.
Odchádzam ich teda hľadať na Brooklyn Bridge. Je plný bicyklov, psov a najmä ležérnych, vysmiatych ľudí. Ako Európan neurotizovaný takmer každými voľbami začínam byť prekvapený. Toto má byť rozhodujúci okamih amerického desaťročia?
St.Paul Chapel, jedna z najstarších budov NYC, je malý kostolík hneď vedľa bývalých Dvojičiek. V ňom odpočívali záchranári a požiarnici, keď dni a noci márne hľadali v troskách WTC živých ľudí. Sedím sám v strede kostola. Už je čistý, obnovený, ale duch solidarity v ňom stále ešte prebýva. Ľudia sa tu akosi inak zdravia, inak si podávajú ruky, inak hľadia. Cez zadný vchod vidím miesto, na ktorom sa udiala rozhodujúca udalosť posledných rokov – Ground Zero. Vychádzam, a obchádzam ten zničený priestor. Trvá mi to 30 minút. Už sa tu niečo stavia, na niektorých miestach je už konštrukcia na úrovni okolia, ale stále je to diera ako svet. Nepredstaviteľne veľká jama, na dne ktorej deštrukciu a smrť strieda konštrukcia a šanca. Trvá to pridlho, išlo o veľké prachy, ale už to rastie. Aj toto je show must go on, budova za budovu, ale tento druh sa mi páči trochu viac. Tých 3-isíc ľudí nebolo použitých a zahodených. Títo boli uctení a oplakaní. Až potom sa išlo ďalej.
Len kúsok vedľa, hneď za ostatnými budovami World Trade Center, je maličký prístav, z ktorého vidno až na Sochu slobody. Lietajú tu čajky, podáva sa skvelá káva. Čítam noviny, správy z Európy. Zlé správy. Francúzi idú znárodniť banky? Upínam spýtavo zrak na tú symbolickú sochu, ktorá prišla práve z Francúzska. Prezerá si ma veverička, ktorá zjavne nechápe môj problém.
Keď nenachádzam voľby nikde v meste, vrhám sa na médiá. Konečne. Ide o všetko. Teraz alebo nikdy. Všetci voliť. Máme šancu. Nemáme šancu. Zmena. Dane. Dane. Dane. God bless America. Cynické reči hneď vedľa úprimných.
New York Times opäť jasne obamovský. Al Káida podporila McCaina, Powell Obamu, hlási pýcha americkej žurnalistiky. Veľmi hlúpe. Obaja kandidáti sú proti manželstvám homosexuálov, Obama však pripúšťa, že sa môže mýliť. No krása. Vysoká, hoci priehľadná hra liberálov. Celoštátne médiá majú naozaj v rukách. V článkoch je ich dominancia občas smiešna, v televíziách občas neznesiteľná. Zapája sa každý, aj Michael Moore, kdesi vidím dokonca aj Paris Hilton. Obamovi niet čo závidieť.
Ani republikáni však nezaostávajú. Arnold Schwarzenegger, guvernér Kalifornie, si na mítingu s McCainom v Ohiu robí srandu z Obamových chudých nôh. Dáme mu bicepsy, a trochu svalov jeho myšlienkam. Trápne, ale zaberá. Dav buráca. Aký je to dav? A ešte Fox TV – tá vytrvalo živí nádej republikánov, do poslednej chvíle. Malý odstup, príliš toporná podpora svojim. Vyvažujú prevahu liberálov, ale nešikovne, násilne, takže to nepríjemne kričí. Opäť, už po koľký raz, to u mňa medzi médiami vyhráva Wall Street Journal. Dobré argumenty, chladná hlava, elegancia slov. Deň pred voľbami je hlavný komentár o Obamovi. Neutrálny, vecný, dokonca mierne prajný. Konečne noblesa.
Kampaň je inak nudná. Obaja kandidáti neustále lietajú z mítingu na míting, po celom kontinente (od júna by to u oboch vydalo na trikrát okolo rovníka) a opakujú dokola tie isté vety. Doslova. Rovnaký slovosled, intonácia, pomlka a potlesk. Ako naprogramované stroje na percentá.
Obama reční najmä o jednote a – ekonomike. Keď počúvam jeho sľuby, ako človek obrnený socializmom, Mečiarom, dvojnásobnými platmi a Ficom sa musím usmiať. Zasa vzývanie „ľudí práce“, dokonca triedny pohľad na svet. V Amerike? Obama vôbec nebrzdí. Daňové úľavy všetkým, čo zarábajú pod 250-tisíc dolárov ročne (čo sú takmer všetci), to znie krásne. Len maličkosť ruší – 32 percent pracujúcich Američanov žiadne federálne dane neplatí. Tak aká úľava? Sľubuje aj najlepšie zdravotné poistenie všetkým, aj tým, čo ho nechcú alebo na to vlastnou nezodpovednosťou nemajú, sľubuje vyššie platy učiteľom, nové pracovné miesta, milióny miest, a, samozrejme, poriadne zdanenie chamtivých milionárov. Na toto sa najviac tlieska... Nie je to ešte socializmus, ako kričia republikáni, ale je to fakt dosť podozrivé.
Obama je inak veľký sympaťák. Vie rečniť, má iskru aj eleganciu. „Change we need“ je jeho ústredné heslo. Keď stále znovu hovorí o zmene, je to síce vágne, ale dobre sa to počúva. Nie sme republikáni a demokrati, sme jedno USA. Nejde o vyššie či nižšie dane, to je prekonané, ide o dobré riešenia. Kto by tejto večne sa vracajúcej utópii nefandil? Získal si ňou mladých, ktorí inak politiku nemusia. Milióny mladých. Cez internet, postupne, cieľavedome. Dal im nádej, že môžu zmeniť krajinu. Jeho kampaň bola moderná, šikovná a nápaditá. A to, že je černoch, je plus navyše. Vedelo sa, že ak sa stane prezidentom, toto naozaj čosi zmení. Naozaj k lepšiemu. Ak môže byť americkým prezidentom černoch (a nabudúce žena), americký sen žije.
A McCain? Jeho heslom bolo „Country first“. Má to byť patriotické, ale neznie to tak. Krajina v prvom rade – čo sa tým konkrétne myslí? Čím to chce zaujať? A koho? Chýbal tomu náboj, ostala len povinnosť. McCain chce pritom rozumne znížiť výdavky štátu (ale ako a ktoré?), nerozumne sľubuje zachovanie práce pre baníkov (on, ctiteľ trhu?), pridáva daňové škrty, menšiu administratívu a silnú armádu. Sú to primeranejšie sľuby, než rozdal Obama, ale sľubuje ich nudne, naučene, bez vášne. Je to výborný človek, hrdina vietnamskej vojny, ktorého mučenie dodnes poznačilo (nemôže zdvihnúť ruky, preto tie smiešne gestá), ale je vybitý, nepriťahuje. Spolu s Liebermanom, demokratom, ktorý ho sprevádza po mítingoch, pôsobia skôr ako dôchodcovia než ako lídri. A vyvolávajú skôr súcit než odhodlanie a vášeň. Republikánsku nudu prerušuje len Sarah Palin. Krásna žena, zrodená pre mítingy. Všetky liberálne médiá ju, ako hlboko veriacu, povinne opľuli, ale niečo v nej je. Ešte je neohrabaná, trochu príliš nadšenecká, ale v očiach to už má. Budúci Obamov vyzývateľ?
Kdesi v Lower East Side sedíme s Petrom Breinerom v indickej reštaurácii. Jedlo ako z rozprávky. „Všetci liberáli si tu myslia, že Obama zmení svet. Po roku sklamane zistia, že svet ide stále svojím tempom,“ vraví Peter. „Veria jeho sľubom, pretože im nerozumejú. Pekne to znie, a to stačí. Ale nebude to katastrofa. Dokonca sa celkom teším, čo bude mať Európa proti Amerike, keď tu bude prezident černoch.“
Je to živá štvrť. Zastavujeme sa v továrničke na roztomilé šišky, v minikaviarni na skutočnú kávu, u Francúza na pohár vína a u iného Francúza na akési morské cakes. Voľby nestretáme. Peter s priateľkou Máriou vyzerajú spokojní. „Slovensko mi bolo malé. Neprajné. Dusné. Tu žijem, a je to ešte omnoho lepšie ako roky v Toronte,“ vraví Peter. Pýtam sa ho, prečo voľby necítiť v uliciach. „Tu sa z volieb nikto až tak nezblázni. Teraz bude väčšia účasť, Obama naozaj dokázal vniesť politiku medzi mladých ľudí. Uvedom si tiež, že republikáni vládli osem rokov. demokrati sa už dlho tešia na zmenu. Preto ten náboj. Ale veď vytriezvejú“, povie mi, a odchádza hrať pravidelný futbal.
Je utorok, deň volieb. New York Times odporúčajú voliť Obamu. Wall Street Journal je obozretnejší. Upozorňuje, aby sa nezabúdalo na 11. september 2001, cieľ teroristov a žiadny podobný útok za posledných sedem rokov. Toto Bushovi a republikánom málokto prizná. Rovnako ako citeľný pokrok v Iraku. Fred Barnes z Weekly Standard zasa varuje, že ak vyhrajú demokrati príliš, budú to omnoho ľavicovejší demokrati, než tí za Clintona. Ako sa ľavičiari asi postavia k trhu, Iránu, slobodnému obchodu a kto ich bude pri spriatelenej liberálnej tlači vôbec strážiť?
Volí sa. Odvolil Obama, odvolil McCain. Prvé odhady, suché čísla, a potom rýchlo realita. Mapa aj krajina mení farbu, Obama rýchlo víťazí. Jeho Chicago je na nohách. Vraciam sa na Times Square, ktoré sa konečne prebudilo. Vidím nadšený dav, a počúvam s ním prvý Obamov prezidentský prejav. Je silný, plný vízií, dotýka sa duše. Aj mojej. Celé námestie dýcha nádejou. Aj celá krajina. Ale nádej je len nádej. Čosi staré naozaj odchádza, čosi nové prichádza. Ale aké to bude? Čo to bude? Kto je tento Obama a aká bude jeho Amerika?
Čo nakoniec rozhodlo? Dalo by sa hovoriť o únave z Busha, hoci je to nespravodlivé. Dalo by sa hovoriť o vojne v Iraku, hoci je to lacné. Čosi spôsobil McCainov vek a malý dar osloviť. A dá sa, samozrejme, hovoriť aj o Obamovej iskre a naozaj dôležitej zmene, ktorá spočíva vo víťazstve černocha. Ale nič z toho nerozhodlo.
McCain, nudný a nezaujímavý, ešte v septembri viedol, dokonca dosť jasne. Až prišla finančná kríza. A rozhodla. Ľudia sa zľakli, a vinu pripísali vládnucim republikánom. Tak to býva. Nikto si už nespomenul, že zákon, ktorý nezodpovedne rozdával hypotéky aj tým, čo na ne nemali, presadil ešte Clinton. Ten nerozumný zákon napokon vyhral demokratom voľby.
Show must go on. Boh žehnaj Amerike. Aj tej Obamovej.
New York
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.