Polovica mojej skupiny sa dnes vydala na trojdňovú túru na najvyššie položené jazero na svete Tilicho Lake, ktoré spočíva pod ľadovcovým systémom v 5 000 metroch nad morom. Celej dnešnej expedícii dával trpkastú príchuť fakt, že včera odtiaľ letel záchranný vrtuľník.
Štyria nezvestní, s najväčšou pravdepodobnosťou mŕtvi trekeri, boli zrejme zavalení ustavične sa zosúvajúcou štrkovou stenou dole do priepasti. A tak zdravá polovica mojej skupiny na treku okolo Annapurny dnes vyrazila v sprievode dvoch sprievodcov a dvoch nosičov hore. Ja ležím s dráždivým kašľom a plným nosom v Manangu, okresnom horskom mestečku vo výške 3 550 metrov nad morom s ostatnými klientmi.
Sme v skupine dve choré a výrazne to zhoršuje našu schopnosť aklimatizovať sa na výšku. Pozorujeme ďalekohľadom zo strechy hotela cestičku, ktorou sa naši ráno vydali a smejeme sa na kozách, ktoré furt preliezajú plot a chcú obžierať stromy z našej záhrady. Domáci zakaždým vybehne z kuchyne a hádže po nich kamene. Asi v
4 000 metroch nad Manangom žije v kamennom domčeku „Hundred rupee Lama". To je storočný budhistický láma, ktorý sa za 100 rupií pomodlí za každého, kto to k nemu hore vyšliape. V rámci výškovej aklimatizácie to pôjdeme poobede vyskúšať. Potom nás čaká návšteva malého kamenného kina, kde už roky premietajú len štyri filmy s himalájskou tematikou. Na vývesnej tabuli ohlasujú, že majú aj kozub. Kino v 3 500 metroch. Pekárne. Internet za 500 korún na hodinu. Nič z týchto moderných vymožeností nevynahradí obyčajné večerné posedenie s pripitými šerpami v jedálni pri piecke. Lejú do seba rakši, miestne víno, a spievajú národnú pieseň Tiriri. Každý bubnuje, na čo vie a v bruchách nám pomaly trávi nepálska pizza a jačie steaky zaliate presladeným mliečnym čajom. Mesačný svit sa odráža od ľadov Annapurny a osvetľuje celú krajinu. Samotný mesiac síce nevidno, zato Annapurna vyzerá, akoby svietila. Pozerám sa na ňu z okna, keď zaspávam. A keď zavriem oči, počujem trepotanie všade visiacich budhistických modlitebných vlajočiek. Občas ešte zavŕzgajú modlitebné valčeky, roztočené nočnými chodcami. A potom himalájske ticho.
Štyria nezvestní, s najväčšou pravdepodobnosťou mŕtvi trekeri, boli zrejme zavalení ustavične sa zosúvajúcou štrkovou stenou dole do priepasti. A tak zdravá polovica mojej skupiny na treku okolo Annapurny dnes vyrazila v sprievode dvoch sprievodcov a dvoch nosičov hore. Ja ležím s dráždivým kašľom a plným nosom v Manangu, okresnom horskom mestečku vo výške 3 550 metrov nad morom s ostatnými klientmi.
Sme v skupine dve choré a výrazne to zhoršuje našu schopnosť aklimatizovať sa na výšku. Pozorujeme ďalekohľadom zo strechy hotela cestičku, ktorou sa naši ráno vydali a smejeme sa na kozách, ktoré furt preliezajú plot a chcú obžierať stromy z našej záhrady. Domáci zakaždým vybehne z kuchyne a hádže po nich kamene. Asi v
4 000 metroch nad Manangom žije v kamennom domčeku „Hundred rupee Lama". To je storočný budhistický láma, ktorý sa za 100 rupií pomodlí za každého, kto to k nemu hore vyšliape. V rámci výškovej aklimatizácie to pôjdeme poobede vyskúšať. Potom nás čaká návšteva malého kamenného kina, kde už roky premietajú len štyri filmy s himalájskou tematikou. Na vývesnej tabuli ohlasujú, že majú aj kozub. Kino v 3 500 metroch. Pekárne. Internet za 500 korún na hodinu. Nič z týchto moderných vymožeností nevynahradí obyčajné večerné posedenie s pripitými šerpami v jedálni pri piecke. Lejú do seba rakši, miestne víno, a spievajú národnú pieseň Tiriri. Každý bubnuje, na čo vie a v bruchách nám pomaly trávi nepálska pizza a jačie steaky zaliate presladeným mliečnym čajom. Mesačný svit sa odráža od ľadov Annapurny a osvetľuje celú krajinu. Samotný mesiac síce nevidno, zato Annapurna vyzerá, akoby svietila. Pozerám sa na ňu z okna, keď zaspávam. A keď zavriem oči, počujem trepotanie všade visiacich budhistických modlitebných vlajočiek. Občas ešte zavŕzgajú modlitebné valčeky, roztočené nočnými chodcami. A potom himalájske ticho.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.