tvorcovia nápadu tvrdia, že na plastike, ktorá váži takmer 2,5 tony sa podieľali všetci, ktorí vtedy prišli sviečku zapáliť, všetci, ktorí ich potom pomáhali zbierať, triediť a lisovať do kvádrov, z ktorých vytvorili voskové srdce. Dá sa do neho vstúpiť ako do domčeka. Keď som sa v ňom ocitol, zišiel mi na um slogan všetkých zástancov separácie: „Pre niekoho odpad, pre iného poklad.“
Oveľa viac ma však nadchol krátky opis tvorcov diela: „V materiáli, ktorý sa mohol stať odpadom, je mnoho svetov. Táto hmota vstrebala myšlienky, pre ktoré boli tie sviečky zapálené. Sú v nej predstavy ľudí o slušnej spoločnosti, je do nej zamodlená nádej, že je možné konať podľa najlepšieho svedomia a nestratiť na tom!“ Tá posledná veta tne do živého a ako litánie si ju v duchu opakujem vždy, keď opakovane počúvam o nových a nových bezočivých krádežiach a následných surových klamstvách na fóre verejného života našej spoločnosti!
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.