Od 17. novembra 1989 prešlo devätnásť rokov. To je už celá jedna generácia, ktorá nezažila komunizmus. A je to už aj dostatočne dlhý čas na otázku, ako sme využili darovanú slobodu.
Sloboda, ktorej sa tešíme, nie je vybojovaná. Bolo dôležité, že pred 19 rokmi už ľudia neverili komunizmu. Bez toho by nepadol. Bolo dôležité, že vtedy už Rusi nechceli komunizmus u nás zachraňovať tankami. Ani bez toho by nepadol. Bolo dôležité, že plánované socialistické hospodárstvo nevládalo v súboji so slobodným trhom. Ani bez tohto by komunizmus nepadol. Napokon, bolo dôležité, že tu vtedy existovalo zopár odvážnych ľudí, ktorí sa postavili na tribúny a povedali, že Husák je nahý. Ani bez nich by sa to všetko nepodarilo.
Ale nebol to boj, zápas na život a na smrť, nikto zmenu režimu neodtrpel. Takí odvážni a hrdí sme neboli. Za pravdu sedeli Havel a Čarnogurský, nie námestia. Za slobodu sa už dávno predtým obetovali pozatváraní mnísi a mníšky, ubití väzni svedomia, Jan Palach, Ján Korec, Ivan Jirous, Vlado Jukl a Silvo Krčméry, nie kolektívy, podpisujúce novembrové výzvy. November 1989 nebol vyvzdorovaný v obetiach státisícov antikomunistov ako v Poľsku. Ten náš bol darovaný. Pomohla najmä zbabelosť tisícov vrcholových československých komunistov. Báli sa zasiahnuť. Asi preto si najdôležitejší deň našej novodobej histórie, i dar slobody, tak málo vážime.
Napriek tomu to bol skvelý dar. Asi najväčší, aký sme kedy dostali. Už 19 rokov je iba na nás, ako a čím žijeme. To, čo sme odvtedy zvládli, aj to, čo sme skazili, je už len naše vlastné vysvedčenie.
Zvládli sme toho prekvapujúco dosť. Zmenili sme napríklad celú ekonomiku, hoci vtedy, pred 19 rokmi, všetci kapitáni priemyslu aj young red boys Petra Weissa strašili, že pomrieme od hladu. Nepomreli sme, dokonca tu už neexistuje podpultový tovar ani rady na žigulíky. Bola to ťažká zmena, zbytočne sme s ňou celé roky meškali, ale podarila sa. Ak to teda Fico opäť nevráti až k chozrasčotu.
Zmenili sme aj povahu celého štátu. Už to tu nie je väzenie, obohnané ostnatým drôtom, už sa pohybujeme slobodne, dokonca občas, keď to súdy nepokazia, aj slobodne diskutujeme. Ešte to nie je úplne ono. Ešte sú medzi nami nevinní väzni z kauzy Cervanová, lebo nás netrápi pár životov, ešte si občas vyskočíme na Reháka a Valka, lebo sú bohatší, než vládzeme, ešte občas ublížime Hedvige Malinovej, lebo nám to politicky vyhovuje. Ale už to nie je diktatúra, v ktorej je človek nič a strana všetko. Už nie sme ruská gubernia, už sme Západ. Veľká vec.
Ale dve rovnako veľké veci sa nepodarili.
Pred 19 rokmi sme chceli spravodlivosť a slušnosť. Používali sa slová láska a pravda, ale myslelo sa aj toto. Obyčajná slušnosť a spravodlivosť v spravovaní štátu. Tak prečo tu dnes máme Harabina? A prečo nám vládnu Mečiar, Slota a ten tretí mlaďoch, čo novembrový sen vôbec nemal? Nie je to ich vina. Oni sú rovnakí, prázdni a hrubí, ako vtedy. Je to naše zlyhanie. Zlyhanie novembrovej elity – od Budaja, ktorý pomohol vytvoriť HZDS, po Dzurindu, ktorý účelom znesvätil reformné prostriedky. Ale je to aj zlyhanie bájneho podtatranského ľudu. Tvárime sa nevinne, ale ani z tejto viny sa nevyvlečieme. Voliť dnes Slotu, Mečiara a Fica už nie je nevedomosť. Dnes už je to prejav necitlivosti, veľmi zlého úsudku a chýbajúceho svedomia.
A nepodarilo sa ani to, čo Masaryk a Peroutka nazývali budovaním štátu. My tu tých 19 rokov nebudujeme štát, len kariéry, haciendy a moc. Nezmenili sme školstvo, takže si tu pestujeme generácie mladých ľudí zmätené internetom, kultúru si nekultivujeme, ale znásilňujeme, takže strácame hĺbku a vkus, a neobnovili sme si ani pamäť. Čítať ankety o 17. novembri je číry des.
Už 19 rokov máme dar slobody. Použili sme ho. Len trochu bezducho.
Sloboda, ktorej sa tešíme, nie je vybojovaná. Bolo dôležité, že pred 19 rokmi už ľudia neverili komunizmu. Bez toho by nepadol. Bolo dôležité, že vtedy už Rusi nechceli komunizmus u nás zachraňovať tankami. Ani bez toho by nepadol. Bolo dôležité, že plánované socialistické hospodárstvo nevládalo v súboji so slobodným trhom. Ani bez tohto by komunizmus nepadol. Napokon, bolo dôležité, že tu vtedy existovalo zopár odvážnych ľudí, ktorí sa postavili na tribúny a povedali, že Husák je nahý. Ani bez nich by sa to všetko nepodarilo.
Ale nebol to boj, zápas na život a na smrť, nikto zmenu režimu neodtrpel. Takí odvážni a hrdí sme neboli. Za pravdu sedeli Havel a Čarnogurský, nie námestia. Za slobodu sa už dávno predtým obetovali pozatváraní mnísi a mníšky, ubití väzni svedomia, Jan Palach, Ján Korec, Ivan Jirous, Vlado Jukl a Silvo Krčméry, nie kolektívy, podpisujúce novembrové výzvy. November 1989 nebol vyvzdorovaný v obetiach státisícov antikomunistov ako v Poľsku. Ten náš bol darovaný. Pomohla najmä zbabelosť tisícov vrcholových československých komunistov. Báli sa zasiahnuť. Asi preto si najdôležitejší deň našej novodobej histórie, i dar slobody, tak málo vážime.
Napriek tomu to bol skvelý dar. Asi najväčší, aký sme kedy dostali. Už 19 rokov je iba na nás, ako a čím žijeme. To, čo sme odvtedy zvládli, aj to, čo sme skazili, je už len naše vlastné vysvedčenie.
Zvládli sme toho prekvapujúco dosť. Zmenili sme napríklad celú ekonomiku, hoci vtedy, pred 19 rokmi, všetci kapitáni priemyslu aj young red boys Petra Weissa strašili, že pomrieme od hladu. Nepomreli sme, dokonca tu už neexistuje podpultový tovar ani rady na žigulíky. Bola to ťažká zmena, zbytočne sme s ňou celé roky meškali, ale podarila sa. Ak to teda Fico opäť nevráti až k chozrasčotu.
Zmenili sme aj povahu celého štátu. Už to tu nie je väzenie, obohnané ostnatým drôtom, už sa pohybujeme slobodne, dokonca občas, keď to súdy nepokazia, aj slobodne diskutujeme. Ešte to nie je úplne ono. Ešte sú medzi nami nevinní väzni z kauzy Cervanová, lebo nás netrápi pár životov, ešte si občas vyskočíme na Reháka a Valka, lebo sú bohatší, než vládzeme, ešte občas ublížime Hedvige Malinovej, lebo nám to politicky vyhovuje. Ale už to nie je diktatúra, v ktorej je človek nič a strana všetko. Už nie sme ruská gubernia, už sme Západ. Veľká vec.
Ale dve rovnako veľké veci sa nepodarili.
Pred 19 rokmi sme chceli spravodlivosť a slušnosť. Používali sa slová láska a pravda, ale myslelo sa aj toto. Obyčajná slušnosť a spravodlivosť v spravovaní štátu. Tak prečo tu dnes máme Harabina? A prečo nám vládnu Mečiar, Slota a ten tretí mlaďoch, čo novembrový sen vôbec nemal? Nie je to ich vina. Oni sú rovnakí, prázdni a hrubí, ako vtedy. Je to naše zlyhanie. Zlyhanie novembrovej elity – od Budaja, ktorý pomohol vytvoriť HZDS, po Dzurindu, ktorý účelom znesvätil reformné prostriedky. Ale je to aj zlyhanie bájneho podtatranského ľudu. Tvárime sa nevinne, ale ani z tejto viny sa nevyvlečieme. Voliť dnes Slotu, Mečiara a Fica už nie je nevedomosť. Dnes už je to prejav necitlivosti, veľmi zlého úsudku a chýbajúceho svedomia.
A nepodarilo sa ani to, čo Masaryk a Peroutka nazývali budovaním štátu. My tu tých 19 rokov nebudujeme štát, len kariéry, haciendy a moc. Nezmenili sme školstvo, takže si tu pestujeme generácie mladých ľudí zmätené internetom, kultúru si nekultivujeme, ale znásilňujeme, takže strácame hĺbku a vkus, a neobnovili sme si ani pamäť. Čítať ankety o 17. novembri je číry des.
Už 19 rokov máme dar slobody. Použili sme ho. Len trochu bezducho.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.