FILM Malé oslavy
Každý nový slovenský, aj keď koprodukčný filmový titul je zároveň takou malou oslavou toho, že sa v nehostinných podmienkach domácej audiovízie opäť raz niečo podarilo. Aj keď je to tentoraz s tým „podarením“ troška komplikovanejšie. Scenár Slaveny Liptákovej (Zostane to medzi nami – výrazne nezvládnutý projekt spred piatich rokov) preniesol na filmový pás skúsený a oceňovaný český režisér Zdeněk Tyc (Žiletky, Smradi), čo vzbudzovalo celkom príjemné očakávania. Príbeh trojice generačne rozdielnych žien a ich problémov (Anna Šišková, Tereza Nvotová, Agi Gubiková), zasadený do developersky bujnejúcej Bratislavy, mal svoj potenciál, ktorý však ostal (asi) len na papieri. „Každý je niekedy stratený. Dráma o zábleskoch šťastia, ktoré sa rodia z núdze“ – toľko tak trochu klišé slogan snímky, ktorá sa zvrtla na nevýraznú a otravnú sondu do životov ľudí, hľadajúcich si svoje miesto na svete, akých tu bolo v rámci európskej kinematografie nespočetne. Nie je jednoduché presne určiť problémové miesta Malých osláv: slabo spracované charaktery postáv, problematické herecké výkony, celkový televízny charakter filmu, alebo konkrétna scenáristickú vyčerpanosť témy, ktorá by si žiadala inovatívnejší a objavnejší tvorivý prístup. Do kín prichádza film s nevyužitým potenciálom a, žiaľ, len s jediným výrazne pozitívnym vkladom – vizuálny záznam architektonických zmien hlavného mesta Slovenskej republiky. Film potvrdzujúci svoj názov. Očakávajte naozaj len malé (filmové) oslavy...
.peter Konečný
KNIHA Anton P. Čechov Za súmraku Európa, 2008
„Nešťastní ľudia sú sebeckí, zlí, nespravodliví a chápu jeden druhého ešte menej ako hlupáci.“ Lekárovi Kirilovovi zomrelo dieťa, statkárovi Aboginovi ušla žena. Anton Pavlovič najprv s neobyčajnou empatiou zobrazí smútok jedného a zúfalstvo druhého. Je to len pár strán a vidíme ich pred sebou „ako živých“. Nielen to: ich nešťastie sa nás dotýka, obávame sa, že zazrieme samých seba na ich mieste. Iný poviedkar by z toho spravil pointu. Majster Čechov nie. Vovedie ich do situácie, kde z hlbokého smútku vyrašia tie najhoršie vlastnosti, utrpenie ich nezušľachtí a z poviedky odchádzajú oveľa horší, než akí do nej vošli. Zbierka Čechovových poviedok Za súmraku vyšla v slovenskom preklade prvýkrát (a hneď v mimoriadne dobrom, archaický aj moderný jazyk bravúrne zvládajúcom preklade Ivany Kupkovej). Čechov mal vtedy, v roku 1897, iba 27 rokov a bol známy ako autor vtipných textov. A tu zrazu, z ničoho nič, napísal poviedky, z ktorých srší realistický smútok. V niečom pripomínajú filmové sekvencie: ich hrdinov nachádzame „uprostred akcie“, prejdeme s nimi kúsok cesty a nechávame ich odchádzať ďalej, v ústrety dôsledkom svojich problematických činov (či naopak zbabelej nečinnosti). Nie sú to hrdinovia, ale malí ľudia. Veľa nepremýšľajú, často ani nekonajú — len sa nechávajú niesť osudom. Anton Pavlovič sa na nich pozorne díva. Je lekár, a preto im rozumie. Nesúdi ani neprikrášľuje. Napriek slabnúcemu súmračnému svetlu vidí ostro a presne. Ako vždy.
.jk
FILM Náš vodca
Príbeh filmu Náš vodca je adaptáciou románu Die Welle (Vlna) od Todda Strassera, ktorý opisuje skutočnú udalosť z roku 1967. Stala sa v Kalifornskom meste Palo Alto, no dej filmu je prenesený do Nemecka. Stredoškolský profesor Rainer Wenger sa rozhodne viesť kurz totality na spôsob sociálneho experimentu. V rámci skupiny študentov kurzu zavedie nové pravidlá a dokonca aj jednotnú uniformu. Tá symbolizuje príslušnosť k skupine Vlna, ktorá postupne začína naberať fašistické tendencie. Film poukazuje na nebezpečenstvo vzniku totality v každej spoločnosti. Stačí charizmatický vodca, ktorý vyžaduje striktnú disciplínu a motivuje jednotlivcov na vytvorenie jednotnej skupiny. Keď jednotlivec vidí svoju hodnotu len v príslušnosti k skupine, môže to mať nebezpečné následky. Nemecký režisér Dennis Gansel výstižne posúva dej filmu do súčasnosti. Akčné zábery sprejovania grafiti alebo búrlivých študentských párty dodávajú filmu aktuálne vyznenie. K tomu prispieva aj vhodne použitá moderná rocková hudba. Výrazným pozitívom je presvedčivé herecké stvárnenie hlavných postáv. Režisér výstižne zachytáva iracionálne konanie postáv pod vplyvom davovej psychózy. V rámci skupiny sa odkrývajú jednotlivé charaktery. Konfrontáciou ich reakcií vzniká napätie, vďaka ktorému film pôsobí pútavo od začiatku do konca. Tvorcom sa podarilo vytvoriť zdrvujúcu atmosféru a presvedčiť publikum, že film mohol byť o ktoromkoľvek z nich.
.debora Pastirčáková
Každý nový slovenský, aj keď koprodukčný filmový titul je zároveň takou malou oslavou toho, že sa v nehostinných podmienkach domácej audiovízie opäť raz niečo podarilo. Aj keď je to tentoraz s tým „podarením“ troška komplikovanejšie. Scenár Slaveny Liptákovej (Zostane to medzi nami – výrazne nezvládnutý projekt spred piatich rokov) preniesol na filmový pás skúsený a oceňovaný český režisér Zdeněk Tyc (Žiletky, Smradi), čo vzbudzovalo celkom príjemné očakávania. Príbeh trojice generačne rozdielnych žien a ich problémov (Anna Šišková, Tereza Nvotová, Agi Gubiková), zasadený do developersky bujnejúcej Bratislavy, mal svoj potenciál, ktorý však ostal (asi) len na papieri. „Každý je niekedy stratený. Dráma o zábleskoch šťastia, ktoré sa rodia z núdze“ – toľko tak trochu klišé slogan snímky, ktorá sa zvrtla na nevýraznú a otravnú sondu do životov ľudí, hľadajúcich si svoje miesto na svete, akých tu bolo v rámci európskej kinematografie nespočetne. Nie je jednoduché presne určiť problémové miesta Malých osláv: slabo spracované charaktery postáv, problematické herecké výkony, celkový televízny charakter filmu, alebo konkrétna scenáristickú vyčerpanosť témy, ktorá by si žiadala inovatívnejší a objavnejší tvorivý prístup. Do kín prichádza film s nevyužitým potenciálom a, žiaľ, len s jediným výrazne pozitívnym vkladom – vizuálny záznam architektonických zmien hlavného mesta Slovenskej republiky. Film potvrdzujúci svoj názov. Očakávajte naozaj len malé (filmové) oslavy...
.peter Konečný
KNIHA Anton P. Čechov Za súmraku Európa, 2008
„Nešťastní ľudia sú sebeckí, zlí, nespravodliví a chápu jeden druhého ešte menej ako hlupáci.“ Lekárovi Kirilovovi zomrelo dieťa, statkárovi Aboginovi ušla žena. Anton Pavlovič najprv s neobyčajnou empatiou zobrazí smútok jedného a zúfalstvo druhého. Je to len pár strán a vidíme ich pred sebou „ako živých“. Nielen to: ich nešťastie sa nás dotýka, obávame sa, že zazrieme samých seba na ich mieste. Iný poviedkar by z toho spravil pointu. Majster Čechov nie. Vovedie ich do situácie, kde z hlbokého smútku vyrašia tie najhoršie vlastnosti, utrpenie ich nezušľachtí a z poviedky odchádzajú oveľa horší, než akí do nej vošli. Zbierka Čechovových poviedok Za súmraku vyšla v slovenskom preklade prvýkrát (a hneď v mimoriadne dobrom, archaický aj moderný jazyk bravúrne zvládajúcom preklade Ivany Kupkovej). Čechov mal vtedy, v roku 1897, iba 27 rokov a bol známy ako autor vtipných textov. A tu zrazu, z ničoho nič, napísal poviedky, z ktorých srší realistický smútok. V niečom pripomínajú filmové sekvencie: ich hrdinov nachádzame „uprostred akcie“, prejdeme s nimi kúsok cesty a nechávame ich odchádzať ďalej, v ústrety dôsledkom svojich problematických činov (či naopak zbabelej nečinnosti). Nie sú to hrdinovia, ale malí ľudia. Veľa nepremýšľajú, často ani nekonajú — len sa nechávajú niesť osudom. Anton Pavlovič sa na nich pozorne díva. Je lekár, a preto im rozumie. Nesúdi ani neprikrášľuje. Napriek slabnúcemu súmračnému svetlu vidí ostro a presne. Ako vždy.
.jk
FILM Náš vodca
Príbeh filmu Náš vodca je adaptáciou románu Die Welle (Vlna) od Todda Strassera, ktorý opisuje skutočnú udalosť z roku 1967. Stala sa v Kalifornskom meste Palo Alto, no dej filmu je prenesený do Nemecka. Stredoškolský profesor Rainer Wenger sa rozhodne viesť kurz totality na spôsob sociálneho experimentu. V rámci skupiny študentov kurzu zavedie nové pravidlá a dokonca aj jednotnú uniformu. Tá symbolizuje príslušnosť k skupine Vlna, ktorá postupne začína naberať fašistické tendencie. Film poukazuje na nebezpečenstvo vzniku totality v každej spoločnosti. Stačí charizmatický vodca, ktorý vyžaduje striktnú disciplínu a motivuje jednotlivcov na vytvorenie jednotnej skupiny. Keď jednotlivec vidí svoju hodnotu len v príslušnosti k skupine, môže to mať nebezpečné následky. Nemecký režisér Dennis Gansel výstižne posúva dej filmu do súčasnosti. Akčné zábery sprejovania grafiti alebo búrlivých študentských párty dodávajú filmu aktuálne vyznenie. K tomu prispieva aj vhodne použitá moderná rocková hudba. Výrazným pozitívom je presvedčivé herecké stvárnenie hlavných postáv. Režisér výstižne zachytáva iracionálne konanie postáv pod vplyvom davovej psychózy. V rámci skupiny sa odkrývajú jednotlivé charaktery. Konfrontáciou ich reakcií vzniká napätie, vďaka ktorému film pôsobí pútavo od začiatku do konca. Tvorcom sa podarilo vytvoriť zdrvujúcu atmosféru a presvedčiť publikum, že film mohol byť o ktoromkoľvek z nich.
.debora Pastirčáková
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.