Mnohí politici sa už rozhodli, že v Iraku je občianska vojna. „V Iraku nebojujeme proti terorizmu,“ povedal 27. januára 2007 člen snemovne za demokratickú stranu z Pensylvánie John Murtha, „v Iraku bojujeme v občianskej vojne.“ Nie je sám.
Dňa 27. novembra vyvolala stanica NBC mediálnu a politickú debatu, keď ohlásila, že bude od toho okamihu označovať násilie v Iraku ako občiansku vojnu. Takéto označenie má veľký význam.
William Nash, generálmajor vo výslužbe, vysvetľuje, že nepriznanie toho, že ide o občiansku vojnu „znamená, že naše protiopatrenia sú neadekvátne, a preto nebezpečné pre naše dlhodobé záujmy“. Správa Pentagónu z marca 2007 zosilnila diskusiu. „Niektoré prvky situácie v Iraku je vhodné opísať ako ,občiansku vojnu‘ vrátane pritvrdenia etnosektárskych identít a mobilizácie, meniaceho sa charakteru násilia a vysídľovania obyvateľstva,“ píše sa v nej. Debata by však nemala byť politická. Ak Irak nie je v občianskej vojne, tak používanie tohto pojmu pre domáce americké politické dôvody môže ohroziť snahy o obnovenie stability.
Ak suniti a šiíti bojujú o vládu nad Irakom, tak sa USA ocitli v sektárskej občianskej vojne. To by si vyžiadalo v chápaní konfliktu zmenu paradigmy: Sú vládne bezpečnostné sily legitímnym nástrojom vôle irackého ľudu alebo jednoducho iba nástrojom šiítskych politických strán? Sú preto útoky pre irackú políciu činmi frakcií (bojujúcich v občianskej vojne, pozn. prekl.), alebo teroristickými činmi proti demokratickej vláde? Vykonávajú koaličné sily (Američania a ich spojenci, pozn. prekl.) stabilizačné operácie alebo sú spojencami jednej z irackých frakcií snažiacej sa dominovať nad druhou? Ak je to tak, majú americké sily podporovať jedinú frakciu alebo sa stiahnuť?
V hre sú dôležité strategické záujmy Spojených štátov. Bushova vláda spravila z vytvárania demokratických režimov základný kameň národnej bezpečnostnej stratégie Spojených štátov. Vzhľadom na to, že šiíti sú v Iraku väčšinou, demokratický Irak je ekvivalentom odovzdania moci šiítom. Odovzdanie moci šiítom a sunitská účasť na moci sa však nemusia navzájom vylučovať. Ak však centrálna vláda, v ktorej dominujú šiíti, používa státne bezpečnostné služby na to, aby dominovala nad sunitmi, potom už USA nebojujú za šírenie demokracie, ale skôr podporujú jednu zo strán sektárskeho konfliktu.
.ak je občianska vojna, tak...
Ak je Irak v sektárskej občianskej vojne, tak by zásah USA do občianskej vojny znamenal spojenectvo buď so šiítmi, alebo so sunitmi. Ak tvorcovia americkej politiky podporujú irackých šiítov, riskujú, že si odcudzia sunitských moslimov na celom svete. Mnohí sunitskí oficiálni predstavitelia mimo Iraku môžu označovať alianciu USA a šiítov za križiacku, pretože, to budú hovoriť, irackí sunitskí Arabi predtým nepredstavovali významnú teroristickú hrozbu pre Spojené štáty. Navyše, keďže salafisti – tí suniti, ktorí veria, že ich vlastná fundamentalistická interpretácia Koránu je ako jediná legitímna – označujú šiítov za kacírov, americká podpora šiítom by poskytla ďalšiu motiváciu sunitským džihádistom. A nakoniec, ak sa vynoria irackí šiíti ako víťazi z občianskej vojny a nezvýšia svoju moc prostredníctvom politického procesu podporovaného Spojenými štátmi, môže to podporiť strategické záujmy Iránu na úkor záujmov Spojených štátov. Ak je Irak uviaznutý v občianskej vojne, môže sa ukázať ako nemúdre, aby americká vláda podporovala šiítské politické strany či vládu, v ktorej dominujú šiíti.
To neznamená, že by preto bolo spojenectvo s irackými sunitskými Arabmi v záujme Spojených štátov. Irackí šiítski predstavitelia by interpretovali príliš veľkú podporu pre irackú sunitskú arabskú menšinu ako opustenie demokratizácie. A ak by ani to nebolo dôvodom na obavy, americká vláda nemá medzi sunitskými skupinami nijakých jasných spojencov. Najsekulárnejšie skupiny sú spojené s bývalým baasistickým režimom a keď boli pri moci, demonštrovali veľakrát, že sú hrozbou pre medzinárodnú stabilitu. Odovzdanie moci vzbúreneckým sunitským džihádistickým elementom by bolo v rozpore s americkými a v širšom zmysle aj západnými záujmami. Priveľká americká podpora ktorémukoľvek sunitskému elementu by umožnila Teheránu zhromaždiť okolo seba a proti Washingtonu väčšinovú irackú šiítsku populáciu. Problémy, ktoré súvisia s voľbou ktorejkoľvek z týchto možností, vedú mnohých politických lídrov k tomu, že považujú stiahnutie sa za zmysluplné. Po bombovom atentáte na zlatú mešitu Al-Askari v Samarre 22. februára 2006 povedala členka snemovne za demokratickú stranu z Kalifornie Maxine Waters, že: „Nemôžeme očakávať od našich vojakov, že sa budú pokúšať odlíšiť, ktorá strana je ktorá v tejto občianskej vojne a nemali by sme sa stavať na nijakú stranu.“
Iní tvrdia, že účasť Spojených štátov je potrebná, aby sa zabránilo ďalšiemu rozšíreniu konfliktu a destabilizácii aj za hranicami Iraku. Fakt, že sektárske členenie Iraku sa opakuje aj za jeho hranicami, vytvára riziko „preliatia sa“ konfliktu. Georgetownský profesor Daniel Byman a Kenneth Pollack, ktorý bol pracovníkom Národnej bezpečnostnej rady v Clintonovej ére, navrhujú strojnásobiť počet amerických vojakov na 450 000. To, že navrhujú strojnásobiť americkú vojenskú prítomnosť vďaka zmene v ich chápaní konfliktu, iba zvýrazňuje centrálnu úlohu otázky občianskej vojny.
.čo je to občianska vojna?
Príliš často sú tvrdenia, že Irak je v občianskej vojne, politickými pózami a nepresnými definíciami. Ešte aj medzi špecialistami je v definíciách málo zhody. Každé takéto vymedzenie si však vyžaduje presné kritériá, ktoré definujú, čo je občianska vojna. Americká armáda používa na rozpoznanie občianskej vojny päť kritérií: 1) bojujúci vyzývatelia musia mať kontrolu nad (nejakým) územím; 2) musí existovať fungujúca vláda; 3) každá zo strán musí mať (aspoň) nejaké uznanie zo zahraničia; 4) strany musia mať identifikovateľné a regulárne ozbrojené sily; a 5) majú sa stretávať vo veľkých vojenských operáciách. V súčasnosti je v Iraku naplnené iba prvé z týchto piatich kritérií. Džihádisti majú kontrolu nad územím v provincii Anbar a nad niektorými oblasťami bagdadských predmestí. Ale džihádisti nemajú nikde v Iraku fungujúcu vládu a nemajú ani regulárne ozbrojené sily, ktoré by sa zapájali do veľkých vojenských operácií.
Definícia armády Spojených štátov však nie je univerzálne akceptovaná. Bývalý národný šéf spravodajskej služby John Negroponte definoval občiansku vojnu ako „úplnú stratu bezpečnostnej kontroly centrálnej vlády, (a) dezintegráciu či úpadok bezpečnostných síl krajiny.“ Profesor politológie a bývalý poradca amerických ministerstiev obrany a zahraničia David Singer a jeho žiak Errol A. Henderson definujú občiansku vojnu ako „pretrvávajúci vojenský konflikt, primárne vnútorný, ktorý má za následok najmenej 1 000 obetí ročne, a ktorý stavia ozbrojené sily centrálnej vlády proti vzbúreneckým silám schopným účinne odporovať – čo je dané ich schopnosťou spôsobiť vládnym silám aspoň 5 percent z obetí, ktoré utrpia vzbúrenci. Takéto kritériá oprávňujú nazvať niečo občianskou vojnou, ale podľa Hendersonovej či Singerovej definície prekonal Irak za uplynulých 45 rokov sedem rozličných občianskych vojen.
Tvrdenie, že Irak je v občianskej vojne nielenže implikuje pretrvávajúce násilie, ale aj to, že iracká vláda je príliš slabá na to, aby bránila svojich občanov. Urobiť uzáver, že v Iraku je občianska vojna, implikuje zásadnú zmenu v povahe bojov. V marci a v apríli 2003 sa armáda Spojených štátov stretla s armádou nepriateľského režimu v konvenčnej bitke. Medzi aprílom 2003 a januárom 2005 podporovala americká armáda prechodnú vládu, aby zachovala stabilitu. Počas roku 2005 chránili americké a koaličné sily rodiacu sa demokraciu v Iraku. V októbri 2005 išli Iračania k volebným urnám, aby si odhlasovali ústavu; o dva mesiace neskôr hlasovali za novú vládu, v ktorej dominujú šiítske strany. Ak je násilie, ktoré nasledovalo, úsilím sunitských Arabov v Iraku zvrhnúť to, čo vnímajú ako utláčajúci šiítsky režim, potom už Washington nebojuje v tom istom konflikte, ako bojoval osemnásť mesiacov predtým.
Po bombovom útoku na mešitu v Samarre povedal bývalý dočasný ministerský predseda Ayad Allawi: „Každý deň strácame v celej krajine priemerne 50 až 60 ľudí, ak nie
viac. Ak toto nie je občianska vojna, tak potom iba Boh vie, čo občianska vojna je.“ Také výroky však treba prijímať s rezervou. Allawi sa usiloval o politický comeback „zákon a poriadok“ a v každom prípade je definovanie občianskej vojny tým, že o život príde 50 až 60 Iračanov denne, veľmi sporné.
Predsa však, tak ako v Spojených štátoch, má iracká debata o občianskej vojne dôsledky. Ak hovoria irackí politici o občianskej vojne, podkopávajú legitimitu vlády vedenej šiítmi, a naznačujú, že by iracká vláda mala robiť ďalšie ústupky politickým stranám menšín. Salafistickí džihádisti sa často snažia o občiansku vojnu ako o svoj politický cieľ. Abu Musab al-Zarkawi, zabitý líder al-Káidy v Iraku, začal reči o občianskej vojne, keď vyhlásil vojnu proti šiítom 14. septembra 2005.
.ale občianska vojna vyzerá inak
Za irackým i západným vyhlasovaním, že ide o občiansku vojnu a zlyhanie štátu, sa skrývajú otázky o životaschopnosti irackej centrálnej vlády. Vnímajú Iračania politickú participáciu ako najúčinnejší spôsob, akým si uspokojiť svoje potreby a záujmy, alebo sa obracajú na mimovládne štruktúry so žiadosťou o služby, ktoré nedokázala poskytnúť vláda? Mnohé šiítske politické strany replikujú model libanonského Hizballáhu. Amar Hakim, syn Najvyššej rady pre islamskú republiku v Iraku (SCIRI), prevádzkuje v mestách a na dedinách južného Iraku ustanovizeň s názvom Šahid al-Mihrab na šírenie islamu. Podporu získava výmenou za materiálnu sociálnu pomoc.
Keď rozdeľovala iracká vláda ministerstvá, zmocnili sa stúpenci Muktadu al-Sadra ministerstiev sociálnych služieb, aby tak rozšírili svoje siete. Prostredníctvom Maktab aš-Šahid as-Sadr (Úrad martýra Sadra) ponúkajú komunitné služby a cez Džajš al-Mahdi (Mahdiho armádu) ponúkajú bezpečnosť. V mnohých častiach krajiny al-Sadrovi nasledovníci nahrádzajú centrálnu vládu svojím vlastným systémom. Ale ani podporovatelia SCIRI, ani sadristi neodmietajú politický proces. Skôr vytvárajú dva najdôležitejšie bloky v rámci centrálnej vlády, a hrajú tiež dominantnú úlohu v provinciálnych radách v južnom Iraku. Nie je jasné, či by si sadristi chceli monopolizovať vládu. V súčasnosti ťažia z toho, že preberajú zodpovednosť za všetko, čo je v živote jednotlivých ľudí dobré a za všetko zlé hádžu vinu na vládu. Ak by mali nespochybniteľnú zodpovednosť, mohli stratiť svoju príťažlivosť.
Podobne, zatiaľ čo môžu mnohí Iračania skrývať nejaké separatistické tendencie, namiesto odtŕhania sa od centrálneho irackého štátu sa snažili dostať do jeho riadenia. Džalal Talabani, vodca Vlasteneckého frontu Kurdistanu, je prezidentom Iraku. Masud Barzani, šéf Kurdskej regionálnej vlády, nominoval svojho bratranca a vrchného pobočníka Hošjara Zebariho na post irackého ministra zahraničia. Mnohí kurdskí lídri si vypočítali, či už pre väčší podiel na ropných príjmoch Iraku – juhoiracké ropné polia sú omnoho bohatšie ako severoiracké – alebo na obranu proti vmiešavajúcemu sa Iránu a Turecku, že ich záujmom je podporovať centrálnu vládu. Podobne ako sadristi ponúkajú Kurdi obmedzenú alternatívu k politickému procesu, ale nesnažia sa o jeho pád.
Irackí sunitskí Arabi sa snažili zabrániť, aby sa demokratický proces uchytil a bojkotovali voľby v januári 2005, ale potom si uvedomili, že ich bojkot sa minie účinkom, prehodnotili svoju stratégiu a v októbri 2005 sa zúčastnili na referende o ústave i na nasledujúcich voľbách. Hoci väčšina sunitských Arabov nemá rada vládu premiéra Nuriho al-Malikiho, iba málo z nich ukázalo snahu úplne opustiť politický proces. Môžu sa zúčastňovať násilia, dokonca aj páchať teroristické útoky, ale robia to, aby získali politické výhody, a nie aby zvrhli existujúci poriadok. Často rokujú s tou istou vládou, na ktorej bezpečnostné sily útočia. Ak by vyprovokovali totálnu občiansku vojnu, asi by umožnili vznik šiítskej teokracie – výsledok, o ktorom väčšina sunitských lídrov vie, že nie je v ich spoločnom záujme. Je možné, že je centrálna vláda slabá, ale nezdá sa, že by jej hrozil pád.
.cieľ neexistuje
Vysídľovanie obyvateľstva a pribúdanie utečencov sú však dôvodom na obavy. Čo sa týka proporcií, nemožno však porovnávať Irak s inými nedávnymi krízami. Počas bosnianskej občianskej vojny bola vyhnaná vysídlená polovica obyvateľstva krajiny. V Kosove ušlo z krajiny hádam dve tretiny kosovských Albáncov. Ekvivalentom toho by možno bolo 13 miliónov vysídlených Iračanov; skutočný počet je asi iba sedmina z nich. Neprekvapuje to, ak zvážime, že väčšina územia Iraku je relatívne stabilná. Deväť šiítskych provincií na juhu Iraku čelí väčšiemu nebezpečenstvu zo strany jednotiek ochrancov morálky než zo strany sunitských Arabov. Kurdi sa boja viac svojvoľného zatýkania či zdierania od ich politických lídrov než útokov iných etnických milícií.
Je pravda, že oblasti so zmiešaným obyvateľstvom sa stali bojiskami. Napríklad v Bakube, hlavnom meste provincie Dijala, utiekli pre násilím suniti aj šiíti. Takéto vnútorné vysídlenie však neviedlo k významnej humanitárnej kríze – možno preto, lebo tí, ktorí utiekli, sa mohli oprieť o širšie rodinné či kmeňové siete. Situácia by sa musela zhoršiť exponenciálne, aby dosiahla úroveň „občianskej vojny“. Vezmúc do úvahy, že väčšina Iraku bola od začiatku rozdelená podľa etnických hraníc, je tu, zdá sa, iba veľmi obmedzená možnosť, že sa situácia s vnútorným vysídlením zhorší na nezvládnuteľnú úroveň – bez ohľadu na to, akým brutálnym a intenzívnym sa stane sektársky konflikt.
Asi najdôležitejším určujúcim znakom občianskej vojny je účel, na ktorý sa pácha násilie. Ako napísal komunistický revolučný vodca Mao Ce-tung: „Bez politického cieľa musí partizánska vojna zlyhať rovnako, ako musí zlyhať, ak sa jej politické ciele nezhodujú s túžbami ľudí, a nevie preto získať ich sympatie, spoluprácu a podporu.“ Dáva iba málo zmyslu charakterizovať situáciu v Iraku ako občiansku vojnu, ak bojujúci nemajú jasné politické agendy. Hmlisté náznaky ako „návrat k Iraku s vládou sunitov“ sú nedostatočné. Aby vybudili podporu sunitskej arabskej populácie, budú musieť sunitskí bojovníci načrtnúť praktický program. Zatiaľ čo niektorí salafisti navrhujú alternatívu k demokratickému Iraku, ich vízia islamského emirátu na spôsob Talibanu má iba zanedbateľnú podporu, dokonca aj medzi sunitmi. Násilie vyprovokované šiítmi je problematickejšie. Hoci títo bojovníci neohrozujú irackú vládu priamo, predstavujú významnú hrozbu pre legitimitu a dlhodobú stabilitu vlády. Ak by v budúcnosti
niektorá iracká vláda nastúpila kurz, ktorý je opačný ako ten presadzovaný politickými stranami (šiítskych) milícií, mohla by vypuknúť skutočná občianska vojna.
Podobne, hoci je smrť možno až stovky Iračanov denne tragickou skutočnosťou, motívy na ich zavraždenie musia byť dôležitým faktorom pri určovaní, či tam je občianska vojna, alebo nie. Rôzne skupiny dnes páchajú násilie z odlišných dôvodov. Džaiš al-Mahdi a Badrove jednotky ospravedlňujú svoje zatváranie, mučenie a vraždenie sunitských Arabov ako obranné opatrenia proti teroristom. V zásade neútočia na vládne alebo bezpečnostné sily, ani neútočia na všetkých sunitských Arabov bez rozlíšenia. Zabíjajú a unášajú sunitských civilov v reakcii na útoky proti šiítskym civilom a agresívne prenasledujú sunitskoarabských militantov. Etnické čistky, ktoré sa údajne konajú v určitých zmiešaných oblastiach, sa nezdajú súčasťou všeobecnej politiky majúcej za cieľ zbaviť Irak sunitských Arabov. Žiadna zo šiítskych politických strán si nestanovila za politický cieľ čisto šiítsky štát. Skôr sa zdá, že miestne odnože šiítskych milícií vracajú disproporčnou silou útoky proti šiítom v týchto oblastiach. Veľa z toho zabíjania je osobného, nie politického charakteru. Veľa z toho násilia je tiež skôr kriminálnej než politickej povahy. Iracká polícia je často neúčinná. Mnohí mladí Iračania sa pridávajú k vzbúrencom za finančnú odmenu, plat. Dostávajú peniaze za to, že umiestňujú výbušné systémy popri cestách. Iní unášajú rukojemníkov pre výkupné.
.záver
Situácia v Iraku je naozaj strašná. Vzbúrenci, milície, teroristi a eskadry smrti zabíjajú civilov v desivých počtoch. Bezpečnostné sily sú nespoľahlivé a iracká vláda neplní potreby ľudí. Irak je v horšom stave, ako pred tromi rokmi predpokladali americkí tvorcovia politiky, že dnes bude. Z toho však nevyplýva, že Irak je v občianskej vojne. Hoci je vláda slabá, neexistuje politická sila, ktorá by pre ňu predstavovala vážnu hrozbu. Irak je naozaj nestabilnou krajinou, ale je tu iba malé nebezpečenstvo zmeny režimu. Ozbrojené skupiny, ktoré by sa najpravdepodobnejšie zúčastnili na prípadnej občianskej vojne, nemajú ani schopnosti, ani vôľu v súčasnosti vážne vstúpiť do takéhoto konfliktu.
To neznamená, že násilia bude ubúdať; práve naopak, ako sa blíži referendum o budúcom statuse diskutovaného mesta Kirkúk, násilie sa môže zväčšiť. Takisto sa nezdá, že by bola centrálna vláda schopná v krátkom čase konsolidovať moc. Jej neschopnosť zaručiť bezpečie a služby obyvateľom povedie miestnych predstaviteľov vrátane nevolených vodcov náboženských frakcií, aby si vzali
viac moci. V dlhodobej perspektíve však centrálna vláda prežije a získa významnejšiu rolu v udržiavaní Iraku vcelku. Pre amerických tvorcov politiky bude vyžadovať pomoc Iraku v jeho prechode k demokracii trpezlivosť, diplomaciu a vynachádzavosť.
Nepodložené obavy z vypuknutia občianskej vojny však môžu u amerických politikov vyvolať prehnanú reakciu. Ak prídu k záveru, že Irak sa nachádza v občianskej vojne – dokonca aj keď zakladajú svoj úsudok na politickej potrebe, a nie na jasných kritériách – ich najpravdepodobnejšou reakciou bude vyžadovať stiahnutie sa. Predčasné stiahnutie koaličných síl môže motivovať sunitskoarabských vzbúrencov, aby sa zjednotili za politickým programom; sunitskí Arabi za takých okolností pravdepodobne stratia akúkoľvek zostávajúcu dôveru k bezpečnostným silám, a mnohí ďalší ujdú zo svojich domovov. Džaiš al-Mahdi neodstrašovaná ničím rozšíri svoj vplyv a stane sa súperom vlády v súťaži o lojalitu ľudí. Predčasné stiahnutie sa môže viesť k proroctvu, ktoré sa samo naplní tým, že vytvorí podmienky na občiansku vojnu, ktorá v súčasnosti neexistuje.
Middle East Quarterly, leto 2007.
Autor je seržant v 3. pešej divízii v Bagdade.
Je doktor filozofie. Preložil František Šebej
DAVID A. PATTEN, BAGDAD
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.