Kto si aspoň zbežne preletel čerstvý balíček 27 opatrení, ktorými by vláda chcela bojovať s dôsledkami globálnej finančnej krízy, ťažko sa ubránil otázke: Ako tieto opatrenia súvisia s krízou?
Nebude to asi žiadna novota, keď napíšeme, že balíček je kompilátom schválených alebo dlhodobo plánovaných opatrení vlády. Až na drobné výnimky sú to väčšinou návrhy, ktoré už buď boli vládou podporované (rekreačné poukazy, zvýšenie energetickej efektívnosti), alebo doteraz z nepochopiteľných dôvodov schválené neboli (napríklad efektívnejšie čerpanie eurofondov). Ako je pre súčasnú vládu typické, pozitíva tohto dokumentu spočívajú v tom, čo dokument neobsahuje. Vláda neschválila (zatiaľ) selektívnu podporu vybraných odvetví, alebo napríklad tiež nenavrhuje označiť prepúšťanie zamestnancov za trestný čin.
.signály prichádzajú
Samotnému dokumentu, napriek evidentnej snahe, aby aspoň jeho názor pôsobil akčne, akoby nepredchádzala úvaha o tom, ako sa kríza Slovenského hospodárstva dotkne, čo to vlastne kríza znamená, a ako možno efektívne reagovať na jej dôsledky.
Americká, ale rovnako aj európska ekonomika sa dostali do fázy, keď sa musia začať liečiť z neefektívnych investícií. Nejde o zlyhanie trhu, ani o koniec kapitalizmu. Práve naopak, dostávame sa do obdobia, keď trhové mechanizmy rozhodnú o tom, ktoré investičné projekty majú skutočnú pridanú hodnotu, a ktoré vznikli len vďaka ľahko dostupným peniazom za minimálne úroky. Liečebná kúra však neznamená relaxačný pobyt v kúpeľoch, ako sa o to usilujú rôzne vlády sveta. Je jasné, že žiadne „kúpele“ tieto problémy nevyliečia, akurát na čas zjemnia symptómy. Odstránenie dnešných problémov nebude bez „bolesti“, pričom tú bolesť pocítia najmä podniky a zamestnanci, ktorých produkcia si nenájde dostatok zákazníkov.
Dnes ešte nikto nevie, ktoré podniky to budú. Vzhľadom na exportnú orientáciu slovenského priemyslu je viac než isté, že sa to dotkne aj nás. Ak si Američania prestanú kupovať Touaregov, dostanú sa Bratislavčania, ktorí ich vyrábajú, do problémov. A rovnako každý podnik z dodávateľskej siete, závislý od značky, ktorej poklesne odbyt. Signály už prichádzajú – niektoré podniky na Spiši alebo Kysuciach prepúšťajú práve z týchto príčin.
.jediné opatrenie
Možnosti vlády reagovať na túto situáciu sú obmedzené. Prepúšťajúcim podnikom nedokáže zohnať lukratívne kšefty. Vo fáze, keď sa rozhoduje o tom, ktoré podniky a pracovné miesta zaniknú, môže vláda v záujme udržania zamestnanosti pozitívne zakročiť jedine formou znižovania nákladov práce. To znamená tých nákladov, ktoré sama vynucuje povinným odvodovým a daňovým zaťažením. Ak by to zníženie nemalo byť plošné, tak minimálne zníženie odvodov nízkopríjmových skupín by splnilo svoju funkciu. Zníženie nákladov na mzdy čo i len o 10 percent môže znamenať napríklad pre montážne podniky s nízkou pridanou hodnotou povestnú slamku, ktorej sa v ťažkých časoch môžu chytiť – umožní im znížiť cenu produkcie, a udržať sa tak nad vodou.
.ako sa to nemá robiť
Táto jednoduchá úvaha však zostavovaniu balíčka nepredchádzala. Namiesto toho sa na prvom mieste dočítame o efektívnejšom čerpaní eurofondov. Eurofondov, z ktorých tretina ide do pôdohospodárstva, časť na výstavbu železníc a čističiek, čosi na vzdelávanie a informatizáciu verejnej správy. Eurofondy majú na hospodárstvo – možno s výnimkou stavebníctva – malý vplyv. Zrýchlenie ich čerpania sa nedá chápať ako opatrenie proti kríze, ale ako náprava zle nastaveného systému, ktorým vláda doteraz trápila žiadateľov o podporu.
Ďalšie opatrenie, ktorým je výstavba diaľnic za každú cenu, sa nám za pár rokov vráti ako bumerang, podobne ako sa stalo za Mečiarových čias. Je síce pravda, že tieto obrovské projekty udržia vysokú zamestnanosť, zabúda sa však na to, čo nie je vidieť: Stavebný sektor nielen pohltí pracovnú silu a udrží vysoké ceny materiálov, ale tiež vyčerpá dostupné zdroje bánk, ktoré budú chýbať v iných sektoroch ekonomiky. Pritom je jasné, že stavbe s finančnou účasťou štátu sa požičiava ľahšie ako novému projektu s neistou budúcnosťou. Vláda preto tvrdohlavou podporou výstavby diaľnic vytvára umelú konkurenciu ostatným sektorom ekonomiky.
Niektoré ďalšie navrhované opatrenia sú akoby z manuálu „Ako sa to nemá robiť“. Vláda chce podporovať malých a stredných podnikateľov lacnejšími pôžičkami. Nemá súčasná kríza náhodou korene v lacných úveroch? Vo verejnom obstarávaní by mali byť preferovaní domáci podnikatelia. Toto je upratovanie v ekonomike? Buduje sa konkurencieschopnosť podporou podnikateľov, ktorí dodávajú služby za drahšie? O pokusoch efektívnejšie prevádzkovať aktívnu politiku trhu práce hádam ani nemá zmysel písať. Rovnako o regulácii cien energií, ktorá nemôže skončiť inak, než že sa skôr či neskôr tvrdo zrazí s realitou a bude nasledovať prudký cenový rast na trhovú úroveň.
.teraz sa ukáže...
Niektoré pracovné miesta proste musia zaniknúť, aby mohol byť uvoľnený kapitál použitý na tvorbu nových miest, ktorých produkcia bude na trhu žiadaná. Opatrenia typu zvýšenej účasti ministerstva hospodárstva na veľtrhoch jednoducho nové miesta nevytvoria. Vláda musí akceptovať fakt, že pracovné miesta vytvárajú len súkromné podniky.
Možnosti vlády, pokiaľ ide o udržanie pracovných miest, sú obmedzené. Vo fáze tvorby nových pracovných miest má však oveľa viac možností. Zamestnanosť však netreba stimulovať rozsiahlymi dotáciami, investičnými stimulmi a donekonečna sa opakujúcimi rekvalifikačnými kurzmi. Treba len rozviazať ruky zamestnávateľom. V balíčku však nie je jediný konkrétny návrh na odstraňovanie regulácií, na zjednodušenie tvorby nových pracovných miest, na spružnenie trhu práce či zjednodušenie prepúšťania, ktoré by urýchlilo prehádzanie kociek ekonomiky do nového stavu, zodpovedajúceho meniacim sa podmienkam.
Namiesto toho sa materiál, obsahujúci „opatrenia“ vlády proti dôsledkom krízy, končí konštatovaním, že práve odvody a dane vláda znižovať rozhodne nebude. Nižšie daňové príjmy by totiž pri zachovaní deficitu vyžadovali šetrenie vo výdavkoch verejnej správy. A práve konkrétne návrhy na upratovanie v neefektívnych výdavkoch mali byť na prvom mieste navrhovaného balíčka. Vláda robí opak – v jednom z chystaných opatrení navrhuje prehodnotiť deficity verejnej správy do budúcnosti, čo znamená ich zvýšenie.
Maximálne úsilie na prekonanie negatívnych následkov súčasnej krízy požaduje vláda od všetkých, len nie od seba. Až teraz sa ukáže, kto ako rozumie hospodárstvu, a kto má skutočné zásluhy na jeho raste či stagnácii a tvorbe pracovných miest.
Autor je ekonóm, pracuje v inštitúte INESS.
Nebude to asi žiadna novota, keď napíšeme, že balíček je kompilátom schválených alebo dlhodobo plánovaných opatrení vlády. Až na drobné výnimky sú to väčšinou návrhy, ktoré už buď boli vládou podporované (rekreačné poukazy, zvýšenie energetickej efektívnosti), alebo doteraz z nepochopiteľných dôvodov schválené neboli (napríklad efektívnejšie čerpanie eurofondov). Ako je pre súčasnú vládu typické, pozitíva tohto dokumentu spočívajú v tom, čo dokument neobsahuje. Vláda neschválila (zatiaľ) selektívnu podporu vybraných odvetví, alebo napríklad tiež nenavrhuje označiť prepúšťanie zamestnancov za trestný čin.
.signály prichádzajú
Samotnému dokumentu, napriek evidentnej snahe, aby aspoň jeho názor pôsobil akčne, akoby nepredchádzala úvaha o tom, ako sa kríza Slovenského hospodárstva dotkne, čo to vlastne kríza znamená, a ako možno efektívne reagovať na jej dôsledky.
Americká, ale rovnako aj európska ekonomika sa dostali do fázy, keď sa musia začať liečiť z neefektívnych investícií. Nejde o zlyhanie trhu, ani o koniec kapitalizmu. Práve naopak, dostávame sa do obdobia, keď trhové mechanizmy rozhodnú o tom, ktoré investičné projekty majú skutočnú pridanú hodnotu, a ktoré vznikli len vďaka ľahko dostupným peniazom za minimálne úroky. Liečebná kúra však neznamená relaxačný pobyt v kúpeľoch, ako sa o to usilujú rôzne vlády sveta. Je jasné, že žiadne „kúpele“ tieto problémy nevyliečia, akurát na čas zjemnia symptómy. Odstránenie dnešných problémov nebude bez „bolesti“, pričom tú bolesť pocítia najmä podniky a zamestnanci, ktorých produkcia si nenájde dostatok zákazníkov.
Dnes ešte nikto nevie, ktoré podniky to budú. Vzhľadom na exportnú orientáciu slovenského priemyslu je viac než isté, že sa to dotkne aj nás. Ak si Američania prestanú kupovať Touaregov, dostanú sa Bratislavčania, ktorí ich vyrábajú, do problémov. A rovnako každý podnik z dodávateľskej siete, závislý od značky, ktorej poklesne odbyt. Signály už prichádzajú – niektoré podniky na Spiši alebo Kysuciach prepúšťajú práve z týchto príčin.
.jediné opatrenie
Možnosti vlády reagovať na túto situáciu sú obmedzené. Prepúšťajúcim podnikom nedokáže zohnať lukratívne kšefty. Vo fáze, keď sa rozhoduje o tom, ktoré podniky a pracovné miesta zaniknú, môže vláda v záujme udržania zamestnanosti pozitívne zakročiť jedine formou znižovania nákladov práce. To znamená tých nákladov, ktoré sama vynucuje povinným odvodovým a daňovým zaťažením. Ak by to zníženie nemalo byť plošné, tak minimálne zníženie odvodov nízkopríjmových skupín by splnilo svoju funkciu. Zníženie nákladov na mzdy čo i len o 10 percent môže znamenať napríklad pre montážne podniky s nízkou pridanou hodnotou povestnú slamku, ktorej sa v ťažkých časoch môžu chytiť – umožní im znížiť cenu produkcie, a udržať sa tak nad vodou.
.ako sa to nemá robiť
Táto jednoduchá úvaha však zostavovaniu balíčka nepredchádzala. Namiesto toho sa na prvom mieste dočítame o efektívnejšom čerpaní eurofondov. Eurofondov, z ktorých tretina ide do pôdohospodárstva, časť na výstavbu železníc a čističiek, čosi na vzdelávanie a informatizáciu verejnej správy. Eurofondy majú na hospodárstvo – možno s výnimkou stavebníctva – malý vplyv. Zrýchlenie ich čerpania sa nedá chápať ako opatrenie proti kríze, ale ako náprava zle nastaveného systému, ktorým vláda doteraz trápila žiadateľov o podporu.
Ďalšie opatrenie, ktorým je výstavba diaľnic za každú cenu, sa nám za pár rokov vráti ako bumerang, podobne ako sa stalo za Mečiarových čias. Je síce pravda, že tieto obrovské projekty udržia vysokú zamestnanosť, zabúda sa však na to, čo nie je vidieť: Stavebný sektor nielen pohltí pracovnú silu a udrží vysoké ceny materiálov, ale tiež vyčerpá dostupné zdroje bánk, ktoré budú chýbať v iných sektoroch ekonomiky. Pritom je jasné, že stavbe s finančnou účasťou štátu sa požičiava ľahšie ako novému projektu s neistou budúcnosťou. Vláda preto tvrdohlavou podporou výstavby diaľnic vytvára umelú konkurenciu ostatným sektorom ekonomiky.
Niektoré ďalšie navrhované opatrenia sú akoby z manuálu „Ako sa to nemá robiť“. Vláda chce podporovať malých a stredných podnikateľov lacnejšími pôžičkami. Nemá súčasná kríza náhodou korene v lacných úveroch? Vo verejnom obstarávaní by mali byť preferovaní domáci podnikatelia. Toto je upratovanie v ekonomike? Buduje sa konkurencieschopnosť podporou podnikateľov, ktorí dodávajú služby za drahšie? O pokusoch efektívnejšie prevádzkovať aktívnu politiku trhu práce hádam ani nemá zmysel písať. Rovnako o regulácii cien energií, ktorá nemôže skončiť inak, než že sa skôr či neskôr tvrdo zrazí s realitou a bude nasledovať prudký cenový rast na trhovú úroveň.
.teraz sa ukáže...
Niektoré pracovné miesta proste musia zaniknúť, aby mohol byť uvoľnený kapitál použitý na tvorbu nových miest, ktorých produkcia bude na trhu žiadaná. Opatrenia typu zvýšenej účasti ministerstva hospodárstva na veľtrhoch jednoducho nové miesta nevytvoria. Vláda musí akceptovať fakt, že pracovné miesta vytvárajú len súkromné podniky.
Možnosti vlády, pokiaľ ide o udržanie pracovných miest, sú obmedzené. Vo fáze tvorby nových pracovných miest má však oveľa viac možností. Zamestnanosť však netreba stimulovať rozsiahlymi dotáciami, investičnými stimulmi a donekonečna sa opakujúcimi rekvalifikačnými kurzmi. Treba len rozviazať ruky zamestnávateľom. V balíčku však nie je jediný konkrétny návrh na odstraňovanie regulácií, na zjednodušenie tvorby nových pracovných miest, na spružnenie trhu práce či zjednodušenie prepúšťania, ktoré by urýchlilo prehádzanie kociek ekonomiky do nového stavu, zodpovedajúceho meniacim sa podmienkam.
Namiesto toho sa materiál, obsahujúci „opatrenia“ vlády proti dôsledkom krízy, končí konštatovaním, že práve odvody a dane vláda znižovať rozhodne nebude. Nižšie daňové príjmy by totiž pri zachovaní deficitu vyžadovali šetrenie vo výdavkoch verejnej správy. A práve konkrétne návrhy na upratovanie v neefektívnych výdavkoch mali byť na prvom mieste navrhovaného balíčka. Vláda robí opak – v jednom z chystaných opatrení navrhuje prehodnotiť deficity verejnej správy do budúcnosti, čo znamená ich zvýšenie.
Maximálne úsilie na prekonanie negatívnych následkov súčasnej krízy požaduje vláda od všetkých, len nie od seba. Až teraz sa ukáže, kto ako rozumie hospodárstvu, a kto má skutočné zásluhy na jeho raste či stagnácii a tvorbe pracovných miest.
Autor je ekonóm, pracuje v inštitúte INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.