Strážca pamäti

až neskôr som pochopil, prečo nám Jano Langoš raz večer v osemdesiatych rokoch rozprával s takou naliehavosťou o filme Votrelec. To monštrum z vesmíru predstavuje dokonalé zlo, hovoril a oči mu svietili od vzrušenia. Keď som potom Votrelca videl, došlo mi, čo mal Jano na mysli. Zlo je nesmierne vynaliezavé, presne cieli na naše slabé miesta, je veľmi kruté – a nie je z tohto sveta.

Preto je také ťažké ho uzrieť a tí, ktorým sa to aj prihodí, často skamenejú od hrôzy a stanú sa jeho ľahkou obeťou. Myslím si, že Jano sa dlho vedome pripravoval na otvorený konflikt s diablom, ktorého chápal ako votrelca z iného sveta, schopného zničiť všetko ľudské. Vedel, že príde čas, keď sa mu pozrie do tváre, a potom nastane súboj na život a na smrť. Používam silné pojmy, ktoré sa zdanlivo nehodia do obyčajného života, ale to je omyl mnohých, ktorí sa vyhýbajú predstave zla v nádeji, že ono sa im potom vyhne. Jano si takéto ilúzie nikdy nerobil, a preto pôsobil na ostatných ľudí trochu tajomne, ako keby vedel o svete niečo podstatné, o čom iní nemajú tušenia.

Je len zdanlivý paradox, že k priamemu súboju došlo až po novembri 1989. Jano síce jasne rozpoznal, že totalitný systém je stelesnením zla, no vedel tiež, že na otvorený konflikt s ním sa musí dobre pripraviť. Ten okamih prišiel, keď sa režim rúcal a Jano pochopil, že zlo zostalo ako votrelec ukryté v tajných skrýšach, v stále živej štruktúre ŠtB a v jej archívoch. Preto sa stal federálnym ministrom vnútra, hoci som ho veľmi prosil, aby zostal na Slovensku a stal sa premiérom. On však vedel, že preňho nastal čas vyzvať zlo na súboj.

„Keď s rozhodnosťou tvrdil, že raz sa s týmto komunizmom vyrovnáme, rád som to počúval, ale veľmi som tomu neveril.“

Jano si, myslím, dobre uvedomoval, že v skutočnosti až vtedy išlo do tuhého, že byť disidentom v komunizme bolo oveľa menej nebezpečné ako byť ministrom vnútra v demokracii, ktorá sa má vyrovnať s minulosťou. Pokračoval v tomto súboji po návrate na Slovensko a Ústav pamäti národa sa mu stal nástrojom na odhalenie zla, lebo veril, že až potom, čo ho budú môcť všetci uzrieť, bude konečne porazené.

Neviem, čo všetko videl, keď sa pozeral votrelcovi do tváre, ale viem, že nikto v moderných dejinách Slovenska nemal toľko odvahy ísť s ním do súboja, ako Ján Langoš.

solidarita otrasených a neistota

Bratislavské listy patrili do tretej, záverečnej fázy katolíckeho periodického samizdatu. Langoš s Čarnogurským ich vydávali v rokoch 1988 a 1989. S tým súvisela už aj tlač cyklostylom, čo prispelo nielen k zvýšeniu komfortu čitateľov, ale najmä to umožnilo zvýšiť náklad časopisu na 200 až 400 kusov. Bratislavské listy ako prvé a jediné samizdatové periodikum na Slovensku začali vychádzať s uvedením adresy vydavateľa.

Je príznačné pre širokospektrálnu vzdelanosť a filozofickú fundovanosť hlboko veriaceho Jána Langoša, že popri katolíckom samizdate sa s rovnakým zápalom venoval aj vydávaniu občianskych a kultúrnych samizdatových periodík, predovšetkým Altamire a K.

Časopis Altamira, ktorý sa venoval najmä literatúre, pripravoval Langoš spolu s Borisom Lazarom a Martinom Kleinom. „Tak, ako ísť prvý do boja bolo privilégiom indiánskych náčelníkov, privilégium šéfredaktorov samizdatov na Slovensku bolo prepísať cez kopírovací papier všetky texty na písacom stroji – silnými údermi prstov, aby ešte aj desiata kópia bola čitateľná,“ zaspomínal si už dávnejšie Klein.

Pravidelnou a veľkou časťou obsahu boli rozsiahle ukážky zo špičkových diel svetovej literatúry, ktoré počas socializmu, samozrejme, nemohli u nás vychádzať. „Nech je všetko, čo sme napísali a preložili, svedectvom nálad, ktoré sme mali. Nálad, v ktorých sme pracovali i leňošili, milovali i odmietali,“ píše sa v úvodnom slove editora marcového čísla roku 1982.