názov toho textu je citátom citátu. Konkrétne ide o vetu zo skutočného rozhovoru spomínaného v knihe Ctibora Rybára Do půlnoci času dost. Rozhovor, ktorý Jozef Tancer cituje vo svojej kapitole Chvála mišmašu znie takto:
Matka k Pavlovi: „Es ist kalt, nehme Dir eine warme Mütze.“
Pavel: „Nechcem čiapku, es ist nicht kalt.“
Matka k otcovi: „A fiú nem akar sapkát, szóljak neki valamit.“
Otec k Pavlovi: „Poslúchaj mamušku a vezmi si čiapku, je zima.“
Pavel k matke: „Also, ich nehme eine teplú čiapku.“
Táto pôvabná ukážka trojjazyčnosti medzivojnovej Bratislavy je možno až netypicky hutná, v každom prípade v starej Bratislave sa naozaj hovorilo po nemecky, po maďarsky aj po slovensky (a v nezanedbateľnej, aj keď menšej miere sa používali aj iné jazyky, ako napríklad čeština, chorvátčina, bulharčina alebo jidiš). Dotýkanie a prelínanie týchto jazykov je predmetom profesionálneho výskumu germanistu Jozefa Tancera. Rozviazané jazyky sú akýmsi „vedľajším produktom“ tohto výskumu. Až na to, že slovné spojenie „vedľajší produkt“ znie v súvislosti s touto knihou úplne nepatrične.
kniha
Dvadsať rozhovorov o jazykovej situácii v medzivojnovej Bratislave vedených v rámci sociolingvistického výskumného projektu (výskum trval desať rokov a spomínaných dvadsať jazykových biografií tvorí výber spomedzi stovky rozhovorov uskutočnených so sedemdesiatimi respondentmi). Rovnaké otázky položené v rôznych rozhovoroch (Z akej rodiny pochádzate? Akými jazykmi sa u vás hovorilo? Aké knižky ste čítali? Do akej školy ste chodili? Mali ste doma rádio? Stretli ste sa so slovom kraxlhuber?), medzi rozhovory občas zaradená niekoľkostranová viac či menej odborná úvaha. K tomu poznámkový aparát obsahujúci zhruba sto poznámok pod čiarou a zoznam odbornej literatúry s viac ako päťdesiatimi titulmi. To veru nevyzerá na bohvieako vzrušujúce čítanie. A predsa, a predsa...
„Navzájom nesúvisiace príbehy sa kde-tu prepletajú a vytvárajú nie dvadsať oddelených obrázkov, ale jednu ucelenú mozaiku.“
Ako sám autor píše v jednej zo svojich úvah (Umenie viesť rozhovor), jeho postoj k rozhovorom sa postupne menil. Z profesionálneho bádateľa, nervózneho z toho, že by mohol zabudnúť položiť niektorú z otázok dôležitých pre výskum, sa čoraz viac stával človek zaujatý iným človekom. Takéto zaujatie vedie, zdanlivo paradoxne, k lepšiemu a efektívnejšiemu vedeniu rozhovoru aj z čisto bádateľského hľadiska. Pribúda však celkom nová, a pre laika ešte príťažlivejšia, dimenzia.
Aj keď sa rozhovory točia najmä okolo jazykov, čo je sama osebe mimoriadne zaujímavá téma, dozvedáme sa z nich oveľa viac. O jednotlivých ľuďoch, z ktorých väčšina má deväťdesiat alebo viac rokov. Reč však nie je o starobe. Je o detstve, o mladosti, o manželstvách, o deťoch. Navzájom nesúvisiace príbehy sa kde-tu prepletajú a vytvárajú nie dvadsať oddelených obrázkov, ale jednu ucelenú mozaiku.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.