Stupňujúce sa útoky na úspory ľudí na dôchodkových účtoch, na investorov v energetike, na oponentov všetkého druhu, to všetko spôsobuje, že v spoločnosti sa začína diať čosi dôležité.
Dôchodkový systém ako kľúčové politické či spoločenské bojisko? To je bez debaty najhorší možný scenár. Systém, ktorý počíta s odkladaním peňazí na roky a desaťročia, môže byť úspešný len vtedy, ak je prostredie, v ktorom funguje, aspoň ako-tak stabilné. Čiže napríklad vtedy, keď sa nemenia zákony podľa aktuálneho rozmaru aktuálnej vlády v priebehu týždňa a keď nie sú jeho základné princípy ustavične spochybňované pomocou poloprávd či úmyselne šírených poplašných klamstiev. Slovenský druhý dôchodkový pilier také šťastie nemá a čoraz racionálnejšia je úvaha, či vôbec má zmysel sa na takto ťažko skúšaný dôchodkový systém spoliehať. A teda – či nie je racionálnejšie pokúsiť sa čo najviac eliminovať odvody doň a odkladať si peniaze na starobu niekde, kde nehrozí, že si ich jedného dňa vláda len tak vezme.
.nadhadzovač Muňko
Hrozba, že vláda nakoniec peniaze sporiteľov nejako „ukradne“, je čoraz reálnejšia. Nedávno napríklad v mene „ochrany ľudí pred dôsledkami finančnej krízy“ znárodnila súkromné dôchodkové úspory vláda v juhoamerickej Argentíne. A tento krok nezostal bez povšimnutia ani na Slovensku. „Myslím si, že Argentína spravila veľmi správnu vec, keď znárodnila druhý pilier,“ povedal šéf Sociálnej poisťovne Dušan Muňko minulý týždeň na rokovaní sociálneho výboru parlamentu. A ako .týždňu potvrdili viacerí priami účastníci tohto stretnutia, zo spôsobu, akým tento bývalý poslanec Smeru minulý týždeň o druhom pilieri hovoril, implicitne vyplývalo, že v horných poschodiach súčasnej moci sa už len hľadá spôsob, akým „argentínsky scenár“ zrealizovať. Vláda pritom ani nemusí ohlasovať „znárodnenie“, pretože má k dispozícii niekoľko sofistikovanejších spôsobov, ako systém zničiť: napríklad výrazným znížením poplatkov alebo predĺžením povinného času sporenia.
Muňkove slová zrejme naozaj netreba brať na ľahkú váhu – podľa všetkého totiž hrá rolu „nadhadzovača“. Nahlas hovorí to, čo si politici netrúfnu – a okrem iného tak pre nich testuje reakcie na svoje škandalózne výroky. Pred niekoľkými týždňami napríklad pre denník SME povedal, že „ľudia, ktorí vstúpili do druhého piliera, môžete kľudne napísať, že prišli o celé úspory“. Po tomto výroku, ktorý je voľným okom za hranicou šírenia poplašnej správy, však vláda ani len nehovorila o jeho odvolaní. O Muňkovej úlohe svedčí aj to, že to bol práve on, kto na začiatku septembra, hneď po tom, ako sa ujal funkcie v Sociálnej poisťovni, tému opätovného „otvorenia“ 2. piliera prekvapivo otvoril. A vládna koalícia vzápätí znovuotvorenie systému schválila. Napriek tomu, že premiér Robert Fico v lete, po skončení polročnej lehoty, keď mohli ľudia zo systému vystúpiť (a odovzdať všetky úspory Sociálnej poisťovni) alebo doň vstúpiť, označil tento spôsob zasahovania do dôchodkového systému za „uzavretú vec“.
.mobilizácia začína
Muňkove výroky však zašli priďaleko – a v kontexte ďalších krokov Ficovej vlády z posledných týždňov vyvolali čosi, s čím asi nepočítali. Čoraz viac politikov, ekonómov, podnikateľov a občianskych aktivistov začína hľadať spoločnú cestu, ako sa proti čoraz jasnejším obrysom nastupujúceho ficizmu zmobilizovať a vzoprieť – tak ako v časoch mečiarizmu v rokoch 1994 až 1998. Ako vtedy, aj dnes ide o to, aby demokracia mala aj svoj obsah, ktorým by mala byť napríklad umiernená vláda, konajúca v rozsahu ústavy a písaných i nepísaných zákonov, a rešpektované slobody – občianska aj ekonomická.
Najnázornejšou ukážkou počínajúcej spoločenskej mobilizácie bol minulotýždňový „okrúhly stôl“ opozičných politikov, ekonómov, zamestnávateľov, aktivistov, občianskych združení či mládežníckych organizácií, ktorý zvolal expremiér Mikuláš Dzurinda a pri ktorom sa debatovalo o tom, ako sa postaviť deštrukcii druhého piliera. Každý zo zúčastnených mal iný primárny záujem: politici hľadajú tému, ktorá im pomôže mobilizovať voličov, zamestnávateľom záleží na dobrom prostredí na podnikanie, ekonómom na zachovaní princípov slobodnej trhovej ekonomiky. Napriek rôznosti je dosť aj toho, čo ich vyslovene spája. Leitmotívom tohto stretnutia boli celkom evidentne dve veci. Bez toho, aby to ktokoľvek musel vysloviť, bolo cítiť, že nejde o jednorazovú akciu, ale o začiatok snahy spoločnými silami brániť „zmene režimu“, ktorá sa tu pomaly odohráva a v ktorej sú útoky na druhý pilier len sklíčkom vo Ficovej mozaike. A potom: pamätníkom mečiarovských čias to nemohlo nepripomenúť atmosféru občianskeho vzdoru a istej dávky idealizmu, ktoré presahovali stranícku príslušnosť a úzke záujmy (také rôzne aj na spomínanom stretnutí). Znie to naivne, ale aj dnes sú takéto veci možné. Kto na tom stretnutí sedel, môže to potvrdiť. A podľa všetkého to onedlho bude aj počuť a vidieť.
.stretnutia na ÚV
To, že „prekričať“ vládnu propagandu nebude ľahké, ukázal aj priebeh rána, keď sa spomínaný „okrúhly stôl“ konal. Ten bol vopred zvolaný na štvrtok o 9.30 ráno. V stredu popoludní premiér náhle zorganizoval stretnutie so zástupcami dôchodkových správcovských spoločností na Úrade vlády – na štvrtok o 8.00 ráno. Cieľom jeho stretnutia s DSS nebolo niečo prerokovať alebo sa na niečom dohodnúť, ale chvíľu debatovať, uistiť sa, že sa nezhodnú a záverečným mediálnym výstupom prehlušiť „opozičnú“ akciu. Manažérov použil ako štafáž a ako .týždňu potvrdil jeden z priamych účastníkov stretnutia, tento dojem – že ide najmä o to, aby spolu strávili nejaký čas a potom mali tlačovku, ktorá bude dostatočne atraktívna tým, že obe strany si slobodne budú môcť hovoriť, čo chcú – mali asi všetci prítomní. Fico (správne) kalkuloval s tým, že jeho pozvanie nebudú môcť manažéri DSS odmietnuť.
Podľa všetkého ide o jednu zo schém, ktorú majú vládni imidžmejkri v zásobe. Podobnú „štafáž“ robili nedávno premiérovi a jeho suite zamestnávateľské združenia a topmanažéri veľkých zahraničných investorov, s ktorými rokoval o balíčku opatrení proti dôsledkom globálnej finančnej krízy (viac o balíčku na stranách 40 — 41). Pozvánka na rokovanie u premiéra prišla tesne (48 hodín) pred stretnutím. Materiál, ktorý mal byť prerokovaný, dostali deň pred stretnutím. Na samotnom rokovaní bola podľa informácií .týždňa od priamych aktérov akceptovaná jediná zásadnejšia pripomienka – aby sa vláda zaviazala, že nebude zvyšovať dane a odvody. Nič viac. A na tlačovke to potom vyznelo (a vládni politici to dodnes rozprávajú), že vláda má akoby posvätenie najväčších investorov v tom, čo robí alebo robiť bude. „Boli sme použití,“ povedal .týždňu doslova jeden z účastníkov stretnutia, „ale odmietnuť takéto pozvanie si jednoducho nemôžeme dovoliť a následnému posunu v interpretácii jeho výsledku nedokážeme zabrániť“.
.desať ekonómov
Vládna politika inšpiruje na činy mnohých. „Už niekoľko mesiacov sme vnímali kroky niektorých členov našej vlády, ktoré sa nám javili ako nezlučiteľné s úplnými základmi spravovania úspešnej ekonomiky,“ hovorí ekonóm Eugen Jurzyca, riaditeľ inštitútu INEKO, o motívoch, pre ktoré sa minulý týždeň on a ďalší slovenskí ekonómovia prvýkrát od nástupu Ficovej vlády dohodli na spoločnom kritickom vyhlásení. Eugen Jurzyca spomína napríklad to, že premiér odôvodňuje kľúčové rozhodnutia o budúcnosti dôchodkového systému „príkladom mýliaceho sa anonymného diskutéra z internetu, namiesto toho, aby použil výsledky serióznej analýzy“. Alebo že v cenovej regulácii energetických podnikov presadí premiér systémovú zmenu len na základe „arogantného tónu“, ktorým bol vraj napísaný návrh jedného z regulovaných subjektov na zmenu ceny. „V takejto situácii sa mi zdá dôležité hlasnejšie identifikovať hranicu, ktorú by vláda nemala prekračovať, ak nechceme mať o pár rokov vážne problémy. Nielen ekonomické,“ vysvetľuje Jurzyca.
Vyhlásenie desiatich slovenských ekonómov, ktoré inicioval, vyzýva vládu, aby na budúci rok neprejedla peniaze, ktoré získa tým, že niektorí sporitelia vystúpia z 2. piliera a ich našetrené peniaze sa stanú príjmami verejných financií. Výzva je veľmi opodstatnená – vláda totiž podľa návrhu rozpočtu počíta vo výdavkoch s približne 10 miliardami, získanými práve z úspor dnešných sporiteľov v 2. pilieri. Okrem obsahu výzvy je však tento počin dôležitý aj (a možno najmä) ako gesto – po rokoch opatrnosti ekonómov, ktorí sa len výnimočne spájali, aby povedali niečo vážne a kritické, prichádza obdobie, keď aj ekonómovia začínajú premýšľať, ako povedať dôležité veci hlasnejšie a zrozumiteľnejšie. Ako hovorí sám Eugen Jurzyca, „od tohto vyhlásenia si sľubujem buď posun v práci niektorých členov vlády, alebo posun v tom, ako ich vníma verejnosť“.
.ako v časoch Mečiara
Minulý týždeň sa stalo niekoľko vecí, ktoré nie sú úplne nové, ale čoraz silnejšie ukazujú, že sa čosi začína diať. Médiá odhaľujú čoraz bezostyšnejšie ukážky nehospodárneho nakladania s verejnými peniazmi, na ktoré už neprichádza ani len snaha predstierať, že to niekoho vo vláde trápi. Občania sa čoraz viac búria proti svojvôli moci, akou je napríklad postup úradov v prípade skládky v Pezinku. A čoraz zjavnejšia snaha ovládnuť niektoré sektory ekonomiky, bez ohľadu na pravidlá hry, záväzky a dôsledky, priviedla opozičných politikov, veľkých i malých zamestnávateľov, ekonómov či občianskych aktivistov k tomu, že si sadli za jeden stôl.
Prichádza čas mobilizácie, pretože je čoraz jasnejšie, že – rovnako ako za mečiarizmu v 90. rokoch – to síce bude dlhý a namáhavý, ale nevyhnutný súboj. Ak teda chceme žiť v krajine, ktorá bude slobodná a prosperujúca.
Dôchodkový systém ako kľúčové politické či spoločenské bojisko? To je bez debaty najhorší možný scenár. Systém, ktorý počíta s odkladaním peňazí na roky a desaťročia, môže byť úspešný len vtedy, ak je prostredie, v ktorom funguje, aspoň ako-tak stabilné. Čiže napríklad vtedy, keď sa nemenia zákony podľa aktuálneho rozmaru aktuálnej vlády v priebehu týždňa a keď nie sú jeho základné princípy ustavične spochybňované pomocou poloprávd či úmyselne šírených poplašných klamstiev. Slovenský druhý dôchodkový pilier také šťastie nemá a čoraz racionálnejšia je úvaha, či vôbec má zmysel sa na takto ťažko skúšaný dôchodkový systém spoliehať. A teda – či nie je racionálnejšie pokúsiť sa čo najviac eliminovať odvody doň a odkladať si peniaze na starobu niekde, kde nehrozí, že si ich jedného dňa vláda len tak vezme.
.nadhadzovač Muňko
Hrozba, že vláda nakoniec peniaze sporiteľov nejako „ukradne“, je čoraz reálnejšia. Nedávno napríklad v mene „ochrany ľudí pred dôsledkami finančnej krízy“ znárodnila súkromné dôchodkové úspory vláda v juhoamerickej Argentíne. A tento krok nezostal bez povšimnutia ani na Slovensku. „Myslím si, že Argentína spravila veľmi správnu vec, keď znárodnila druhý pilier,“ povedal šéf Sociálnej poisťovne Dušan Muňko minulý týždeň na rokovaní sociálneho výboru parlamentu. A ako .týždňu potvrdili viacerí priami účastníci tohto stretnutia, zo spôsobu, akým tento bývalý poslanec Smeru minulý týždeň o druhom pilieri hovoril, implicitne vyplývalo, že v horných poschodiach súčasnej moci sa už len hľadá spôsob, akým „argentínsky scenár“ zrealizovať. Vláda pritom ani nemusí ohlasovať „znárodnenie“, pretože má k dispozícii niekoľko sofistikovanejších spôsobov, ako systém zničiť: napríklad výrazným znížením poplatkov alebo predĺžením povinného času sporenia.
Muňkove slová zrejme naozaj netreba brať na ľahkú váhu – podľa všetkého totiž hrá rolu „nadhadzovača“. Nahlas hovorí to, čo si politici netrúfnu – a okrem iného tak pre nich testuje reakcie na svoje škandalózne výroky. Pred niekoľkými týždňami napríklad pre denník SME povedal, že „ľudia, ktorí vstúpili do druhého piliera, môžete kľudne napísať, že prišli o celé úspory“. Po tomto výroku, ktorý je voľným okom za hranicou šírenia poplašnej správy, však vláda ani len nehovorila o jeho odvolaní. O Muňkovej úlohe svedčí aj to, že to bol práve on, kto na začiatku septembra, hneď po tom, ako sa ujal funkcie v Sociálnej poisťovni, tému opätovného „otvorenia“ 2. piliera prekvapivo otvoril. A vládna koalícia vzápätí znovuotvorenie systému schválila. Napriek tomu, že premiér Robert Fico v lete, po skončení polročnej lehoty, keď mohli ľudia zo systému vystúpiť (a odovzdať všetky úspory Sociálnej poisťovni) alebo doň vstúpiť, označil tento spôsob zasahovania do dôchodkového systému za „uzavretú vec“.
.mobilizácia začína
Muňkove výroky však zašli priďaleko – a v kontexte ďalších krokov Ficovej vlády z posledných týždňov vyvolali čosi, s čím asi nepočítali. Čoraz viac politikov, ekonómov, podnikateľov a občianskych aktivistov začína hľadať spoločnú cestu, ako sa proti čoraz jasnejším obrysom nastupujúceho ficizmu zmobilizovať a vzoprieť – tak ako v časoch mečiarizmu v rokoch 1994 až 1998. Ako vtedy, aj dnes ide o to, aby demokracia mala aj svoj obsah, ktorým by mala byť napríklad umiernená vláda, konajúca v rozsahu ústavy a písaných i nepísaných zákonov, a rešpektované slobody – občianska aj ekonomická.
Najnázornejšou ukážkou počínajúcej spoločenskej mobilizácie bol minulotýždňový „okrúhly stôl“ opozičných politikov, ekonómov, zamestnávateľov, aktivistov, občianskych združení či mládežníckych organizácií, ktorý zvolal expremiér Mikuláš Dzurinda a pri ktorom sa debatovalo o tom, ako sa postaviť deštrukcii druhého piliera. Každý zo zúčastnených mal iný primárny záujem: politici hľadajú tému, ktorá im pomôže mobilizovať voličov, zamestnávateľom záleží na dobrom prostredí na podnikanie, ekonómom na zachovaní princípov slobodnej trhovej ekonomiky. Napriek rôznosti je dosť aj toho, čo ich vyslovene spája. Leitmotívom tohto stretnutia boli celkom evidentne dve veci. Bez toho, aby to ktokoľvek musel vysloviť, bolo cítiť, že nejde o jednorazovú akciu, ale o začiatok snahy spoločnými silami brániť „zmene režimu“, ktorá sa tu pomaly odohráva a v ktorej sú útoky na druhý pilier len sklíčkom vo Ficovej mozaike. A potom: pamätníkom mečiarovských čias to nemohlo nepripomenúť atmosféru občianskeho vzdoru a istej dávky idealizmu, ktoré presahovali stranícku príslušnosť a úzke záujmy (také rôzne aj na spomínanom stretnutí). Znie to naivne, ale aj dnes sú takéto veci možné. Kto na tom stretnutí sedel, môže to potvrdiť. A podľa všetkého to onedlho bude aj počuť a vidieť.
.stretnutia na ÚV
To, že „prekričať“ vládnu propagandu nebude ľahké, ukázal aj priebeh rána, keď sa spomínaný „okrúhly stôl“ konal. Ten bol vopred zvolaný na štvrtok o 9.30 ráno. V stredu popoludní premiér náhle zorganizoval stretnutie so zástupcami dôchodkových správcovských spoločností na Úrade vlády – na štvrtok o 8.00 ráno. Cieľom jeho stretnutia s DSS nebolo niečo prerokovať alebo sa na niečom dohodnúť, ale chvíľu debatovať, uistiť sa, že sa nezhodnú a záverečným mediálnym výstupom prehlušiť „opozičnú“ akciu. Manažérov použil ako štafáž a ako .týždňu potvrdil jeden z priamych účastníkov stretnutia, tento dojem – že ide najmä o to, aby spolu strávili nejaký čas a potom mali tlačovku, ktorá bude dostatočne atraktívna tým, že obe strany si slobodne budú môcť hovoriť, čo chcú – mali asi všetci prítomní. Fico (správne) kalkuloval s tým, že jeho pozvanie nebudú môcť manažéri DSS odmietnuť.
Podľa všetkého ide o jednu zo schém, ktorú majú vládni imidžmejkri v zásobe. Podobnú „štafáž“ robili nedávno premiérovi a jeho suite zamestnávateľské združenia a topmanažéri veľkých zahraničných investorov, s ktorými rokoval o balíčku opatrení proti dôsledkom globálnej finančnej krízy (viac o balíčku na stranách 40 — 41). Pozvánka na rokovanie u premiéra prišla tesne (48 hodín) pred stretnutím. Materiál, ktorý mal byť prerokovaný, dostali deň pred stretnutím. Na samotnom rokovaní bola podľa informácií .týždňa od priamych aktérov akceptovaná jediná zásadnejšia pripomienka – aby sa vláda zaviazala, že nebude zvyšovať dane a odvody. Nič viac. A na tlačovke to potom vyznelo (a vládni politici to dodnes rozprávajú), že vláda má akoby posvätenie najväčších investorov v tom, čo robí alebo robiť bude. „Boli sme použití,“ povedal .týždňu doslova jeden z účastníkov stretnutia, „ale odmietnuť takéto pozvanie si jednoducho nemôžeme dovoliť a následnému posunu v interpretácii jeho výsledku nedokážeme zabrániť“.
.desať ekonómov
Vládna politika inšpiruje na činy mnohých. „Už niekoľko mesiacov sme vnímali kroky niektorých členov našej vlády, ktoré sa nám javili ako nezlučiteľné s úplnými základmi spravovania úspešnej ekonomiky,“ hovorí ekonóm Eugen Jurzyca, riaditeľ inštitútu INEKO, o motívoch, pre ktoré sa minulý týždeň on a ďalší slovenskí ekonómovia prvýkrát od nástupu Ficovej vlády dohodli na spoločnom kritickom vyhlásení. Eugen Jurzyca spomína napríklad to, že premiér odôvodňuje kľúčové rozhodnutia o budúcnosti dôchodkového systému „príkladom mýliaceho sa anonymného diskutéra z internetu, namiesto toho, aby použil výsledky serióznej analýzy“. Alebo že v cenovej regulácii energetických podnikov presadí premiér systémovú zmenu len na základe „arogantného tónu“, ktorým bol vraj napísaný návrh jedného z regulovaných subjektov na zmenu ceny. „V takejto situácii sa mi zdá dôležité hlasnejšie identifikovať hranicu, ktorú by vláda nemala prekračovať, ak nechceme mať o pár rokov vážne problémy. Nielen ekonomické,“ vysvetľuje Jurzyca.
Vyhlásenie desiatich slovenských ekonómov, ktoré inicioval, vyzýva vládu, aby na budúci rok neprejedla peniaze, ktoré získa tým, že niektorí sporitelia vystúpia z 2. piliera a ich našetrené peniaze sa stanú príjmami verejných financií. Výzva je veľmi opodstatnená – vláda totiž podľa návrhu rozpočtu počíta vo výdavkoch s približne 10 miliardami, získanými práve z úspor dnešných sporiteľov v 2. pilieri. Okrem obsahu výzvy je však tento počin dôležitý aj (a možno najmä) ako gesto – po rokoch opatrnosti ekonómov, ktorí sa len výnimočne spájali, aby povedali niečo vážne a kritické, prichádza obdobie, keď aj ekonómovia začínajú premýšľať, ako povedať dôležité veci hlasnejšie a zrozumiteľnejšie. Ako hovorí sám Eugen Jurzyca, „od tohto vyhlásenia si sľubujem buď posun v práci niektorých členov vlády, alebo posun v tom, ako ich vníma verejnosť“.
.ako v časoch Mečiara
Minulý týždeň sa stalo niekoľko vecí, ktoré nie sú úplne nové, ale čoraz silnejšie ukazujú, že sa čosi začína diať. Médiá odhaľujú čoraz bezostyšnejšie ukážky nehospodárneho nakladania s verejnými peniazmi, na ktoré už neprichádza ani len snaha predstierať, že to niekoho vo vláde trápi. Občania sa čoraz viac búria proti svojvôli moci, akou je napríklad postup úradov v prípade skládky v Pezinku. A čoraz zjavnejšia snaha ovládnuť niektoré sektory ekonomiky, bez ohľadu na pravidlá hry, záväzky a dôsledky, priviedla opozičných politikov, veľkých i malých zamestnávateľov, ekonómov či občianskych aktivistov k tomu, že si sadli za jeden stôl.
Prichádza čas mobilizácie, pretože je čoraz jasnejšie, že – rovnako ako za mečiarizmu v 90. rokoch – to síce bude dlhý a namáhavý, ale nevyhnutný súboj. Ak teda chceme žiť v krajine, ktorá bude slobodná a prosperujúca.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.