ak by vám náhodou nestačil Nemesov film Saulov syn či Arendtovej Eichmann v Jeruzaleme, tak je tu tretia silná výpoveď o nacizme a jeho technikách, ako efektívne vyzabíjať obrovský počet ľudských bytostí v krátkom čase.
Jean-François Steiner napísal svoj román presne pred päťdesiatimi rokmi. Má formu dokumentárneho písania, takže text pôsobí ako opis skutočných faktov. A tie neraz aj skutočné sú, hoci Steinerova interpretácia ich niekedy až priveľmi dramatizuje. Niektoré mená sú pozmenené, no tí, ktorí Treblinku prežili, nemali problém dešifrovať, o koho ide. A práve títo ľudia stáli za tým, že sa zo Steinerovej knihy stal kontroverzný dokument.
udychčaná obeť umiera rýchlejšie
Leitmotívom Steinerovej knihy je povstanie židovských väzňov vo vyhladzovacom tábore Treblinka. Ušlo ich zhruba šesťsto, prežilo asi päťdesiat. Steinerovým úmyslom bolo ukázať, z čoho a ako sa rodila táto grandiózna vzbura. Aby sa mu to podarilo, musel začať takpovediac od podlahy: musel ukázať, ako sa nacistom darilo postupne zlomiť Židov a ako sa ich potom dalo jednoduchšie popraviť.
Nacistických katov nazýva „expertmi“ (francúzsky originál hovorí o techniciens). Steiner ich vykresľuje ako ľudí, ktorí dômyselne vypracúvajú plány vyhubenia židovského obyvateľstva, a to ešte pred Treblinkou, v židovskom gete vo Vilne. Vždy treba dať väčšine aspoň minimum nádeje, že stále je tu šanca prežiť. Potom si stačí vybrať jednotlivca, ktorému sa ide po krku; v knihe je to prípad Icika Wittenberga. Uštvaného človeka by už radi videli v rukách nacistov aj židovskí obyvatelia geta, pretože kým ho nacisti nemajú, sú v ohrození aj ich životy. Akási židovka si pred Wittenbergovou manželkou povzdychne: „Bože môj, daj, aby ho už našli.“ Keď ho nacisti konečne dolapia, židia v gete si vydýchnu. A Steiner môže napísať poslednú vetu smutnej epizódy: „Krátko potom Nemci zlikvidovali geto.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.