Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zlovestné šesťdesiate

.zuzana Mojžišová .časopis .film

Málokedy sa stáva, že žánrový film, konkrétne triler, je aj filmom autorským. V prípade poľského Červeného pavúka dokonca výrazne autorský, keďže Marcin Koszałka (1970) nemá na svedomí iba scenár či réžiu, ale aj kameru a strih. Obdivuhodné, aj vzhľadom na nadpriemernú kvalitu snímky.

Zlovestné šesťdesiate vod.pl Film Červený pavúk neponúka vysvetlenie motívu vraha, divák vďaka nemu nahliada do pozadia kauzy.

marcin Koszałka patrí k výrazným a významným kinematografickým postavám našich severných susedov. Doposiaľ sa profiloval najmä ako kameraman a dokumentarista, minulý rok debutoval aj v hranom filme. Niektoré témy, okolo ktorých sa Koszałka krútil vo svojich dokumentoch, sa v menej či väčšmi rozpoznateľnej podobe objavia aj v Červenom pavúkovi – celkom prozaická prevádzka pohrebného ústavu a krematória (Smrť s ľudskou tvárou), dusno v rodine (Akého pekného syna som porodila), filmovanie vo filme (Celý deň spolu), vzťah matky a syna, športovci.

pravdivosť či autentickosť

Film Červený pavúk sa zväčša odohráva na pohľad v nepôvabných, ošarpaných interiéroch či exteriéroch Poľska šesťdesiatych rokov minulého storočia. Po vyše dvojdekádovom budovaní socializmu vyzerá krajina ponuro, je ako stvorená stať sa kulisou napínavého temného príbehu. Otvárajú ho zábery na pekne stavaných mladých mužov pod sprchami verejnej plavárne. Skokani do vody. Budúci maturant Karol Kremer je jedným z nich, dokonca ten najlepší, najlepší v celom Krakove. Aj do novín o ňom chce pripraviť reportáž sympatická fotografka Danka.

„Červený pavúk je ponurý nielen vnútri, ale aj navonok. Je farebný, ale budí dojem čiernobielosti.“

Po súťaži a ováciách publika nasleduje večerná zábava na kolotočoch postavených na periférii mesta, sprvu vyzerajú romanticky ako zo strašidelnej rozprávky, zlomená papierová ruža na strelnici, úžas venovaný motocyklistovi, čo v drevenom valci porazil zemskú gravitáciu. Všetci utekali dnu do pavilónu zažiť tú nebývalú atrakciu. Vonku nikto neostal.

Vlastne... niekto predsa len áno. Lebo po predstavení nachádza Karol pod lesom ležať nehybné, mŕtve, skrvavené telo malého chlapca. Leží na jesenných listoch poprášených bielym sniežikom. Karol si všimne, že z miesta činu nápadne nenápadne mizne chlapík s aktovkou. Vyzerá ako úradník. Na konečnej nastúpi do takého toho starosvetského baňatého autobusu. Od tej chvíle sa stáva pre Karola magnetom, ktorého mentálnej príťažlivosti nedokáže odolávať, hoci mládencovo konanie nepochybne javí známky neobozretnosti. Keďže sa nachádzame v priestore dramatického umenia, je aj tentoraz len otázkou času, kým sa tí dvaja stretnú...

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite