Folklór a klasika k sebe patria

v projekte Slovenské spevy ide o transkripciu ľudových piesní zozbieraných a upravených Bélom Bartókom. Vy ste pred dvadsiatimi rokmi vstúpili na pôdu tzv. klasickej hudby práve s interpretáciou skladieb Bartóka. Ako k tomu došlo?

Jeden holandský poslucháč mi povedal, že mu moja hudba pripomína Bartóka a či nepoznám jeho 44 duetov pre dvoje husle. Tým sa to začalo. Vyhľadala som si noty a oslovila na spoluprácu brniansku huslistku z filharmónie. Odohrali sme veľa krásnych koncertov po Európe a album nahrali na Zelenej Hore u Santiniho. Bohužiaľ, CD nahrávka sa už nedá zohnať.

zvykne sa o vás hovoriť, že ste mostom medzi folklórom a klasikou. Aj samotný Bartók spojil tieto dva svety do jedného celku. Boli to práve tieto paralely, ktoré vás zaujali na tomto neobyčajnom skladateľovi?

Vyrastala som v hudobnej rodine, kde neboli prítomné žiadne žánrové hranice. Počúvali sme i hrali klasiku, džez a folklór, ktorý vlastne zblížil mojich rodičov – otecka z južného Slovenska od Galanty a mamičku z Uherského Brodu na Morave. Ich súznenie zaiskrilo práve pri slováckych pesničkách. Folklór a klasika k sebe určite patria a určujú tak v hudbe národné rysy. Som presvedčená o tom, že by sa v akadémii konečne mala prelomiť bariéra medzi klasikou a džezom. Oba žánre si majú čo odovzdať a vzdelávanie v tejto oblasti by bolo uvoľnené a slobodné.

tvrdíte, že za každým dielom, ktoré si idete naštudovať, hľadáte city a emócie, ktoré sú pre vás dôležitejšie než štruktúra a forma. Aké emócie ste našli u Bartóka?

Tieto aspekty sa ťažko vysvetľujú, ale keďže mám podobnú skúsenosť s Janáčkovou hudbou, napadne mi pritom vyjadrenie, že u Janáčka vidím rozkvitnutý strom plný vtáctva na jasnej oblohe a u Bartóka sa preplietam koreňmi stromu a cítim vôňu zeminy.