keď sa to tak vezme, je to naozaj veľmi čudné ovocie. Má takú nezvyčajnú farbu, že sa podľa neho musela pomenovať, čo sa udialo približne v sedemnástom storočí. Dovtedy ľudia zrejme zmes žltej a červenej tak často neregistrovali. Až keď sa k nim prikotúľal tento rozhodne čarovný plod, uvedomili si, že tá jeho intenzívna farba, ktorú vidia možno ešte pri gýčových západoch slnka a pri rozžeravenom železe, si zaslúži vlastné pomenovanie. A farbou sa to rozhodne nekončí! Ktorá iná rastlina nechá dobrovoľne na svojich konároch vypučať niečo, čo sa skôr podobá na umelú hmotu ako na normálnu pokožku? A to ešte nehovoríme o tom, že tá čudná kôra vyzerá, akoby ju napadli osýpky a pri jej lúpaní dokáže do vzduchu vypudiť neuveriteľne omamnú vôňu, ktorá sa nám spolu s tou mandarínkovou spája so zimnými sviatkami.
Pomaranč je jednoducho čudák. Záhadne si mlčí na konároch citrusového kríka a rehoce sa nám do očí z pozície najrozšírenejšieho citrusu na svete, ktorého kultivácii sa venovali generácie zanietených pestovateľov od Ázie až po Južnú Ameriku. O svojom pôvode necekne ani slovíčko, dodnes sa nenašiel žiadny jeho divo rastúci predok. Zrejme mu je to srdečne jedno, na nejaké genealógie si chlapec nepotrpí. Vedci sa teda pozreli na jeho genóm a zistili pozoruhodnú vec. Náš pomaranč je vraj kultivar, divoký pomaranč teda neexistuje, a vypestovali ho pred nejakými 4 500 rokmi v juhovýchodnej Ázii, keď medzi sebou skrížili okrovozelené pomelo a žltú mandarínku. Po otcovi teda pomaranč zdedil pomerne veľké telo a hrubšiu kôru, po mamičke zase neodolateľnú sladkosť.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.