Ten pán mal istú trochu našich sympatií. Na Miklošovom ministerstve dopracoval rovnú daň, prišiel s originálnym odvodovým bonusom a jeho ekonomické blogy dnes hlcú tisíce ľudí, pretože racionálne pomenúva problémy a navrhuje riešenia.
V dobe ficovských nezmyslov je to ako balzam na dušu. Ten pán však už dávnejšie pôsobil trochu podozrivo. Najskôr sa pasoval za strojcu rovnej dane, hoci to tak celkom nebolo. Po posledných voľbách vstúpil do služieb Jána Počiatka a pasoval sa za ctihodného pragmatika, ktorý sa pre zachovanie rovnej dane spolčí aj s čertom (so Smerom). Tvrdil, že nebyť jeho úsilia, Fico by sa odviazal z reťaze ešte viac. Časom pochopil, že to už ďalej nejde a od Počiatka odišiel.
Vybudoval si veľký fanklub v blogosfére a začalo sa šepkať, že čoskoro založí stranu. Jeho fanklub zajasal, keď prišiel s petíciou za zrušenie koncesionárskych poplatkov, čo chcel dosiahnuť v referende. Bolo zrejmé, že to myslí ako štart svojej politickej kariéry. Lenže s ľúbivou petíciou mu to nevyšlo, a tak zas vrava o jeho ambíciách utíchla. Až sme sa dočkali. Najskôr napísal na Sme.sk blog s názvom Život je hodnotný tým, čo z neho spravíme. V tom texte chcel argumentovať proti ľuďom, ktorí si myslia, že nenarodené deti aj pred 12. týždňom od počatia majú právo na život. Napokon veľmi neargumentoval, zato si vyhliadol dva ľahké terče. Najskôr si kopol do všeobecne opovrhovaného Rasťa Žitného, dnes žijúceho na antidepresívach, za jeho niekdajšiu účasť v projekte Zachráňme životy. Potom si niekoľkokrát, vulgárne a tupo, kopol do všeobecne vysmievanej aktivistky Jany Tutkovej. A nakoniec sa vysmial postihnutým deťom a ich rodičom: „Skutočne skvelý argument, že aj postihnuté dieťa má právo na život. A kde je právo rodičov na normálny život? To teraz majú zvyšok života stráviť riešením bezbariérových vstupov a žobroniť na drahé operácie? (...) A tí, ktorí tvrdia, že život postihnutého dieťaťa je parádny, len jeho prežívanie a vnímanie je iné, nech si nechajú amputovať nohy a Tutková možno ešte aj hlavu."
Blogosféra zajasala, text si prečítalo vyše 20-tisíc ľudí a jeho karma lámala rekordy. O dva týždne nato založil stranu so vznešeným názvom Sloboda a solidarita.
Tento pán pred dvoma rokmi na výčitky Štefana Hríba a Petra Zajaca, že sa dal do služieb Počiatka, reagoval: „Podľa nich by som sa asi mal zašiť do nejakej bezvýznamnej strany, zato s krásnymi ideálmi, a vypisovať kraviny."
Tak to sa vám teraz, milý Richard, stalo osudom.
V dobe ficovských nezmyslov je to ako balzam na dušu. Ten pán však už dávnejšie pôsobil trochu podozrivo. Najskôr sa pasoval za strojcu rovnej dane, hoci to tak celkom nebolo. Po posledných voľbách vstúpil do služieb Jána Počiatka a pasoval sa za ctihodného pragmatika, ktorý sa pre zachovanie rovnej dane spolčí aj s čertom (so Smerom). Tvrdil, že nebyť jeho úsilia, Fico by sa odviazal z reťaze ešte viac. Časom pochopil, že to už ďalej nejde a od Počiatka odišiel.
Vybudoval si veľký fanklub v blogosfére a začalo sa šepkať, že čoskoro založí stranu. Jeho fanklub zajasal, keď prišiel s petíciou za zrušenie koncesionárskych poplatkov, čo chcel dosiahnuť v referende. Bolo zrejmé, že to myslí ako štart svojej politickej kariéry. Lenže s ľúbivou petíciou mu to nevyšlo, a tak zas vrava o jeho ambíciách utíchla. Až sme sa dočkali. Najskôr napísal na Sme.sk blog s názvom Život je hodnotný tým, čo z neho spravíme. V tom texte chcel argumentovať proti ľuďom, ktorí si myslia, že nenarodené deti aj pred 12. týždňom od počatia majú právo na život. Napokon veľmi neargumentoval, zato si vyhliadol dva ľahké terče. Najskôr si kopol do všeobecne opovrhovaného Rasťa Žitného, dnes žijúceho na antidepresívach, za jeho niekdajšiu účasť v projekte Zachráňme životy. Potom si niekoľkokrát, vulgárne a tupo, kopol do všeobecne vysmievanej aktivistky Jany Tutkovej. A nakoniec sa vysmial postihnutým deťom a ich rodičom: „Skutočne skvelý argument, že aj postihnuté dieťa má právo na život. A kde je právo rodičov na normálny život? To teraz majú zvyšok života stráviť riešením bezbariérových vstupov a žobroniť na drahé operácie? (...) A tí, ktorí tvrdia, že život postihnutého dieťaťa je parádny, len jeho prežívanie a vnímanie je iné, nech si nechajú amputovať nohy a Tutková možno ešte aj hlavu."
Blogosféra zajasala, text si prečítalo vyše 20-tisíc ľudí a jeho karma lámala rekordy. O dva týždne nato založil stranu so vznešeným názvom Sloboda a solidarita.
Tento pán pred dvoma rokmi na výčitky Štefana Hríba a Petra Zajaca, že sa dal do služieb Počiatka, reagoval: „Podľa nich by som sa asi mal zašiť do nejakej bezvýznamnej strany, zato s krásnymi ideálmi, a vypisovať kraviny."
Tak to sa vám teraz, milý Richard, stalo osudom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.