Pred šesťdesiatimi rokmi, v máji 1948, vznikol nový týždenník Zväzu slovenskej mládeže - Smena. V roku 1953 sa stal denníkom a svoje hviezdne obdobie zažil v 60. rokoch. Dnes sa objavuje mýtus, že tá najkvalitnejšia slovenská žurnalistika vznikala práve vtedy. Je to pravda či mýtus? Ťažká otázka.
.minulý utorok sa pri výročí založenia Smeny na pôde novinárskeho syndikátu stretli pamätníci, bývalí redaktori Smeny, aj tí zo zlatých šesťdesiatych. A vlastne na tej konferencii o Smene už nebol nikto iný. Neboli tu žiadni mladí novinári ani študenti (a to máme teraz na Slovensku 16 katedier žurnalistiky), ktorí by dychtili naživo vidieť osobnosti legendárnej Smeny. Boli tu len staré dámy a starí páni, ktorí sentimentálne spomínali na starú Smenu a na svoju mladosť. Ale bolo vidieť, že im chýba obdivné publikum. Niekto, kto by ich spomienkam túžil načúvať, kto by sa chcel od nich čosi podučiť, kto by ich oceňoval. Museli to robiť sami. O výnimočnom jave, ktorý treba oceniť zlatou medailou, hovoril Ladislav Ťažký. O potrebe zapísať Smenu do histórie zlatými písmenami rečnil Robert Harenčár, zväzácky funkcionár z toho obdobia. Ján Smolec rozčúlene kričal, že bývalých redaktorov Smeny sa nepodarilo rehabilitovať „pre nových demokratov z KDH a VPN“.
„Aj teraz nás chcú likvidovať ako dubčekovcov,“ hneval sa Smolec.
.kvalita?
Pocit bývalých smenárov, že majú čo odovzdať mladým novinárom, podporil v lete tohto roku aj premiér Robert Fico. Na stretnutí s osobnosťami roku 1968 povedal: „Žurnalistika aj literatúra boli vtedy skutočnou tvorbou. O tom môžeme my, súčasní politici, iba rojčiť.“ Vyzdvihol Kultúrny život, Echo a najmä odvážnu Smenu. Lenže Robert Fico mal v tom čase štyri roky, takže určite viac pozná legendu ako realitu. A tá bola - ak ju skúmame dnešnými kritériami na novinárstvo - predsa len trochu menej idylická. Je pravda, že novinári vtedy zohrali v niečom výnimočnú úlohu. Komunistická strana sa po Stalinovej smrti rozčlenila na starú gardu, predstavovanú odpudzujúcim Antonínom Novotným, a mladú - ktorú zosobňoval charizmatickejší Alexander Dubček. Mladí, o čosi vzdelanejší a rozhľadenejší komunistickí funkcionári sa spojili s novinármi, ktorým dovolili hovoriť o chybách 50. rokov. Na opísanie zničených ľudských životov sa najlepšie hodila reportáž - a tá vďaka tomu zažila svoje hviezdne minúty. Písali ju mnohí, ale v historickej pamäti ostane len pár mien. Najmä tie, ku ktorým sa viaže aj zaujímavý osud a ktoré sa nediskreditovali spoluprácou s komunistami a nemohli sa už skompromitovať ani podporou nacionalistov či mečiarovcov.
Tí najzaujímavejší a najlegendárnejší novinári už nežijú. Ladislav Mňačko zomrel v roku 1994 a Gavril Gryzlov v roku 1978.
Mňačko, ktorý písal najmä do Kultúrneho života, je inšpirujúci nielen svojím reportérskym majstrovstvom, odvahou, dobrodružnou povahou, ale aj zložitým osobným vývojom a otvorenou sebareflexiou vlastných chýb. Reportér Smeny Gavril Gryzlov sa stal legendou pre svoje fascinujúce rozhodnutie - prečkať okupáciu na lazoch v dobrovoľnej samote. Na lazoch však v roku 1978 aj predčasne zomrel.
.ponuka a dopyt
Vzdychanie za zlatými šesťdesiatymi je často doplnené poznámkou, že vtedy nebol bulvár ani jeho pochybné celebrity. To je pravda, hoci takýto dopyt tu celkom iste bol aj vtedy, lenže novinárska ponuka mala vtedy inú funkciu ako uspokojovať prirodzené potreby čitateľov. Žurnalistika bola až do roku 1989 „duchovnotvorivá činnosť a jej produkty, ktoré informujú verejnosť o aktuálnom spoločenskom dianí, aby ju získali pre politiku istej triedy, resp. jej skupiny“ (definícia z Malej encyklopédie žurnalistiky z roku 1982).
Mladí ľudia, ktorí si dnes pozrú zažltnuté stránky Smeny a čakajú od prvej strany po poslednú skvelú novinársku prácu, zažívajú sklamanie. Za mnohých to vyjadril analytik INEKO Gabriel Šípoš vo svojom blogu. „Pri všetkej úcte, žurnalistika z údajne necenzurovaného obdobia je totálna katastrofa. Výber tém, hlavnej správy dňa: z obsahu Smeny hneď vidieť, že dominantné správy tvorili oficiality a banality zo života a rečí politikov. Nič exkluzívne, nebodaj výsledok vlastnej investigatívy.“
Je to nespravodlivé hodnotenie? Závisí od uhla pohľadu. Keď tie noviny hodnotíme dnešnými kritériami (ako to urobil Šípoš, keďže Fico dal vtedajšie noviny za vzor dnešným novinárom), je to väčšinou naozaj katastrofa. Dokonca ani tie vychválené reportáže - vzhľadom na rozsah a literárny jazyk - by sa už dnešnému čitateľovi denníka nechcelo čítať.
Politické spravodajstvo, ekonomické aj zahraničné správy sú plné komunistickej propagandy. Veľa ničnehovoriacich oficialít, banalít, povinne prevzatých zo štátnej tlačovej agentúry, doplnených nadšeneckými titulkami. Pre dnešného človeka naozaj nečitateľné noviny, lenže pre generáciu čitateľov zvyknutých iba na odľuštené propagandistické noviny z päťdesiatych rokov boli novinárske pokusy o voľnejší, ľudskejší jazyk a reportáže zachytávajúce individuálny, často už
tragický príbeh priam zjavením. Reportáže o neprávostiach v 50. rokoch mali na spoločnosť katarzný účinok. Smena mala oproti iným novinám jednu výhodu - bolo v nej generačne mladšie osadenstvo, pretože jej redakcia slúžila aj na výchovu novinárskych kádrov pre iné redakcie. Bola tu teda stála „omladzovacia kúra“. Toleroval sa jej aj voľnejší jazyk, keďže bola určená mládeži a nemusela mať až také silné oddelenia propagandy či ekonomiky. Mohla sa sústrediť viac na šport, kultúru a mládežnícke problémy. Mala aj silných autorov so spisovateľskými ambíciami - okrem Gavrila Gryzlova to bol Vladimír Ferko, Ján Čomaj, Slávo Kalný, Milan Vároš, Oto Fülöp, Hana Ponická, stálymi spolupracovníkmi boli Ladislav Ťažký či Dominik Tatarka. Zaujímavých ľudí mala Smena aj v kultúrnej rubrike - Richard Blech, Michaela Jurovská, Jaroslava Blažková či Vladimír Štefko. To bola silná generácia s výraznými talentami, ktorá začala v novinách istý návrat k normalite z predchádzajúcej totálne deformovanej novinárskej tvorby. Ale aj ten návrat mal jasné limity. Zjednodušene povedané - Clementis už áno, Horáková ešte nie. Chyby režimu sa kritizovať mohli, chybný režim nie. Ani v krátkom čase, keď nefungovala cenzúra, sa nespochybňovala vedúca úloha strany, ani ateizmus ako štátna ideológia či socialistické vlastníctvo a plánované hospodárstvo. Akurát mal ten socializmus takú dubčekovsky vľúdnejšiu tvár. Nedá sa hovoriť ani o veľkej nezávislosti, smenári boli dubčekovci a podporovali jeho ideu socializmu s ľudskou tvárou. To bola ich méta, ku ktorej sa viacerí hlásia dodnes.
.tresty
Keď sa začala normalizácia, študentské Echo a Kultúrny život, ktorý bol vyhranenejší, zanikli. Zo Smeny síce muselo odísť 19 redaktorov, ale našlo sa tu dosť takých, ktorí boli ochotní robiť noviny aj v zmenených podmienkach, a tak Smena bez problému prežila. Odísť musel Gryzlov, Čomaj, Kalný, Košťa, Fülöp, Smolec, fotograf Bielik...
Smena sa opäť stala obyčajným komunistickým denníkom, v ktorom sa akurát toleroval trošku živší jazyk a občas nejaká správa o západnom spevákovi či hercovi. Prežila aj reportáž, presnejšie jej forma - také tie sviežo napísané článočky o hrdinoch socialistickej práce či o idylickom živote bačov.
Vyhodení redaktori si našli miesta na menej viditeľných pozíciách. Čomaj bol vo výrobnom družstve, Gryzlov bez roboty na lazoch, Fülöp robil murára, potom vodiča MHD, Kalný bol zašitý v rozhlase, Vároš robil korektora. Do disentu sa však z bývalej smenárskej partie zapojila výraznejšie hádam len Hana Ponická. Väčšina vyhodených smenárov prežila normalizáciu trošku ako Dubček. V ústraní a v očakávaní, že sa boj o socializmus s ľudskou tvárou ešte neskončil.
.sklamanie po Novembri
Viaceré výrazné osobnosti Smeny sa dožili novembra 1989. A dostali sa hneď aj na dôležité posty. Ján Čomaj bol začiatkom deväťdesiatych rokov riaditeľom tlačového odboru Úradu vlády, potom bol riaditeľom spoločnosti Národná obroda a napokon zástupcom šéfredaktora denníka Slovenská republika. Ján Smolec bol poslancom za HZDS a šéfredaktorom denníkov blízkych HZDS Slovenská republika aj Nový deň. Alica Bieliková bola poslankyňou za HZDS, Jozef Sitko založil týždenník Slobodný piatok, Milan Vároš sa stal šéfredaktorom Života, Vladimír Štefko bol hovorcom prezidenta Michala Kováča a Jozef Sitko jeho mediálnym poradcom. Uznávaní novinári zo šesťdesiatych rokov sa vrátili aj do novín, ale ani ich známe mená nezachránili zle robené noviny. Zanikla Národná obroda, Slobodný piatok i Slovenská republika. Žurnalistika, ako ju robili ľudia so skúsenosťami z roku 1968, už nemala šancu prežiť.
Veľká časť z generácie smenárov z roku 1968 sa v 90. rokoch stala výraznou mediálnou oporou Vladimíra Mečiara a jeho HZDS. Ján Smolec sa zdiskreditoval aj ako novinár
– plagiátorstvom článku či výrobou falzifikovaného listu nitrianskych kňazov proti biskupovi Balážovi.
Úplne paradoxnou sa stala situácia v roku 1993, keď redaktori Smeny odmietli zásah mečiarovskej moci proti svojej nedávno nadobudnutej názorovej nezávislosti a odišli z tohto pološtátneho denníka do novozaloženého SME. Názorovo zrazu stáli smenári z 90. rokov (Karol Ježík) presne na opačnej strane barikády ako bývalí legendárni smenári - Čomaj, Smolec či Bieliková. (S výnimkou Jána Kamenistého, Evy Bombovej a Jána Mikulu, ktorí pracovali aj v SME.)
Postoj bývalých slávnych smenárov, ktorí robili mediálne garde najagresívnejšej Mečiarovej garnitúre, bol sklamaním pre novú generáciu novinárov - a to nielen zo Smeny či SME. Rada by bola videla v šesťdesiatosmičkároch, ktorých obdivovala generácia ich rodičov, svoje idoly a vzory, ale zrazu stáli proti sebe. Samozrejme, nie všetci smenári sa za Mečiara angažovali tak totálne ako Ján Smolec. Tí rozumnejší využili svoj talent radšej na písanie. Urobil tak Slavo Kalný, ktorý má za sebou viacero pozoruhodných kníh z oblasti literatúry faktu. K literatúre sa vrátil aj Milan Vároš a z mečiarovských novín sa k písaniu kníh napokon stiahol aj Ján Čomaj.
.ešte čosi
Minulotýždňové stretnutie bývalých smenárov malo zábavný záver. Konferencia mala byť najmä o slávnych šesťdesiatych rokoch, tak ju aj organizátori pripravili. Lenže v sále sedeli aj ľudia, čo v Smene pracovali počas normalizácie a tí sa ku koncu podujatia čoraz nástojčivejšie hlásili ku slovu tvrdiac, že oni rozvíjali a udržiavali slávnu smenársku tradíciu. Vyvrcholilo to príspevkom novinárky Evy Zelenayovej (bývalej poslankyne HZDS), ktorá porozprávala, ako v roku 1992 s troma statočnými kolegami vzdorovala privatizácii Smeny a ako tu Fedor Gál chodieval po chodbách a rozprával o plánoch na ovládnutie tohto denníka. Zaznel vlažný potlesk. Tradícia Smeny sa tak skončila v roku 1993 (totálny koniec tohto denníka síce nastal až o tri roky neskôr). Nepreniesla sa do denníka SME, keďže smenári zo šesťdesiatych rokov zväčša odmietajú líniu, ktorú má SME. Skutočným nástupcom starej Smeny bola skôr Národná obroda či Slovenská republika. A o tie už veľký čitateľský záujem nebol, keďže dnes sa už noviny nedajú robiť tak ako v šesťdesiatych rokoch. Na tie už možno iba nostalgicky spomínať.
Autorka pracovala v Smene v rokoch 1990 - 1993
.minulý utorok sa pri výročí založenia Smeny na pôde novinárskeho syndikátu stretli pamätníci, bývalí redaktori Smeny, aj tí zo zlatých šesťdesiatych. A vlastne na tej konferencii o Smene už nebol nikto iný. Neboli tu žiadni mladí novinári ani študenti (a to máme teraz na Slovensku 16 katedier žurnalistiky), ktorí by dychtili naživo vidieť osobnosti legendárnej Smeny. Boli tu len staré dámy a starí páni, ktorí sentimentálne spomínali na starú Smenu a na svoju mladosť. Ale bolo vidieť, že im chýba obdivné publikum. Niekto, kto by ich spomienkam túžil načúvať, kto by sa chcel od nich čosi podučiť, kto by ich oceňoval. Museli to robiť sami. O výnimočnom jave, ktorý treba oceniť zlatou medailou, hovoril Ladislav Ťažký. O potrebe zapísať Smenu do histórie zlatými písmenami rečnil Robert Harenčár, zväzácky funkcionár z toho obdobia. Ján Smolec rozčúlene kričal, že bývalých redaktorov Smeny sa nepodarilo rehabilitovať „pre nových demokratov z KDH a VPN“.
„Aj teraz nás chcú likvidovať ako dubčekovcov,“ hneval sa Smolec.
.kvalita?
Pocit bývalých smenárov, že majú čo odovzdať mladým novinárom, podporil v lete tohto roku aj premiér Robert Fico. Na stretnutí s osobnosťami roku 1968 povedal: „Žurnalistika aj literatúra boli vtedy skutočnou tvorbou. O tom môžeme my, súčasní politici, iba rojčiť.“ Vyzdvihol Kultúrny život, Echo a najmä odvážnu Smenu. Lenže Robert Fico mal v tom čase štyri roky, takže určite viac pozná legendu ako realitu. A tá bola - ak ju skúmame dnešnými kritériami na novinárstvo - predsa len trochu menej idylická. Je pravda, že novinári vtedy zohrali v niečom výnimočnú úlohu. Komunistická strana sa po Stalinovej smrti rozčlenila na starú gardu, predstavovanú odpudzujúcim Antonínom Novotným, a mladú - ktorú zosobňoval charizmatickejší Alexander Dubček. Mladí, o čosi vzdelanejší a rozhľadenejší komunistickí funkcionári sa spojili s novinármi, ktorým dovolili hovoriť o chybách 50. rokov. Na opísanie zničených ľudských životov sa najlepšie hodila reportáž - a tá vďaka tomu zažila svoje hviezdne minúty. Písali ju mnohí, ale v historickej pamäti ostane len pár mien. Najmä tie, ku ktorým sa viaže aj zaujímavý osud a ktoré sa nediskreditovali spoluprácou s komunistami a nemohli sa už skompromitovať ani podporou nacionalistov či mečiarovcov.
Tí najzaujímavejší a najlegendárnejší novinári už nežijú. Ladislav Mňačko zomrel v roku 1994 a Gavril Gryzlov v roku 1978.
Mňačko, ktorý písal najmä do Kultúrneho života, je inšpirujúci nielen svojím reportérskym majstrovstvom, odvahou, dobrodružnou povahou, ale aj zložitým osobným vývojom a otvorenou sebareflexiou vlastných chýb. Reportér Smeny Gavril Gryzlov sa stal legendou pre svoje fascinujúce rozhodnutie - prečkať okupáciu na lazoch v dobrovoľnej samote. Na lazoch však v roku 1978 aj predčasne zomrel.
.ponuka a dopyt
Vzdychanie za zlatými šesťdesiatymi je často doplnené poznámkou, že vtedy nebol bulvár ani jeho pochybné celebrity. To je pravda, hoci takýto dopyt tu celkom iste bol aj vtedy, lenže novinárska ponuka mala vtedy inú funkciu ako uspokojovať prirodzené potreby čitateľov. Žurnalistika bola až do roku 1989 „duchovnotvorivá činnosť a jej produkty, ktoré informujú verejnosť o aktuálnom spoločenskom dianí, aby ju získali pre politiku istej triedy, resp. jej skupiny“ (definícia z Malej encyklopédie žurnalistiky z roku 1982).
Mladí ľudia, ktorí si dnes pozrú zažltnuté stránky Smeny a čakajú od prvej strany po poslednú skvelú novinársku prácu, zažívajú sklamanie. Za mnohých to vyjadril analytik INEKO Gabriel Šípoš vo svojom blogu. „Pri všetkej úcte, žurnalistika z údajne necenzurovaného obdobia je totálna katastrofa. Výber tém, hlavnej správy dňa: z obsahu Smeny hneď vidieť, že dominantné správy tvorili oficiality a banality zo života a rečí politikov. Nič exkluzívne, nebodaj výsledok vlastnej investigatívy.“
Je to nespravodlivé hodnotenie? Závisí od uhla pohľadu. Keď tie noviny hodnotíme dnešnými kritériami (ako to urobil Šípoš, keďže Fico dal vtedajšie noviny za vzor dnešným novinárom), je to väčšinou naozaj katastrofa. Dokonca ani tie vychválené reportáže - vzhľadom na rozsah a literárny jazyk - by sa už dnešnému čitateľovi denníka nechcelo čítať.
Politické spravodajstvo, ekonomické aj zahraničné správy sú plné komunistickej propagandy. Veľa ničnehovoriacich oficialít, banalít, povinne prevzatých zo štátnej tlačovej agentúry, doplnených nadšeneckými titulkami. Pre dnešného človeka naozaj nečitateľné noviny, lenže pre generáciu čitateľov zvyknutých iba na odľuštené propagandistické noviny z päťdesiatych rokov boli novinárske pokusy o voľnejší, ľudskejší jazyk a reportáže zachytávajúce individuálny, často už
tragický príbeh priam zjavením. Reportáže o neprávostiach v 50. rokoch mali na spoločnosť katarzný účinok. Smena mala oproti iným novinám jednu výhodu - bolo v nej generačne mladšie osadenstvo, pretože jej redakcia slúžila aj na výchovu novinárskych kádrov pre iné redakcie. Bola tu teda stála „omladzovacia kúra“. Toleroval sa jej aj voľnejší jazyk, keďže bola určená mládeži a nemusela mať až také silné oddelenia propagandy či ekonomiky. Mohla sa sústrediť viac na šport, kultúru a mládežnícke problémy. Mala aj silných autorov so spisovateľskými ambíciami - okrem Gavrila Gryzlova to bol Vladimír Ferko, Ján Čomaj, Slávo Kalný, Milan Vároš, Oto Fülöp, Hana Ponická, stálymi spolupracovníkmi boli Ladislav Ťažký či Dominik Tatarka. Zaujímavých ľudí mala Smena aj v kultúrnej rubrike - Richard Blech, Michaela Jurovská, Jaroslava Blažková či Vladimír Štefko. To bola silná generácia s výraznými talentami, ktorá začala v novinách istý návrat k normalite z predchádzajúcej totálne deformovanej novinárskej tvorby. Ale aj ten návrat mal jasné limity. Zjednodušene povedané - Clementis už áno, Horáková ešte nie. Chyby režimu sa kritizovať mohli, chybný režim nie. Ani v krátkom čase, keď nefungovala cenzúra, sa nespochybňovala vedúca úloha strany, ani ateizmus ako štátna ideológia či socialistické vlastníctvo a plánované hospodárstvo. Akurát mal ten socializmus takú dubčekovsky vľúdnejšiu tvár. Nedá sa hovoriť ani o veľkej nezávislosti, smenári boli dubčekovci a podporovali jeho ideu socializmu s ľudskou tvárou. To bola ich méta, ku ktorej sa viacerí hlásia dodnes.
.tresty
Keď sa začala normalizácia, študentské Echo a Kultúrny život, ktorý bol vyhranenejší, zanikli. Zo Smeny síce muselo odísť 19 redaktorov, ale našlo sa tu dosť takých, ktorí boli ochotní robiť noviny aj v zmenených podmienkach, a tak Smena bez problému prežila. Odísť musel Gryzlov, Čomaj, Kalný, Košťa, Fülöp, Smolec, fotograf Bielik...
Smena sa opäť stala obyčajným komunistickým denníkom, v ktorom sa akurát toleroval trošku živší jazyk a občas nejaká správa o západnom spevákovi či hercovi. Prežila aj reportáž, presnejšie jej forma - také tie sviežo napísané článočky o hrdinoch socialistickej práce či o idylickom živote bačov.
Vyhodení redaktori si našli miesta na menej viditeľných pozíciách. Čomaj bol vo výrobnom družstve, Gryzlov bez roboty na lazoch, Fülöp robil murára, potom vodiča MHD, Kalný bol zašitý v rozhlase, Vároš robil korektora. Do disentu sa však z bývalej smenárskej partie zapojila výraznejšie hádam len Hana Ponická. Väčšina vyhodených smenárov prežila normalizáciu trošku ako Dubček. V ústraní a v očakávaní, že sa boj o socializmus s ľudskou tvárou ešte neskončil.
.sklamanie po Novembri
Viaceré výrazné osobnosti Smeny sa dožili novembra 1989. A dostali sa hneď aj na dôležité posty. Ján Čomaj bol začiatkom deväťdesiatych rokov riaditeľom tlačového odboru Úradu vlády, potom bol riaditeľom spoločnosti Národná obroda a napokon zástupcom šéfredaktora denníka Slovenská republika. Ján Smolec bol poslancom za HZDS a šéfredaktorom denníkov blízkych HZDS Slovenská republika aj Nový deň. Alica Bieliková bola poslankyňou za HZDS, Jozef Sitko založil týždenník Slobodný piatok, Milan Vároš sa stal šéfredaktorom Života, Vladimír Štefko bol hovorcom prezidenta Michala Kováča a Jozef Sitko jeho mediálnym poradcom. Uznávaní novinári zo šesťdesiatych rokov sa vrátili aj do novín, ale ani ich známe mená nezachránili zle robené noviny. Zanikla Národná obroda, Slobodný piatok i Slovenská republika. Žurnalistika, ako ju robili ľudia so skúsenosťami z roku 1968, už nemala šancu prežiť.
Veľká časť z generácie smenárov z roku 1968 sa v 90. rokoch stala výraznou mediálnou oporou Vladimíra Mečiara a jeho HZDS. Ján Smolec sa zdiskreditoval aj ako novinár
– plagiátorstvom článku či výrobou falzifikovaného listu nitrianskych kňazov proti biskupovi Balážovi.
Úplne paradoxnou sa stala situácia v roku 1993, keď redaktori Smeny odmietli zásah mečiarovskej moci proti svojej nedávno nadobudnutej názorovej nezávislosti a odišli z tohto pološtátneho denníka do novozaloženého SME. Názorovo zrazu stáli smenári z 90. rokov (Karol Ježík) presne na opačnej strane barikády ako bývalí legendárni smenári - Čomaj, Smolec či Bieliková. (S výnimkou Jána Kamenistého, Evy Bombovej a Jána Mikulu, ktorí pracovali aj v SME.)
Postoj bývalých slávnych smenárov, ktorí robili mediálne garde najagresívnejšej Mečiarovej garnitúre, bol sklamaním pre novú generáciu novinárov - a to nielen zo Smeny či SME. Rada by bola videla v šesťdesiatosmičkároch, ktorých obdivovala generácia ich rodičov, svoje idoly a vzory, ale zrazu stáli proti sebe. Samozrejme, nie všetci smenári sa za Mečiara angažovali tak totálne ako Ján Smolec. Tí rozumnejší využili svoj talent radšej na písanie. Urobil tak Slavo Kalný, ktorý má za sebou viacero pozoruhodných kníh z oblasti literatúry faktu. K literatúre sa vrátil aj Milan Vároš a z mečiarovských novín sa k písaniu kníh napokon stiahol aj Ján Čomaj.
.ešte čosi
Minulotýždňové stretnutie bývalých smenárov malo zábavný záver. Konferencia mala byť najmä o slávnych šesťdesiatych rokoch, tak ju aj organizátori pripravili. Lenže v sále sedeli aj ľudia, čo v Smene pracovali počas normalizácie a tí sa ku koncu podujatia čoraz nástojčivejšie hlásili ku slovu tvrdiac, že oni rozvíjali a udržiavali slávnu smenársku tradíciu. Vyvrcholilo to príspevkom novinárky Evy Zelenayovej (bývalej poslankyne HZDS), ktorá porozprávala, ako v roku 1992 s troma statočnými kolegami vzdorovala privatizácii Smeny a ako tu Fedor Gál chodieval po chodbách a rozprával o plánoch na ovládnutie tohto denníka. Zaznel vlažný potlesk. Tradícia Smeny sa tak skončila v roku 1993 (totálny koniec tohto denníka síce nastal až o tri roky neskôr). Nepreniesla sa do denníka SME, keďže smenári zo šesťdesiatych rokov zväčša odmietajú líniu, ktorú má SME. Skutočným nástupcom starej Smeny bola skôr Národná obroda či Slovenská republika. A o tie už veľký čitateľský záujem nebol, keďže dnes sa už noviny nedajú robiť tak ako v šesťdesiatych rokoch. Na tie už možno iba nostalgicky spomínať.
Autorka pracovala v Smene v rokoch 1990 - 1993
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.