Stôl s fotografiami sa v novembrovej Bratislave prehýba. Mimo oficiálnej dramaturgie Mesiaca fotografie sme zaznamenali ešte dve pozoruhodné foto-udalosti: výstavu Východzápad a nové, obohatené vydanie Huszárových Cigánov.
.stachova škola
Zakladateľ štúdia fotografie na VŠVU v Bratislave Ľubo Stacho má za sebou rozsiahle fotografické dielo, ktoré už bolo viackrát (pozitívne) hodnotené, knižne spracované a na mnohých výstavách kriticky posudzované. Napriek tomu je celkom možné, že s odstupom času nebudú za jeho majsterštyk považované autorove inštalácie, diptychy či konceptuálne diela, ale jeho študenti. Od roku 1990 ich vychoval niekoľko desiatok, diela „najnovšej stachovskej generácie“ možno vidieť na výstave Východzápad v Galérii Medium. Výstava z nejakého dôvodu nie je súčasťou Mesiaca fotografie, ale na kvalite jej to neuberá ani nepridáva.
Sedemnásť mladých umelcov a umelkýň spája okrem spoločného učiteľa snaha hľadať paralely a koncepty, ktoré fotoaparátom „len“ dokumentujú. Hľadajú a dokumentujú všetci, nachádzajú a fotografiami zaujmú len niektorí. Úspešne hľadal napríklad Martin Ilčík — jeho obrazové paralely medzi slovenskými rómskymi osadami a hipisáckym Wagenplatzom na okraji Viedne sú jasné, no nie polopatické, pričom každá fotka má svoju silu a atmosféru. Vtipom, originalitou aj fotografickou kvalitou zaujali „slovníkové“ foto-definície fotografa .týždňa Borisa Németha, ponurou krásou dýchajú Bazény ďalšej fotografky .týždňa Jarmily Uhlíkovej a niektoré obrázky Martina Kleibla a Zuzany Vajdovej. Precenením konceptu pri súčasnom zanedbaní umeleckého remesla sú naopak Dôchodcovia Petra Čintalana (slabé, nezaujímavé fotografie starých ľudí nezachraňujú informácie o sociálnej situácii fotografovaného ani bohumilý úmysel upozorniť na ťažký život dôchodcov). Podobnou chybou trpia Spomienky Jarmily Uhlíkovej (spomienky sú to pekné, obrázky pre toho, kto ich sám neprežil, nezaujímavé).
Výstava ukazuje obdivuhodnú silu a občasnú slabosť študentov Ľuba Stacha. Dokážu vážne rozmýšľať, netrpia umeleckou manierou, svet videný kamerou je pre nich šifrou, ktorú treba rozlúštiť. Keď pri lúštení nerezignujú na vizuálnu kvalitu, ich fotky hladia, kričia, znepokojujú, oslovujú.
.huszársky kúsok
Tibor Huszár fotografuje všeličo a všelikoho. Rodnú Recu, divadlo, drevené kostolíky, veľké mestá, juhoamerické favely, slovenských politikov. Ale predovšetkým Cigánov. Už 40 rokov. V roku 1993 vydal prvú knihu Cigáni, o 15 rokov neskôr, krátko pred začatím Mesiaca fotografie, vychádza jej podstatne širšia, väčšia a ťažšia verzia. Najstaršia fotka je z roku 1968. Je na nej otec huslista s cigaretkou v ústach a jeho traja synovia-muzikanti. Hrajú a je im dobre. Z otcových smutných očí vidieť, že o živote už vie skoro všetko. Chlapci ešte nie — jeden sa nudí, druhý oduševnene spieva, tretí suverénne machruje. Tibor mal vtedy ešte len 16 rokov, ale zrejme už veľa talentu. Fotografovaní ľudia mu zjavne dôverujú, dívajú sa rovno do kamery. Najnovšie fotky sú z roku 2008. Napríklad portrét krásneho dievčaťa s veľkou caffé latté pred sebou. Dievča, samozrejme, vie, že ho fotografujú, pohľadom komunikuje s fotografom. Pritom sa nijako neštylizuje, neusmieva sa, neukazuje svoje pocity. A znovu, tak ako muzikantská rodina pred štyridsiatimi rokmi, zjavne Tiborovi dôveruje.
Medzi týmito dvoma fotografiami je vyrozprávaný celý život (aj smrť — fotky z pohrebov patria medzi najsilnejšie). Tibor Huszár nie je rómskym živlom naivne očarený, ani nerieši „zložitú sociálnu situáciu rómskej menšiny“. Fotografuje ľudí, ktorým zjavne rozumie. Cvaknutie kamery je vrcholom hory, na ktorú trpezlivo stúpa. Fotografuje život. Tak sú fotky v knihe aj zoradené. Začínajú sa radosťou mladých rodičov z malého bábätka, končia sa na cintoríne. Medzi jedným a druhým sú portréty, momentky, radosť, smútok, a všetky ostatné komponenty cigánskeho (ale vlastne aj každého iného) života. Každá jedna fotka je nedokončeným príbehom, každá je majstrovskou kompozíciou.
Krásna kniha. Tiborov huszársky kúsok.
.stachova škola
Zakladateľ štúdia fotografie na VŠVU v Bratislave Ľubo Stacho má za sebou rozsiahle fotografické dielo, ktoré už bolo viackrát (pozitívne) hodnotené, knižne spracované a na mnohých výstavách kriticky posudzované. Napriek tomu je celkom možné, že s odstupom času nebudú za jeho majsterštyk považované autorove inštalácie, diptychy či konceptuálne diela, ale jeho študenti. Od roku 1990 ich vychoval niekoľko desiatok, diela „najnovšej stachovskej generácie“ možno vidieť na výstave Východzápad v Galérii Medium. Výstava z nejakého dôvodu nie je súčasťou Mesiaca fotografie, ale na kvalite jej to neuberá ani nepridáva.
Sedemnásť mladých umelcov a umelkýň spája okrem spoločného učiteľa snaha hľadať paralely a koncepty, ktoré fotoaparátom „len“ dokumentujú. Hľadajú a dokumentujú všetci, nachádzajú a fotografiami zaujmú len niektorí. Úspešne hľadal napríklad Martin Ilčík — jeho obrazové paralely medzi slovenskými rómskymi osadami a hipisáckym Wagenplatzom na okraji Viedne sú jasné, no nie polopatické, pričom každá fotka má svoju silu a atmosféru. Vtipom, originalitou aj fotografickou kvalitou zaujali „slovníkové“ foto-definície fotografa .týždňa Borisa Németha, ponurou krásou dýchajú Bazény ďalšej fotografky .týždňa Jarmily Uhlíkovej a niektoré obrázky Martina Kleibla a Zuzany Vajdovej. Precenením konceptu pri súčasnom zanedbaní umeleckého remesla sú naopak Dôchodcovia Petra Čintalana (slabé, nezaujímavé fotografie starých ľudí nezachraňujú informácie o sociálnej situácii fotografovaného ani bohumilý úmysel upozorniť na ťažký život dôchodcov). Podobnou chybou trpia Spomienky Jarmily Uhlíkovej (spomienky sú to pekné, obrázky pre toho, kto ich sám neprežil, nezaujímavé).
Výstava ukazuje obdivuhodnú silu a občasnú slabosť študentov Ľuba Stacha. Dokážu vážne rozmýšľať, netrpia umeleckou manierou, svet videný kamerou je pre nich šifrou, ktorú treba rozlúštiť. Keď pri lúštení nerezignujú na vizuálnu kvalitu, ich fotky hladia, kričia, znepokojujú, oslovujú.
.huszársky kúsok
Tibor Huszár fotografuje všeličo a všelikoho. Rodnú Recu, divadlo, drevené kostolíky, veľké mestá, juhoamerické favely, slovenských politikov. Ale predovšetkým Cigánov. Už 40 rokov. V roku 1993 vydal prvú knihu Cigáni, o 15 rokov neskôr, krátko pred začatím Mesiaca fotografie, vychádza jej podstatne širšia, väčšia a ťažšia verzia. Najstaršia fotka je z roku 1968. Je na nej otec huslista s cigaretkou v ústach a jeho traja synovia-muzikanti. Hrajú a je im dobre. Z otcových smutných očí vidieť, že o živote už vie skoro všetko. Chlapci ešte nie — jeden sa nudí, druhý oduševnene spieva, tretí suverénne machruje. Tibor mal vtedy ešte len 16 rokov, ale zrejme už veľa talentu. Fotografovaní ľudia mu zjavne dôverujú, dívajú sa rovno do kamery. Najnovšie fotky sú z roku 2008. Napríklad portrét krásneho dievčaťa s veľkou caffé latté pred sebou. Dievča, samozrejme, vie, že ho fotografujú, pohľadom komunikuje s fotografom. Pritom sa nijako neštylizuje, neusmieva sa, neukazuje svoje pocity. A znovu, tak ako muzikantská rodina pred štyridsiatimi rokmi, zjavne Tiborovi dôveruje.
Medzi týmito dvoma fotografiami je vyrozprávaný celý život (aj smrť — fotky z pohrebov patria medzi najsilnejšie). Tibor Huszár nie je rómskym živlom naivne očarený, ani nerieši „zložitú sociálnu situáciu rómskej menšiny“. Fotografuje ľudí, ktorým zjavne rozumie. Cvaknutie kamery je vrcholom hory, na ktorú trpezlivo stúpa. Fotografuje život. Tak sú fotky v knihe aj zoradené. Začínajú sa radosťou mladých rodičov z malého bábätka, končia sa na cintoríne. Medzi jedným a druhým sú portréty, momentky, radosť, smútok, a všetky ostatné komponenty cigánskeho (ale vlastne aj každého iného) života. Každá jedna fotka je nedokončeným príbehom, každá je majstrovskou kompozíciou.
Krásna kniha. Tiborov huszársky kúsok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.