Keď Ježiš povolal za učeníka Zebedejovho syna Jakuba, vedel, že to nebude mať ľahké. Syn Hromu, ako ho pre výbušnú povahu nazval, nezabúdal na kariéru v kráľovstve nebeskom. Jeho snaha získať post po Kristovej pravici vyvolala v ostatných rozhorčenie.
Neskromný sen prchkého Jakuba zostal nesplnený. To, v čom Ježiš nevyhovel, mu však vynahradili dejiny. Jeho pozostatky sú uložené v jednej z najskvostnejších katedrál sveta v hlavnom meste Galície.
Nebol by svätý svätým, keby jeho život i smrť neboli opradené legendami. Jedna z nich hovorí, že Jakubove pozostatky boli po poprave v Jeruzaleme uložené na loďku a zázrakom sa dostali až do Španielska. Hoci sa cirkevná tradícia snaží dokázať, že Jakub (Santiago) mohol počas svojho života kázať aj na Pyrenejskom polostrove, a tak sa jeho pozostatky ocitli na mieste jeho apoštolskej činnosti, historici sú neúprosní a podobné tvrdenia pokladajú za mýtus. V 9. storočí pozostatky našiel pustovník a kráľ Alfonso II. dal na tom mieste postaviť kostol.
.ľstivý svätec
Kult Jakuba začal v Španielsku vzrastať v nekonečnom období reconquisty. Svätý sa zjavoval počas bojov s Maurmi a domáce obyvateľstvo všetky úspešné akcie pripisovalo jeho pomoci. Výnimkou nebola ani črevná epidémia, ktorá postihla moslimské vojsko po spustošení mesta v 10. storočí. Chrám bol zničený. Pôvodné zvony boli na chrbtoch zajatcov prenesené na juh do Córdoby. Tam prišlo na rad praktické využitie – tiež na náboženské účely. Poslúžili ako materiál na odliatie lámp do mešít. A keď prišla spomenutá črevná epidémia, stredovekí kresťania pocítili aspoň malé zadosťučinenie za takéto poníženie. Potom sa ukázalo, že práve sarkofág s relikviami apoštola zostal napriek zničeniu celého mesta nedotknutý, a Jakub sa stal pre veriaci ľud veľkým ochrancom.
O tom, že svätému nemusí byť cudzie nič ľudské, svedčí, že Jakub sa nezdráhal použiť lesť. Legenda hovorí, že sa vo sne zjavil Ramirezovi I. a sľúbil mu, že ak pôjde do boja hneď na druhý deň, pomôže mu opäť poraziť kresťanov. Ramirez uveril, ale víťazstva sa nedočkal. Svätý bojoval na opačnej strane, po boku kresťanov. Robil to ako zvyčajne — na bielom žiarivom koni a s mečom v ruke.
.pravoslávna omša pri Jakubovi
Tento veľkolepý obraz našiel svoje pokračovanie v symboloch. Medzi „erby“ svätého Jakuba dnes patrí meč v tvare kríža, prekrížené meče ako znak boja a preslávená mušľa. Jedno z vysvetlení, prečo sa medzi kríž s ramenami v tvare polmesiacov a meče dostala práve mušľa, poskytuje skutočnosť, že moslimovia došli na území Španielska až k najzápadnejšiemu cípu Európy – na „koniec zeme“. Podrobenie územia až k pobrežiu Atlantiku bolo významným prelomom v dejinách, a mušľa tak prirodzene vošla do sveta symboliky. Či je už symbolom víťazstva, alebo poroby, kresťania si tento pôsobivý znak ponechali. V súčasnosti zdobia vytepané či vymodelované mušle v Santiagu takmer všetko, na čo sa pozriete – od chrámov a dlažby až po balkónové zábradlia.
Skutočným prelomom v dejinách mesta i celej katolíckej cirkvi bolo 12. storočie. V listine Codex Calixtinus pápež udelil mestu privilégium: zaručil získanie úplných odpustkov pre každého, kto Santiago navštívi v roku svätého Jakuba. Takýmto rokom je každý, v ktorom deň svätého Jakuba — 25. júl – pripadne na nedeľu. V poslednom roku apoštola, 2004, sa odohrala prelomová udalosť, ktorá potvrdila, že ekumenické snahy v súčasnosti nepoznajú hranice. Pri Jakubovom hrobe v chráme bola po prvýkrát v dejinách odslúžená pravoslávna bohoslužba.
V 12. storočí sa tak pápežskou bulou vyšvihlo Santiago na pozíciu najdôležitejšieho pútnického miesta, hneď po Jeruzaleme a Ríme. Lavíny pútnikov pribrzdila až epidémia moru a pohnuté obdobie reformácie.
.a znovu nájazdy
V 90. rokoch minulého storočia sa v Európe opäť ozval hlas volajúci po obrode a dnes slávne mesto opäť odoláva nájazdom. Tentoraz sa však nenesú v znamení polmesiaca. Santiago pohlcujú davy pútnikov, ale aj jednoducho milovníkov všetkého krásneho bez ohľadu na náboženstvo, o rase už ani nehovoriac. Domáci zúročili skúsenosť stredoveku a obnovili Camino de Santiago – púť, ktorá sa voľakedy konala peši či koňmo. Nohy pútnikom zostali, koňa nahradil bicykel a odvážlivcom, ktorí sa podujímajú na niekoľkodňové putovanie, vystavia preukaz, kam sa zapisujú potvrdenia o zastávkach v kláštoroch a nocľahárňach. Pútnici v cieli získajú certifikát v latinčine rovnako ako za dávnych čias. Celá púť je vydarenou turistickou atrakciou a hádže rukavicu jedincom túžiacim po súboji s vlastnými fyzickými schopnosťami. Napriek vymoženostiam civilizácie sa putovanie nedá brať na ľahkú váhu. Španielske podnebie nepozná zľutovanie ani s tými najhorlivejšími.
.píšťalky a sladkosti
Do Santiaga však neprichádzajú len pútnici. Srdce Galície je lákadlom pre každého, kto sa rád potuluje uličkami. Pokojne to môžete robiť bezcieľne. Každá odhalí pohľad na nejaké námestíčko a skôr či neskôr vás privedie ku katedrále. Zamotávaním sa v pavučine uličiek vnímate sa ako súčasť večnosti. Tlmený šuchot nôh okoloidúcich sprevádza hudba. Je všade. Píšťalkári, gajdoši, bubeníci, gitaristi prekvapujú až príliš dokonalou interpretáciou všetkého možného – od džezových kreácií až po galícijský folklór. Nikoho neprekvapí, ak si v sprievode gájd a tamburín zahopkáte španielsky tanec jota.
V zákutiach mesta sa nemusíte hanbiť ani za to, že ste „obkukávač“. Domáci si na návaly turistov dávno zvykli. Vedia navnadiť a vyťažiť z vás, čo sa dá. Nerobia to však vtieravo a nikto nemá pocit, že ho idú zodrať z peňaženky do posledného centimu len preto, že sa ocitol v ich osídlach. Usmievavé Galícijčanky vykúkajú z cukrárničiek a nezriedka sa s tanierom navŕšeným špecialitou zvanou Tarta de Santiago prechádzajú pred svojím obchodíkom. Múčnik prepchatý mletými mandľami a cukrom môže ochutnať ktokoľvek a úplne nezáväzne. Reštaurácie na vás číhajú s hovädzinou a morskými lákadlami v podobe chobotníc, kreviet, všemožných slimákov a rýb. Ceny sú však prekvapivo normálne.
.padnite na kolená
Takáto zmes hudby a jedla sprevádza zvedavcov až po hlavné námestie Plaza de Obradoiro. Pohľad na katedrálu je veľkolepý. Človek do nej vchádza s posvätnou úctou. Vystupuje po schodoch ako do neba. Obrovské dvere dajú pocítiť, že dobový architekt nič nenavrhol náhodne. Klopadlá sú tak vysoko, aby na ne nemohol dočiahnuť takmer nik. I ten najvyšší smrteľník sa v porovnaní s božskou dokonalosťou cíti drobný. Zmes románskej strohosti, gotickej mohutnosti a barokovej ozdobnosti spoľahlivo ohúri. Stavitelia, ktorí v priebehu vekov komplex zväčšovali, sa doslova vybláznili. Každého pútnika, aj tých najmocnejších monarchov, prinútili padnúť na kolená. To im vychádza dodnes. V chráme, či už pred tvárou Všemohúceho, alebo pred detailnou prácou stoviek umelcov, pokľakne každý. Samozrejme, fotografovať sa nesmie. Turisti sú však k upozorneniu ľahostajní a Španieli k nim zhovievaví.
Šumivé ticho vládne aj popri kostolných múroch. Desiatky pútnikov posedávajúcich a polihujúcich po únavnej ceste kontrastujú s bielym vláčikom na kolesách. Z tejto mestskej atrakcie, slúžiacej skôr na pousmiatie ako na prepravu, vyliezajú prevažne Japonci, povestní svojím prístupom k pamätihodnostiam: vyhrnúť sa, vycvakať tisíc záberov a ufujazdiť. Povedzme si však na rovinu, bez ich turistických klobúčikov by nám bolo v Európe už aj smutno.
Vláčik sa na námestí dlho nezdrží. Jeho chvostík sa mihne v uličke a opäť vás pred tvárou kolosu nič nerozosmieva. Akosi odďaľujete moment odchodu. Nohy sú pribité k zemi a mysľou vám prebleskne odvážne veselá myšlienka. Ak by Boh nebol po šiestich dňoch tvorenia unavený, v nedeľu by určite stvoril toto.
Neskromný sen prchkého Jakuba zostal nesplnený. To, v čom Ježiš nevyhovel, mu však vynahradili dejiny. Jeho pozostatky sú uložené v jednej z najskvostnejších katedrál sveta v hlavnom meste Galície.
Nebol by svätý svätým, keby jeho život i smrť neboli opradené legendami. Jedna z nich hovorí, že Jakubove pozostatky boli po poprave v Jeruzaleme uložené na loďku a zázrakom sa dostali až do Španielska. Hoci sa cirkevná tradícia snaží dokázať, že Jakub (Santiago) mohol počas svojho života kázať aj na Pyrenejskom polostrove, a tak sa jeho pozostatky ocitli na mieste jeho apoštolskej činnosti, historici sú neúprosní a podobné tvrdenia pokladajú za mýtus. V 9. storočí pozostatky našiel pustovník a kráľ Alfonso II. dal na tom mieste postaviť kostol.
.ľstivý svätec
Kult Jakuba začal v Španielsku vzrastať v nekonečnom období reconquisty. Svätý sa zjavoval počas bojov s Maurmi a domáce obyvateľstvo všetky úspešné akcie pripisovalo jeho pomoci. Výnimkou nebola ani črevná epidémia, ktorá postihla moslimské vojsko po spustošení mesta v 10. storočí. Chrám bol zničený. Pôvodné zvony boli na chrbtoch zajatcov prenesené na juh do Córdoby. Tam prišlo na rad praktické využitie – tiež na náboženské účely. Poslúžili ako materiál na odliatie lámp do mešít. A keď prišla spomenutá črevná epidémia, stredovekí kresťania pocítili aspoň malé zadosťučinenie za takéto poníženie. Potom sa ukázalo, že práve sarkofág s relikviami apoštola zostal napriek zničeniu celého mesta nedotknutý, a Jakub sa stal pre veriaci ľud veľkým ochrancom.
O tom, že svätému nemusí byť cudzie nič ľudské, svedčí, že Jakub sa nezdráhal použiť lesť. Legenda hovorí, že sa vo sne zjavil Ramirezovi I. a sľúbil mu, že ak pôjde do boja hneď na druhý deň, pomôže mu opäť poraziť kresťanov. Ramirez uveril, ale víťazstva sa nedočkal. Svätý bojoval na opačnej strane, po boku kresťanov. Robil to ako zvyčajne — na bielom žiarivom koni a s mečom v ruke.
.pravoslávna omša pri Jakubovi
Tento veľkolepý obraz našiel svoje pokračovanie v symboloch. Medzi „erby“ svätého Jakuba dnes patrí meč v tvare kríža, prekrížené meče ako znak boja a preslávená mušľa. Jedno z vysvetlení, prečo sa medzi kríž s ramenami v tvare polmesiacov a meče dostala práve mušľa, poskytuje skutočnosť, že moslimovia došli na území Španielska až k najzápadnejšiemu cípu Európy – na „koniec zeme“. Podrobenie územia až k pobrežiu Atlantiku bolo významným prelomom v dejinách, a mušľa tak prirodzene vošla do sveta symboliky. Či je už symbolom víťazstva, alebo poroby, kresťania si tento pôsobivý znak ponechali. V súčasnosti zdobia vytepané či vymodelované mušle v Santiagu takmer všetko, na čo sa pozriete – od chrámov a dlažby až po balkónové zábradlia.
Skutočným prelomom v dejinách mesta i celej katolíckej cirkvi bolo 12. storočie. V listine Codex Calixtinus pápež udelil mestu privilégium: zaručil získanie úplných odpustkov pre každého, kto Santiago navštívi v roku svätého Jakuba. Takýmto rokom je každý, v ktorom deň svätého Jakuba — 25. júl – pripadne na nedeľu. V poslednom roku apoštola, 2004, sa odohrala prelomová udalosť, ktorá potvrdila, že ekumenické snahy v súčasnosti nepoznajú hranice. Pri Jakubovom hrobe v chráme bola po prvýkrát v dejinách odslúžená pravoslávna bohoslužba.
V 12. storočí sa tak pápežskou bulou vyšvihlo Santiago na pozíciu najdôležitejšieho pútnického miesta, hneď po Jeruzaleme a Ríme. Lavíny pútnikov pribrzdila až epidémia moru a pohnuté obdobie reformácie.
.a znovu nájazdy
V 90. rokoch minulého storočia sa v Európe opäť ozval hlas volajúci po obrode a dnes slávne mesto opäť odoláva nájazdom. Tentoraz sa však nenesú v znamení polmesiaca. Santiago pohlcujú davy pútnikov, ale aj jednoducho milovníkov všetkého krásneho bez ohľadu na náboženstvo, o rase už ani nehovoriac. Domáci zúročili skúsenosť stredoveku a obnovili Camino de Santiago – púť, ktorá sa voľakedy konala peši či koňmo. Nohy pútnikom zostali, koňa nahradil bicykel a odvážlivcom, ktorí sa podujímajú na niekoľkodňové putovanie, vystavia preukaz, kam sa zapisujú potvrdenia o zastávkach v kláštoroch a nocľahárňach. Pútnici v cieli získajú certifikát v latinčine rovnako ako za dávnych čias. Celá púť je vydarenou turistickou atrakciou a hádže rukavicu jedincom túžiacim po súboji s vlastnými fyzickými schopnosťami. Napriek vymoženostiam civilizácie sa putovanie nedá brať na ľahkú váhu. Španielske podnebie nepozná zľutovanie ani s tými najhorlivejšími.
.píšťalky a sladkosti
Do Santiaga však neprichádzajú len pútnici. Srdce Galície je lákadlom pre každého, kto sa rád potuluje uličkami. Pokojne to môžete robiť bezcieľne. Každá odhalí pohľad na nejaké námestíčko a skôr či neskôr vás privedie ku katedrále. Zamotávaním sa v pavučine uličiek vnímate sa ako súčasť večnosti. Tlmený šuchot nôh okoloidúcich sprevádza hudba. Je všade. Píšťalkári, gajdoši, bubeníci, gitaristi prekvapujú až príliš dokonalou interpretáciou všetkého možného – od džezových kreácií až po galícijský folklór. Nikoho neprekvapí, ak si v sprievode gájd a tamburín zahopkáte španielsky tanec jota.
V zákutiach mesta sa nemusíte hanbiť ani za to, že ste „obkukávač“. Domáci si na návaly turistov dávno zvykli. Vedia navnadiť a vyťažiť z vás, čo sa dá. Nerobia to však vtieravo a nikto nemá pocit, že ho idú zodrať z peňaženky do posledného centimu len preto, že sa ocitol v ich osídlach. Usmievavé Galícijčanky vykúkajú z cukrárničiek a nezriedka sa s tanierom navŕšeným špecialitou zvanou Tarta de Santiago prechádzajú pred svojím obchodíkom. Múčnik prepchatý mletými mandľami a cukrom môže ochutnať ktokoľvek a úplne nezáväzne. Reštaurácie na vás číhajú s hovädzinou a morskými lákadlami v podobe chobotníc, kreviet, všemožných slimákov a rýb. Ceny sú však prekvapivo normálne.
.padnite na kolená
Takáto zmes hudby a jedla sprevádza zvedavcov až po hlavné námestie Plaza de Obradoiro. Pohľad na katedrálu je veľkolepý. Človek do nej vchádza s posvätnou úctou. Vystupuje po schodoch ako do neba. Obrovské dvere dajú pocítiť, že dobový architekt nič nenavrhol náhodne. Klopadlá sú tak vysoko, aby na ne nemohol dočiahnuť takmer nik. I ten najvyšší smrteľník sa v porovnaní s božskou dokonalosťou cíti drobný. Zmes románskej strohosti, gotickej mohutnosti a barokovej ozdobnosti spoľahlivo ohúri. Stavitelia, ktorí v priebehu vekov komplex zväčšovali, sa doslova vybláznili. Každého pútnika, aj tých najmocnejších monarchov, prinútili padnúť na kolená. To im vychádza dodnes. V chráme, či už pred tvárou Všemohúceho, alebo pred detailnou prácou stoviek umelcov, pokľakne každý. Samozrejme, fotografovať sa nesmie. Turisti sú však k upozorneniu ľahostajní a Španieli k nim zhovievaví.
Šumivé ticho vládne aj popri kostolných múroch. Desiatky pútnikov posedávajúcich a polihujúcich po únavnej ceste kontrastujú s bielym vláčikom na kolesách. Z tejto mestskej atrakcie, slúžiacej skôr na pousmiatie ako na prepravu, vyliezajú prevažne Japonci, povestní svojím prístupom k pamätihodnostiam: vyhrnúť sa, vycvakať tisíc záberov a ufujazdiť. Povedzme si však na rovinu, bez ich turistických klobúčikov by nám bolo v Európe už aj smutno.
Vláčik sa na námestí dlho nezdrží. Jeho chvostík sa mihne v uličke a opäť vás pred tvárou kolosu nič nerozosmieva. Akosi odďaľujete moment odchodu. Nohy sú pribité k zemi a mysľou vám prebleskne odvážne veselá myšlienka. Ak by Boh nebol po šiestich dňoch tvorenia unavený, v nedeľu by určite stvoril toto.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.