Trofim Denisovič Lysenko a Oľga Borisovna Lepešinská: tie dve mená dnes už možno nikomu nič nepovedia. Pred šesťdesiatimi rokmi, keď sa dostali na vrchol sovietskej „vedy", ich však poznal každý. A takmer každý z nich mal strach.
Politici majú vždy tendenciu zasahovať do vedy, prípadne zneužívať jej zistenia na podporu svojej agendy. Najviac sa, samozrejme, táto tendencia prejavuje v totalitných režimoch, ktoré učia svojich občanov v masovom meradle klamať a zjavné lži vyhlasujú za nemenné pravdy. Tak ako v nacistickom Nemecku existovala „árijska veda", aj v Sovietskom zväze a jeho satelitoch existovala „socialistická veda", pričom sa obe vyznačovali popieraním dovtedajších vedeckých zásad a nadradenosťou nad morálnymi princípmi.
Molekulárny genetik a historik Valery Soyfer píše v knihe Červená biológia, z ktorej tento článok čerpá, aj tieto slova: „Jozef Stalin, ktorý dôkladne nevstrebal žiadny z plodov vzdelania, dokázal presvedčiť sám seba, že práve on rozumie všetkým zákonitostiam vývoja, že chápe všetky princípy vedeckého výskumu a predovšetkým, že je povolaný privlastniť si všetky výdobytky vedy a kultúry." Tak ako Stalin zneškodňoval svojich politických súperov, rovnako bojoval a zakazoval genetiku ako buržoáznu pavedu, kybernetiku ako slúžku kapitalistov, ktorá im pomáha zotročovať robotnícku triedu, štatistiku ako disciplínu, ktorá maskuje záškodnícke ciele nepriateľov socializmu či pedagogiku, ktorú považoval za pochybný odbor, brániaci správnej výchove budovateľov komunizmu. V spoločnosti, ktorá samu seba považovala za jedinú vedecky riadenú, prebrali aj vo vede moc ti najväčší šarlatáni.
.jarovizácia
Meno Trofima Denisoviča Lysenka sa prvýkrát objavilo na stránkach hlavných novín v roku 1929. Pravda aj Ekonomické noviny písali o „objave agronóma Lysenka, ktorého podstatou bolo, že stačí nechať v chlade naklíčené semená ozimnej pšenice (tá sa normálne seje na jeseň), ktoré sa na jar zasejú a vlastnosť „ozimovosti" tým bude potlačená. Čo si od „jarovizácie" Trofim Denisovič sľuboval? Keby sa ozimná pšenica mohla pestovať po jarnom výseve, predišlo by sa mnohým zimným a jarným nepríjemnostiam a úroda by bolo omnoho vyššia. Politikom sa nápad s vyššou úrodou páčil, nikto z nich však neuvážil, že pri sejbe chladom spracovaných semien sa ich uchová len malé množstvo.
Lysenko, ktorý neveril v nemennosť dedičnej povahy rastlín, tento zjavne hlúpy nápad „podporil" argumentom, že je treba ozimnú pšenicu vysievať na jar niekoľko rokov, a pšenica sa potom už zmeneným podmienkam prispôsobí sama. Ako píše Soyfer, dedičnosť pšenice chcel zmeniť tak, aby vyhovovala potrebám ľudstva. To bolo podobné ako komunistická viera, že stačí vziať moc do vlastných rúk a ľudia sa tiež okamžite zmenia.
Lysenkov nápad prišiel ako na zavolanie. Stalin, ktorý sa po Leninovej smrti vyrovnával s konkurentmi i ich názormi na poľnohospodárstvo, vyzval na kolektivizáciu, ktorá nakoniec priviedla tento sektor ekonomiky k totálnemu krachu, hladomoru a smrti miliónov ľudí. Lysenko v podstate sľuboval za okamih zvýšiť výnosy pšenice, pritom neutratiť ani kopejku a ešte dať v zime prácu miliónom roľníkov.
.dvakrát na vrchole
Lysenko si počínal obratne. Ako píše Soyfer, jeden za druhým prichádzali jeho návrhy rozhodujúcich inovácií vo fyziológii rastlín, šľachtiteľstve a semenárstve. Napriek tomu, že nemal vedecké znalosti ani predstavu, čo je to vedecká metóda, púšťal sa do riešenia akýchkoľvek úloh a pochopiteľne narážal na elementárne problémy, ako aj na to, že vzdelaná spoločnosť jeho inovácie prijímala negatívne. Lysenko reagoval po svojom, vedecké problémy vyhlasoval za nepodstatné a svojich protivníkov za reakcionárov.
Šikovnosť a intrigánstvo pomohli bezpartajnému Lysenkovi k dosiahnutiu vysokých postov. Stal sa členom troch akadémií, poslancom najvyššieho sovietu ZSSR, bol prezidentom Všezväzovej akadémie poľnohospodárskych vied V. I. Lenina (VASCHNIL), riaditeľom Šľachtiteľsko-genetického ústavu a Ústavu genetiky Akadémie vied ZSSR. Trikrát mu udelili Stalinovu cenu, stal sa Hrdinom socialistickej práce a osemkrát (viackrát sa to nepodarilo nikomu) bol vyznamenaný najvyšším sovietskym ocenením — Leninovým radom.
S protivníkmi (mnohí z nich boli zatknutí či dokonca popravení) si väčšinou poradil s pomocou svojich zástancov. Sám otvorene bojoval len so zakladateľom VASCHNIL-u Nikolajom Ivanovičom Vavilovom, ktorý Lysenka na začiatku jeho kariéry podržal. Ten sa cítil dlžníkom, ale odmietol sa s tým zmieriť. Vavilova zatkli v roku 1940 a Lysenko sa rýchlo zmocnil jeho postu riaditeľa Ústavu genetiky.
Lysenkove pozície výrazne zoslabli počas druhej svetovej vojny a bezprostredne po nej. Jednak preto, že jeho brat dezertoval k fašistom a tiež preto, že okolo roku 1947 (po dvadsiatich rokoch!) ho najvyšší stranícki bosovia Ždanov a Voznessenskij obvinili, že väčšina jeho inovácií neprináša očakávané výsledky. Trofimovi Denisovičovi sa však opäť podarilo vyhrať. Presvedčil Stalina, že má (opäť) vo svojich rukách možnosť niekoľkonásobne zvýšiť sovietsku produkciu pšenice tým, že bude zavedená jej zvláštny variant. Stalin bol nadšený. V roku 1948 dovolil likvidáciu genetiky a nariadil kooptovať do VASCHNIL-u veľký počet Lysenkových prívržencov.
.čulá starenka
Lysenko nebol sám. Rady vplyvných sovietskych šarlatánov rozšírila aj istá Oľga Borisovna Lepešinská. Táto, vzdelaním ošetrovateľka sa veľmi nadchla Engelsovou knihou Dialektika prírody, ktorá prvýkrát vyšla v roku 1925. Engels síce, podobne ako všetci ostatní v tomto príbehu, nebol biológ, napriek tomu sa postavil na stranu stúpencov hypotézy o dedení získaných znakov. (Tu treba pripomenúť, že možnosť zmeny dedičnej informácie pod vplyvom žiarenia vedci nepoznali až do polovice dvadsiatych rokov.) Lepešinská si tento názor osvojila a okamžite vydala brožúru s názvom Bojovný vitalizmus. Jej argumenty, ktorými absolutizovala Engelsove opatrne formulované názory, sa podobali tým Lysenkovým: oponentov zavalila marxistickou frazeológiou a urážkami, a ako to urobila napríklad v prípade akademika Gurviča, argumenty, ktoré nedokázala pochopiť, nazvala „židovskou prefíkanosťou".
Lepešinskej „vedecké" objavy jej nepriniesli slávu. Podľa Soyfera boli totiž aj na vtedajšiu dobu príliš primitívne. Oľga Borisovna napríklad tvrdila, že bunky sa nedelia podľa zložitých vývojových zákonitostí, ale len z mechanickej príčiny, ktorou malo byť preplnenie molekulami. Je to síce hlúposť, ale keď svoje diela zakončila slovami o zosilňovaní triedneho boja v Sovietskom zväze, je jasné, že ju museli začať brať vážne. A hoci dovtedy žiadne pokusy nerobila, v roku 1929 jej otvorili laboratórium.
V roku 1934 po skúmaní „niekoľkých preparátov" objavila vtedy už 63-ročná Lepešinská, ako sa neživá hmota mení na živú.
Tie slová stoja za odcitovanie: „Väčšina súčasných biológov je toho názoru, že každá bunka pochádza len z bunky. Ale ja si spomínam, že Engels hovorí niečo úplne iného..." Tvrdila napríklad, že je možné rozotrieť v mažiari žĺtky vtáčích vajec do kašovitého stavu, potom túto hmotu nechať na čas stáť a napriek tomu v kaši opäť vzniknú živé vajcia rovnakých vtákov.
.revízia Darwina
Ako sme už spomenuli, dôležitým dátumom pre sovietskych šarlatánov sa stal rok 1948. Hoci ešte začiatkom roka to vyzeralo tak, že Lysenkova pozícia je otrasená a seriózni vedci ho obviňovali z podvodu na celom národe, v lete už bolo všetko inak.
Trofim Denisovič sa rozhodol hrať vabank. Stalinovi povedal, že všetky problémy by mohli zmiznúť, keby sa mu do práce nemiešali najrôznejší teoretici a chytráci, ktorí sa nestarajú o blaho vlasti, ale obzerajú sa na Západ. Myšlienka o zhubnom charaktere genetikov sa „otcovi všetkých vied" veľmi zapáčila. Lysenko vraj počas rozhovoru so Stalinom kládol zvláštny dôraz na to, že hlavným pôvodcom genetiky nebol vedec, ale mních Johan Gregor Mendel. Lysenkov návrh, že by nebolo zlé genetické výskumy ako idealistickú, buržoáznu a pre vec socializmu krajne škodlivú vedu zlikvidovať, prijal sovietsky vodca bez námietok.
Dna 28. júna sa v Pravde objavilo oznámenie, že Stalin nechal menovať 35 nových akademikov VASCHNIL-u, čím Lysenko okamžite získal v akadémii väčšinu. O dva dni bola genetika vyhlásená za záškodnícku vedu. Tisíce ľudí prišli o miesta, knihy a učebnice o genetike, cytológii, embryológii a množstve ďalších disciplín boli stiahnuté. Trofim Denisovič vládol.
Ako toto všetko mohlo prejsť? Je to vcelku jednoduché. Nie všetci vedci trvali na svojich zásadách a vedeckých princípoch práce a so strachom o zamestnanie či o život začali opakovať po lysenkistoch. Čo bolo možno ešte dôležitejšie, odpor neprišiel ani z najvyšších miest. Napríklad vedúcim oddelenia vedy ÚV KSSZ bol istý Jurij Andrejevič Ždanov, syn neslávne známeho straníka Andreja Alexandroviča Ždanova. Napriek tomu, že bol slušne vzdelaný chemik, a iste mu musela byť jasná absurdita lysenkizmu a lepešinskovčiny, vystúpil proti nim len raz, na čo ho Stalin dôrazne pokarhal. O rok neskôr sa mladší Ždanov stal Stalinovým zaťom a o akomkoľvek odpore nemohlo byť ani reči...
.oživená perleť
S absurdnými objavmi sa roztrhlo vrece. Ešte v roku 1948 prišiel Lysenko so „zákonom biologického druhu", podľa ktorého sa jeden druh môže jednoducho meniť na iný a môže preskočiť vývojové štádiá. Podľa Soyfera s touto revíziou Darwina Lysenko neprišiel len tak. Jeho nohsledi začali hneď zdôrazňovať, že nová teória pomôže vysvetliť príčinu masového rozšírenia buriny v osevoch kultúrnych rastlín. To, čo zamlčali, bolo, že problém s burinou zavinili práve lysenkisti, ktorí zaviedli do semenárstva anarchiu a kvalita semien sa už nekontrolovala tak prísne ako kedysi.
Jeden z Lepešinskej nasledovníkov, istý G. A. Melkonjan zase uverejnil v časopise Úspechy súčasnej biológie článok, v ktorom tvrdil, že niekedy sa v ľudskom tele usadzuje parazit – pásomnica rodu Echinococcus. Potom uviedol, že niekomu (možno to nebol ani on sám) sa podarilo vybrať echinokokov z holennej kosti človeka a dať ich na niekoľko rokov do formalínu (pre všetky živé bunky jedovatého roztoku formaldehydu). Ako však ukázal jeho vlastný objav, z týchto červov vo formalíne vznikli živé kosti!
„Biológ" Šipačev zase pozoroval, ako sa rastlinné bunky, zašité do tiel zvierat, menia na živočíšne bunky. Histologička Kučerovová pre zmenu roztierala perleťové gombíky (!), prášok zavádzala do tela zvierat, aby zistila, ako z neho nakoniec vzniká živá hmota. Sama Lepešinská sa vo veku 82 rokov podujala vyriešiť problém dlhovekosti a „objavila", že bikarbonát sodný lieči takmer všetky mysliteľné choroby.
.koniec
Začiatok konca oboch veľkých šarlatánov možno datovať do roku 1952, keď vyšiel v Botanickom časopise článok s názvom Darwinizmus a nové učenie o druhu. Jeho autor, profesor genetiky a ešte donedávna popredný lysenkista Turbin, v ňom odmietol Lysenkov pokus revidovať teóriu vzniku druhov. Toto nové učenie sa podľa neho mohlo ukázať ako „mávnutie krídlami vo vzduchoprázdne".
Lysenkisti, ktorí ovládali takmer všetky vedecké časopisy, publikovali množstvo reakcií, väčšinou s jediným argumentom, že Lysenka podporuje Stalin. Chradnúci diktátor už nezasiahol. V roku 1953, teda už po jeho smrti, sa tlak na Trofima Denisoviča ešte zvýšil. Obzvlášť bolestné bolo pre neho publikovanie materiálov, dokazujúcich, že jeho stúpencami sledované premeny borovice na smrek a hrabu na liesku boli v skutočnosti primitívnymi podvodmi.
Kritika Lepešinskej bola podobná. Jej tvrdenia o vyliečení chorých, predĺžení života a gigantickom náraste úrody poľnohospodárskych plodín po použití sódy vyvolala medzi vedcami všeobecné rozhorčenie. A nielen medzi vedcami – lekárne a polikliniky si nevedeli rady s prívalom „omladených", naivnou vierou v liečebnú metódu Oľgy Borisovny poškodených ľudí. Kým však Lepešinská skončila takmer okamžite (do konca života robila pokusy so spáleným vtáčím trusom, z ktorého tiež vraj vznikal život), Lysenkova hviezda v Sovietskom zväze zapadla až po Chruščovovom páde v roku 1964 a v Číne, kde sa jeho „myšlienky" tiež uplatňovali, ešte neskôr.
Ako to všetko bolo možné? Soyfer popri atmosfére stáleho strachu zmieňuje aj fakt, že v podmienkach politického diktátu sa všetky vedecké zámery museli prispôsobovať panujúcim ideologickým koncepciám. Napríklad Lepešinskej sódové kúpele zámerom a želaniam sovietskych vodcov mimoriadne vyhovovali. Podľa jej predstáv nebolo treba hľadať a vyrábať nové lieky, či meniť pracovné podmienky zamestnancov. Stačilo zájsť do obchodu, kúpiť jedlú sódu a človek bol mladší a zdravší. Nakoniec – sovietsky systém sa skutočne musel spoliehať len na zázraky.
Politici majú vždy tendenciu zasahovať do vedy, prípadne zneužívať jej zistenia na podporu svojej agendy. Najviac sa, samozrejme, táto tendencia prejavuje v totalitných režimoch, ktoré učia svojich občanov v masovom meradle klamať a zjavné lži vyhlasujú za nemenné pravdy. Tak ako v nacistickom Nemecku existovala „árijska veda", aj v Sovietskom zväze a jeho satelitoch existovala „socialistická veda", pričom sa obe vyznačovali popieraním dovtedajších vedeckých zásad a nadradenosťou nad morálnymi princípmi.
Molekulárny genetik a historik Valery Soyfer píše v knihe Červená biológia, z ktorej tento článok čerpá, aj tieto slova: „Jozef Stalin, ktorý dôkladne nevstrebal žiadny z plodov vzdelania, dokázal presvedčiť sám seba, že práve on rozumie všetkým zákonitostiam vývoja, že chápe všetky princípy vedeckého výskumu a predovšetkým, že je povolaný privlastniť si všetky výdobytky vedy a kultúry." Tak ako Stalin zneškodňoval svojich politických súperov, rovnako bojoval a zakazoval genetiku ako buržoáznu pavedu, kybernetiku ako slúžku kapitalistov, ktorá im pomáha zotročovať robotnícku triedu, štatistiku ako disciplínu, ktorá maskuje záškodnícke ciele nepriateľov socializmu či pedagogiku, ktorú považoval za pochybný odbor, brániaci správnej výchove budovateľov komunizmu. V spoločnosti, ktorá samu seba považovala za jedinú vedecky riadenú, prebrali aj vo vede moc ti najväčší šarlatáni.
.jarovizácia
Meno Trofima Denisoviča Lysenka sa prvýkrát objavilo na stránkach hlavných novín v roku 1929. Pravda aj Ekonomické noviny písali o „objave agronóma Lysenka, ktorého podstatou bolo, že stačí nechať v chlade naklíčené semená ozimnej pšenice (tá sa normálne seje na jeseň), ktoré sa na jar zasejú a vlastnosť „ozimovosti" tým bude potlačená. Čo si od „jarovizácie" Trofim Denisovič sľuboval? Keby sa ozimná pšenica mohla pestovať po jarnom výseve, predišlo by sa mnohým zimným a jarným nepríjemnostiam a úroda by bolo omnoho vyššia. Politikom sa nápad s vyššou úrodou páčil, nikto z nich však neuvážil, že pri sejbe chladom spracovaných semien sa ich uchová len malé množstvo.
Lysenko, ktorý neveril v nemennosť dedičnej povahy rastlín, tento zjavne hlúpy nápad „podporil" argumentom, že je treba ozimnú pšenicu vysievať na jar niekoľko rokov, a pšenica sa potom už zmeneným podmienkam prispôsobí sama. Ako píše Soyfer, dedičnosť pšenice chcel zmeniť tak, aby vyhovovala potrebám ľudstva. To bolo podobné ako komunistická viera, že stačí vziať moc do vlastných rúk a ľudia sa tiež okamžite zmenia.
Lysenkov nápad prišiel ako na zavolanie. Stalin, ktorý sa po Leninovej smrti vyrovnával s konkurentmi i ich názormi na poľnohospodárstvo, vyzval na kolektivizáciu, ktorá nakoniec priviedla tento sektor ekonomiky k totálnemu krachu, hladomoru a smrti miliónov ľudí. Lysenko v podstate sľuboval za okamih zvýšiť výnosy pšenice, pritom neutratiť ani kopejku a ešte dať v zime prácu miliónom roľníkov.
.dvakrát na vrchole
Lysenko si počínal obratne. Ako píše Soyfer, jeden za druhým prichádzali jeho návrhy rozhodujúcich inovácií vo fyziológii rastlín, šľachtiteľstve a semenárstve. Napriek tomu, že nemal vedecké znalosti ani predstavu, čo je to vedecká metóda, púšťal sa do riešenia akýchkoľvek úloh a pochopiteľne narážal na elementárne problémy, ako aj na to, že vzdelaná spoločnosť jeho inovácie prijímala negatívne. Lysenko reagoval po svojom, vedecké problémy vyhlasoval za nepodstatné a svojich protivníkov za reakcionárov.
Šikovnosť a intrigánstvo pomohli bezpartajnému Lysenkovi k dosiahnutiu vysokých postov. Stal sa členom troch akadémií, poslancom najvyššieho sovietu ZSSR, bol prezidentom Všezväzovej akadémie poľnohospodárskych vied V. I. Lenina (VASCHNIL), riaditeľom Šľachtiteľsko-genetického ústavu a Ústavu genetiky Akadémie vied ZSSR. Trikrát mu udelili Stalinovu cenu, stal sa Hrdinom socialistickej práce a osemkrát (viackrát sa to nepodarilo nikomu) bol vyznamenaný najvyšším sovietskym ocenením — Leninovým radom.
S protivníkmi (mnohí z nich boli zatknutí či dokonca popravení) si väčšinou poradil s pomocou svojich zástancov. Sám otvorene bojoval len so zakladateľom VASCHNIL-u Nikolajom Ivanovičom Vavilovom, ktorý Lysenka na začiatku jeho kariéry podržal. Ten sa cítil dlžníkom, ale odmietol sa s tým zmieriť. Vavilova zatkli v roku 1940 a Lysenko sa rýchlo zmocnil jeho postu riaditeľa Ústavu genetiky.
Lysenkove pozície výrazne zoslabli počas druhej svetovej vojny a bezprostredne po nej. Jednak preto, že jeho brat dezertoval k fašistom a tiež preto, že okolo roku 1947 (po dvadsiatich rokoch!) ho najvyšší stranícki bosovia Ždanov a Voznessenskij obvinili, že väčšina jeho inovácií neprináša očakávané výsledky. Trofimovi Denisovičovi sa však opäť podarilo vyhrať. Presvedčil Stalina, že má (opäť) vo svojich rukách možnosť niekoľkonásobne zvýšiť sovietsku produkciu pšenice tým, že bude zavedená jej zvláštny variant. Stalin bol nadšený. V roku 1948 dovolil likvidáciu genetiky a nariadil kooptovať do VASCHNIL-u veľký počet Lysenkových prívržencov.
.čulá starenka
Lysenko nebol sám. Rady vplyvných sovietskych šarlatánov rozšírila aj istá Oľga Borisovna Lepešinská. Táto, vzdelaním ošetrovateľka sa veľmi nadchla Engelsovou knihou Dialektika prírody, ktorá prvýkrát vyšla v roku 1925. Engels síce, podobne ako všetci ostatní v tomto príbehu, nebol biológ, napriek tomu sa postavil na stranu stúpencov hypotézy o dedení získaných znakov. (Tu treba pripomenúť, že možnosť zmeny dedičnej informácie pod vplyvom žiarenia vedci nepoznali až do polovice dvadsiatych rokov.) Lepešinská si tento názor osvojila a okamžite vydala brožúru s názvom Bojovný vitalizmus. Jej argumenty, ktorými absolutizovala Engelsove opatrne formulované názory, sa podobali tým Lysenkovým: oponentov zavalila marxistickou frazeológiou a urážkami, a ako to urobila napríklad v prípade akademika Gurviča, argumenty, ktoré nedokázala pochopiť, nazvala „židovskou prefíkanosťou".
Lepešinskej „vedecké" objavy jej nepriniesli slávu. Podľa Soyfera boli totiž aj na vtedajšiu dobu príliš primitívne. Oľga Borisovna napríklad tvrdila, že bunky sa nedelia podľa zložitých vývojových zákonitostí, ale len z mechanickej príčiny, ktorou malo byť preplnenie molekulami. Je to síce hlúposť, ale keď svoje diela zakončila slovami o zosilňovaní triedneho boja v Sovietskom zväze, je jasné, že ju museli začať brať vážne. A hoci dovtedy žiadne pokusy nerobila, v roku 1929 jej otvorili laboratórium.
V roku 1934 po skúmaní „niekoľkých preparátov" objavila vtedy už 63-ročná Lepešinská, ako sa neživá hmota mení na živú.
Tie slová stoja za odcitovanie: „Väčšina súčasných biológov je toho názoru, že každá bunka pochádza len z bunky. Ale ja si spomínam, že Engels hovorí niečo úplne iného..." Tvrdila napríklad, že je možné rozotrieť v mažiari žĺtky vtáčích vajec do kašovitého stavu, potom túto hmotu nechať na čas stáť a napriek tomu v kaši opäť vzniknú živé vajcia rovnakých vtákov.
.revízia Darwina
Ako sme už spomenuli, dôležitým dátumom pre sovietskych šarlatánov sa stal rok 1948. Hoci ešte začiatkom roka to vyzeralo tak, že Lysenkova pozícia je otrasená a seriózni vedci ho obviňovali z podvodu na celom národe, v lete už bolo všetko inak.
Trofim Denisovič sa rozhodol hrať vabank. Stalinovi povedal, že všetky problémy by mohli zmiznúť, keby sa mu do práce nemiešali najrôznejší teoretici a chytráci, ktorí sa nestarajú o blaho vlasti, ale obzerajú sa na Západ. Myšlienka o zhubnom charaktere genetikov sa „otcovi všetkých vied" veľmi zapáčila. Lysenko vraj počas rozhovoru so Stalinom kládol zvláštny dôraz na to, že hlavným pôvodcom genetiky nebol vedec, ale mních Johan Gregor Mendel. Lysenkov návrh, že by nebolo zlé genetické výskumy ako idealistickú, buržoáznu a pre vec socializmu krajne škodlivú vedu zlikvidovať, prijal sovietsky vodca bez námietok.
Dna 28. júna sa v Pravde objavilo oznámenie, že Stalin nechal menovať 35 nových akademikov VASCHNIL-u, čím Lysenko okamžite získal v akadémii väčšinu. O dva dni bola genetika vyhlásená za záškodnícku vedu. Tisíce ľudí prišli o miesta, knihy a učebnice o genetike, cytológii, embryológii a množstve ďalších disciplín boli stiahnuté. Trofim Denisovič vládol.
Ako toto všetko mohlo prejsť? Je to vcelku jednoduché. Nie všetci vedci trvali na svojich zásadách a vedeckých princípoch práce a so strachom o zamestnanie či o život začali opakovať po lysenkistoch. Čo bolo možno ešte dôležitejšie, odpor neprišiel ani z najvyšších miest. Napríklad vedúcim oddelenia vedy ÚV KSSZ bol istý Jurij Andrejevič Ždanov, syn neslávne známeho straníka Andreja Alexandroviča Ždanova. Napriek tomu, že bol slušne vzdelaný chemik, a iste mu musela byť jasná absurdita lysenkizmu a lepešinskovčiny, vystúpil proti nim len raz, na čo ho Stalin dôrazne pokarhal. O rok neskôr sa mladší Ždanov stal Stalinovým zaťom a o akomkoľvek odpore nemohlo byť ani reči...
.oživená perleť
S absurdnými objavmi sa roztrhlo vrece. Ešte v roku 1948 prišiel Lysenko so „zákonom biologického druhu", podľa ktorého sa jeden druh môže jednoducho meniť na iný a môže preskočiť vývojové štádiá. Podľa Soyfera s touto revíziou Darwina Lysenko neprišiel len tak. Jeho nohsledi začali hneď zdôrazňovať, že nová teória pomôže vysvetliť príčinu masového rozšírenia buriny v osevoch kultúrnych rastlín. To, čo zamlčali, bolo, že problém s burinou zavinili práve lysenkisti, ktorí zaviedli do semenárstva anarchiu a kvalita semien sa už nekontrolovala tak prísne ako kedysi.
Jeden z Lepešinskej nasledovníkov, istý G. A. Melkonjan zase uverejnil v časopise Úspechy súčasnej biológie článok, v ktorom tvrdil, že niekedy sa v ľudskom tele usadzuje parazit – pásomnica rodu Echinococcus. Potom uviedol, že niekomu (možno to nebol ani on sám) sa podarilo vybrať echinokokov z holennej kosti človeka a dať ich na niekoľko rokov do formalínu (pre všetky živé bunky jedovatého roztoku formaldehydu). Ako však ukázal jeho vlastný objav, z týchto červov vo formalíne vznikli živé kosti!
„Biológ" Šipačev zase pozoroval, ako sa rastlinné bunky, zašité do tiel zvierat, menia na živočíšne bunky. Histologička Kučerovová pre zmenu roztierala perleťové gombíky (!), prášok zavádzala do tela zvierat, aby zistila, ako z neho nakoniec vzniká živá hmota. Sama Lepešinská sa vo veku 82 rokov podujala vyriešiť problém dlhovekosti a „objavila", že bikarbonát sodný lieči takmer všetky mysliteľné choroby.
.koniec
Začiatok konca oboch veľkých šarlatánov možno datovať do roku 1952, keď vyšiel v Botanickom časopise článok s názvom Darwinizmus a nové učenie o druhu. Jeho autor, profesor genetiky a ešte donedávna popredný lysenkista Turbin, v ňom odmietol Lysenkov pokus revidovať teóriu vzniku druhov. Toto nové učenie sa podľa neho mohlo ukázať ako „mávnutie krídlami vo vzduchoprázdne".
Lysenkisti, ktorí ovládali takmer všetky vedecké časopisy, publikovali množstvo reakcií, väčšinou s jediným argumentom, že Lysenka podporuje Stalin. Chradnúci diktátor už nezasiahol. V roku 1953, teda už po jeho smrti, sa tlak na Trofima Denisoviča ešte zvýšil. Obzvlášť bolestné bolo pre neho publikovanie materiálov, dokazujúcich, že jeho stúpencami sledované premeny borovice na smrek a hrabu na liesku boli v skutočnosti primitívnymi podvodmi.
Kritika Lepešinskej bola podobná. Jej tvrdenia o vyliečení chorých, predĺžení života a gigantickom náraste úrody poľnohospodárskych plodín po použití sódy vyvolala medzi vedcami všeobecné rozhorčenie. A nielen medzi vedcami – lekárne a polikliniky si nevedeli rady s prívalom „omladených", naivnou vierou v liečebnú metódu Oľgy Borisovny poškodených ľudí. Kým však Lepešinská skončila takmer okamžite (do konca života robila pokusy so spáleným vtáčím trusom, z ktorého tiež vraj vznikal život), Lysenkova hviezda v Sovietskom zväze zapadla až po Chruščovovom páde v roku 1964 a v Číne, kde sa jeho „myšlienky" tiež uplatňovali, ešte neskôr.
Ako to všetko bolo možné? Soyfer popri atmosfére stáleho strachu zmieňuje aj fakt, že v podmienkach politického diktátu sa všetky vedecké zámery museli prispôsobovať panujúcim ideologickým koncepciám. Napríklad Lepešinskej sódové kúpele zámerom a želaniam sovietskych vodcov mimoriadne vyhovovali. Podľa jej predstáv nebolo treba hľadať a vyrábať nové lieky, či meniť pracovné podmienky zamestnancov. Stačilo zájsť do obchodu, kúpiť jedlú sódu a človek bol mladší a zdravší. Nakoniec – sovietsky systém sa skutočne musel spoliehať len na zázraky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.