reakcií na kauzu Zuzany Hlávkovej bolo neúrekom. Okrem hlavných postáv kauzy sa k nej vyjadrovali politici, mimovládky, médiá aj bežní ľudia v internetových diskusiách. Opäť sa začalo hovoriť o nefungujúcom a unesenom štáte, ktorý ovládajú tí hore. Monika Filipová ten tlak vnímala prakticky od prvého dňa, keď nastúpila do svojej práce. Pri stretnutiach s priateľmi sa jej dodnes všetci čudujú, ako môže pracovať na ministerstve vnútra. V lepšom prípade ju uchlácholia tým, že ona je výnimka. No štátna správa ako taká je podľa nich zlo. Počúva to už štyri roky a pomaly si zvykla. No ako sama hovorí, v posledných týždňoch začal byť ten tlak zvonka neúnosný. Začala sa pýtať sama seba, či si stále dokáže prácu na ministerstve pred sebou morálne obhájiť.

Monikinou odpoveďou po niekoľkých dňoch zvažovania je opatrné áno. A otvorený list, ktorý rozposlala medzi kolegov a do médií. „Píšem z frustrácie, zo sklamania a zúfalstva povzbudivý odkaz pre kolegyne a kolegov v štátnej správe a výzvu na podporu čestných ľudí v štátnej správe,“ začína Monika úprimnú dvojstranovú výzvu. V jej úvode skromne predstavuje seba („nepotrpím si na tituly, mala som tú česť s ,titulovanými' ľuďmi bez akéhokoľvek intelektu“) a svoju aktualizovanú úradnícku dilemu. Dilemu, ktorú pomenováva hamletovsky – „byť či nebyť štátnym úradníkom“.

Monika Filipová má vyštudované tri univerzity. Na Univerzite Komenského zvládla naraz magistra z práva aj sinológie. Popritom stihla ešte aj magisterské štúdium na Taiwane na medzinárodných vzťahoch. Práve dvojročný pobyt na východe Ázie považuje za najkrajšiu etapu študentského života. Vážne uvažovala nad tým, že by sa na Taiwane usadila. Napokon si však povedala, že ak sa usadí hneď po škole, na Slovensko sa už asi nikdy nevráti. A to by sklamalo najmä jej otca, ktorý jej odmalička vtĺkal do hlavy, že tejto krajine musí aspoň niečo vrátiť. Aj preto ju po maďarskej základnej škole a gymnáziu nepustil na štúdium do Budapešti, ale musela študovať v Bratislave. A aj preto, na rozdiel od mamy, ktorá sa už pridala na stranu „nebyť“, otec stále tvrdí, že starostlivosť o verejné veci sa oplatí. A tak si to Monika, minimálne v tomto ohľade stále trochu viac po otcovi, deň čo deň opakuje.

Na úrad s komplikovaným názvom Odbor miestnej štátnej správy, samosprávy a zahraničných vzťahov ju prijali v máji 2013 ako vedúcu. Od tohto roku zastáva pozíciu riaditeľky. Už predtým na Ministerstve vnútra SR pôsobila, po návrate z Taiwanu ju prijali ako záskok za zamestnanca na rodičovskej dovolenke. Išlo však o referentskú pozíciu, ktorá ambicióznu Moniku nenapĺňala. Necítila sa užitočná a po pol roku odišla. Po krátkej pracovnej epizóde na taiwanskom zastupiteľstve prišla na jar 2013 opätovná ponuka z ministerstva. Tentoraz na vedúcu pozíciu, ktorá v sebe spája okrem práva aj medzinárodný rozmer. Popri samospráve mala mať Monika po novom na starosti aj prevažnú časť zahraničných vzťahov sekcie verejnej správy a reprezentáciu tej našej v zahraničí. Dlho neváhala a ponuku prijala. Vybudovala si okolo seba tím zložený prevažne z mladých kolegov a pustila sa do boja s veternými mlynmi, ktorého nevyhnutnosť v sebe stále cítila.

„Veci sa menia. Žiaľ, nie k lepšiemu. Je to ešte nesystémovejšie než predtým.“

Po vyše troch rokoch na otázku, či sa veci v štátnej správe pohli k lepšiemu, odpovedá niekoľkosekundovým mlčaním. V rukách parkrát poprevracia mobil so samolepkou „Aj ja som Slovensko.Digital“ a tichým hlasom začne vykresľovať skôr negatívny obraz súčasného stavu. „Veci sa menia. Žiaľ, nie k lepšiemu. Je to ešte nesystémovejšie než predtým a úlohy sú čoraz horšie zadeľované. Často nevieme, kto má čo robiť. Tým pádom sú aj mladí ľudia, ktorí prídu zvonka, po čase úplne stratení,“ opisuje súčasný stav. Ako píše vo svojom liste, „najväčším bojiskom je často samotný vnútorný systém, kolegovia, ktorí sú neochotní, neschopní a neprístupní“. To je však len polovica boja s veternými mlynmi, ktorý Monika vo svojej práci vníma. Túto časť nazýva vnútorným bojom. Potom však ešte existuje minimálne rovnako náročný zápas tam vonku – proti uštipačným priateľom, kritickým médiám a všetkým tým, ktorí majú štátnych úradníkov za príživníkov platených z „našich daní“.