Kým začnete čítať, skúste sa najprv chvíľku venovať obrázku. Nie je na ňom niečo čudné? Isteže, je dolu hlavou, ale nie je na ňom niečo ešte podivnejšie? Dobre sa pozrite. Nič mimoriadne? No tak si ho otočte hore hlavou, venujte mu ešte jeden krátky pohľad a môžete začať čítať.
To, čo ste práve videli, sa v odbornej literatúre nazýva Thatcherovej efekt. V roku 1980 ho objavil Angličan Peter Thompson a prvý raz ho demonštroval na obrázku vtedajšej britskej premiérky Margaret Thatcher (my sme to tiež skúšali s naším premiérom, ale jeho tvár sa až tak výrazne nezmenila).
Čo nám tento efekt hovorí? Napríklad to, že hoci často dokážeme bez problémov rozpoznať rôzne natočené obrazy, v skutočnosti to celkom bez problémov nie je. A tiež to, že pri vnímaní tvárí sú pre nás mimoriadne dôležité ústa a oči.
Peter Thompson a podobne aj náš grafik Peter Homola totiž neurobili nič iné, než že na fotografii otočili ústa a oči. Tým vznikol tak trochu strašidelný obrázok, ktorého neprirodzenosť sa však otočením celej hlavy zhora nadol vytráca. Po prevrátení celej hlavy sú oči a ústa prevrátené dvojnásobne, čím sa vlastne dostali do svojho pôvodného stavu. Vyzerajú teda tak, ako sme na ne zvyknutí, a preto nás na prevrátenom obrázku nevyrušujú.
Prečo nás však tak veľmi vyrušia, keď si časopis otočíme? Nuž preto, lebo pri normálnej orientácii celej tváre dokážeme extrémne rýchlo rozoznať vzájomnú polohu jednotlivých častí (najmä úst a očí) a vyčítať z nich emóciu, ktorú tvár ako celok vyjadruje. Rozpoznávanie tvárí a emócií zohráva v našom živote mimoriadne dôležitú úlohu, a preto je z evolučného hľadiska celkom prirodzené, že náš mozog sa naučil robiť tieto veci veľmi rýchlo a účinne. Na rozpoznávanie prevrátených tvárí, ktoré stretáme predsa len menej často, sme si až taký účinný mechanizmus nevyvinuli.
.dva názory
Niektoré prekvapujúce veci nás neprekvapujú len preto, lebo sa nad nimi nikdy poriadne nezamyslíme. Jednou z nich je schopnosť nášho mozgu rozoznať v priebehu zlomku sekundy ľudskú tvár a vyčítať z nej nielen náladu, ale aj vek, pohlavie a dokonca aj smer, ktorým je upretá pozornosť nositeľa tejto tváre. Nijako nás to nešokuje, pretože sme na to zvyknutí. Ak to však porovnáme s tým, koľko informácie sme schopní vyžmýkať z podobne krátkotrvajúceho pohľadu na ľubovoľný iný objekt, uvedomíme si obrovský nepomer medzi naším vnímaním tvárí a čohokoľvek iného. A to už je určité „prekvapko“.
Vysvetlenie tohto nepomeru je ešte prekvapujúcejšie než sám nepomer. Ide o to, že podľa veľmi presvedčivých indícií existuje v našom mozgu špeciálne vyčlenená oblasť, ktorej úlohou je práve rozpoznávanie tvárí. Naozaj, tváre vidíme inou časťou mozgu než ostatné veci.
Teda, aby sme boli presní, v takzvaných kognitívnych vedách existujú dva zásadne odlišné názory, z ktorých jeden je s predchádzajúcim tvrdením v úplnom súhlase a druhý nie. Podľa prvého názoru pracuje mozog hlavne pomocou špecializovaných a presne lokalizovaných neurálnych mechanizmov, z ktorých každý je určený na spracúvanie špecifického typu informácií. Podľa druhého názoru využíva mozog univerzálne neurálne mechanizmy, ktoré dokážu spracúvať ľubovoľné informácie.
Advokáti obidvoch názorov sa zhodnú v tom, že pri pohľade na tvár sa nám v mozgu aktivizuje predovšetkým istá konkrétna oblasť (volá sa fusiform face area, ale na mene, pravdu povediac, príliš nezáleží). Zhodnú sa aj na tom, že pri pohľade na iné veci je táto oblasť aktivovaná oveľa menej alebo vôbec nie. Nezhoda tu vlastne ani nie je možná, pretože výsledky výskumov pomocou magnetickej rezonancie alebo pozitrónovej emisnej tomografie či iných techník sú v tomto celkom jednoznačné. Fakty sú fakty, tie rešpektujú všetci. Rozdiely sú v interpretácii.
Jedna možná interpretácia je, že spomínaná oblasť mozgu naozaj slúži primárne len na rozoznávanie tvárí, ale že ju mozog niekedy dokáže aspoň čiastočne zapájať aj do rozoznávania iných objektov. Iná interpretácia hovorí, že táto oblasť mozgu slúži všeobecne na „expertné rozoznávanie objektov“. Ak sa expert pozerá na obrázky objektov, ktoré patria do jeho odboru (napríklad ak si autíčkar pozerá katalóg z autosalónu alebo ornitológ encyklopédiu vtákov), potom zapája práve túto oblasť mozgu. To, že sa táto oblasť využíva tak intenzívne pri rozpoznávaní tvárí, sa potom vysvetľuje tak, že na tváre sme vlastne všetci experti.
Kto má pravdu? Nuž, takto zvonku je to ťažko posúdiť, ale fakt je, že tá prvá interpretácia má na svojej strane jeden mimoriadne silný argument.
.tvároslepí
Ten argument sa volá po grécky prosopagnózia, po anglicky face blindness a po slovensky asi niečo ako tvároslepota. Ide o zvláštny typ poruchy, pri ktorom človek nedokáže rozoznávať ľudské tváre. Pre tých, ktorí sa s týmto ochorením nikdy nestretli, to bude znieť asi neuveriteľne, ale ľudia postihnutí ťažkou prosopagnóziou nedokážu rozpoznať ani tváre svojich najbližších, ba dokonca ani svoju vlastnú tvár.
Vlastne by sme nemali hovoriť, že tváre nerozpoznávajú, oveľa presnejšie by bolo povedať, že ich vôbec nevidia. Ich zrak pritom nie je nijako postihnutý. Pri pohľade na tvár sú schopní vidieť jednotlivosti, ale nevidia tvár.
Ľudia postihnutí tvároslepotou sú pritom väčšinou vo všetkých ostatných ohľadoch úplne normálni. Táto dysfunkcia často nijako neovplyvňuje ich ďalšie schopnosti, aj keď im dokáže poriadne strpčovať život (predstavte si, aké problémy môže spôsobovať skutočnosť, že svojich kolegov, známych a blízkych nedokážete spoznať, kým neprehovoria – vtedy ich spoznáte podľa hlasu).
Ak ľuďom postihnutým tvároslepotou ukazujeme obrázky ľudských tvárí, väčšinou nevedia povedať, čo je na nich. Ak tie isté obrázky rozstriháme a ukazujeme im jednotlivé kúsky, celkom ľahko ich rozpoznávajú. To naozaj svedčí o tom, že tváre a tvary rozoznávajú celkom iné oblasti mozgu (z ktorých jedna je v tomto prípade nefunkčná).
Vo svojej najvyhranenejšej forme je tvároslepota pomerne zriedkavou poruchou. Ľahkou dysfunkciou tohto typu však trpia podľa niektorých výskumov až dve percentá populácie.
Oveľa zriedkavejšou je opačná porucha, pri ktorej človek stratí schopnosť rozoznávať predmety, pričom spoznávanie tvárí zostane nedotknuté. V extrémnej forme je zaznamenaný len jeden takýto prípad. Tento človek nemá nijaké problémy s rozpoznávaním tvárí na obrázkoch, ale keď sú obrázky rozstrihané, nevie povedať, čo sa na jednotlivých častiach nachádza. A to predstavuje ďalšiu silnú podporu hypotézy, podľa ktorej majú rozpoznávanie tvárí a tvarov na starosti odlišné oblasti mozgu. Porucha jednej z týchto oblastí sa prejaví stratou schopnosti vidieť jedno, pri takmer nezmenenej schopnosti vidieť to druhé.
Ale nech už je to tak alebo tak, jedno je isté: mechanizmus rozpoznávania obrazov ľudským mozgom je niečo fascinujúce.
.traja pátrači
V súvislosti s tvároslepotou je na Slovensku zaznamenaný jeden mimoriadne zvláštny prípad, známy ako Traja pátrači a záhada dvoch identikitov. Začalo sa to brutálnym napadnutím mladej ženy dvoma grázlami. Policajní vyšetrovatelia zostavili s pomocou obete identikity páchateľov, podľa ktorých sa podarilo pomerne rýchlo nájsť dvoch podozrivých. Nijako zvlášť ich však nevyšetrovali, pretože prípad už predtým vyriešili na tlačovej konferencii traja pátrači.
Ako to dokázali tak rýchlo, a to aj bez pomoci identikitov a rozpoznávania tvárí? Nuž, to je práve tá záhada. Pravdepodobne majú nejakú špecifickú časť mozgu, ktorá im to umožnila.
Teda, aby sme boli presní, v takzvanej astrálnej kriminalistike existujú dva zásadne odlišné názory, z ktorých jeden je s predchádzajúcim tvrdením v úplnom súhlase a druhý nie.
Podľa názoru, ktorý nepovažuje v tomto prípade mozog za kľúč k riešeniu problému, ide o špecifickú tradíciu, ktorá tvorí bazálnu súčasť svojstojnosti malého národa uprostred Európy. Podľa tejto tradície sa čas od času nejaký závažný prípad vyrieši ešte pred začiatkom vyšetrovania magickou formulkou: „Skutok sa nestal.“
Podľa druhého názoru nejde o folklór, ale naozaj o niečo s mozgom. A nie je to prosopagnózia.
To, čo ste práve videli, sa v odbornej literatúre nazýva Thatcherovej efekt. V roku 1980 ho objavil Angličan Peter Thompson a prvý raz ho demonštroval na obrázku vtedajšej britskej premiérky Margaret Thatcher (my sme to tiež skúšali s naším premiérom, ale jeho tvár sa až tak výrazne nezmenila).
Čo nám tento efekt hovorí? Napríklad to, že hoci často dokážeme bez problémov rozpoznať rôzne natočené obrazy, v skutočnosti to celkom bez problémov nie je. A tiež to, že pri vnímaní tvárí sú pre nás mimoriadne dôležité ústa a oči.
Peter Thompson a podobne aj náš grafik Peter Homola totiž neurobili nič iné, než že na fotografii otočili ústa a oči. Tým vznikol tak trochu strašidelný obrázok, ktorého neprirodzenosť sa však otočením celej hlavy zhora nadol vytráca. Po prevrátení celej hlavy sú oči a ústa prevrátené dvojnásobne, čím sa vlastne dostali do svojho pôvodného stavu. Vyzerajú teda tak, ako sme na ne zvyknutí, a preto nás na prevrátenom obrázku nevyrušujú.
Prečo nás však tak veľmi vyrušia, keď si časopis otočíme? Nuž preto, lebo pri normálnej orientácii celej tváre dokážeme extrémne rýchlo rozoznať vzájomnú polohu jednotlivých častí (najmä úst a očí) a vyčítať z nich emóciu, ktorú tvár ako celok vyjadruje. Rozpoznávanie tvárí a emócií zohráva v našom živote mimoriadne dôležitú úlohu, a preto je z evolučného hľadiska celkom prirodzené, že náš mozog sa naučil robiť tieto veci veľmi rýchlo a účinne. Na rozpoznávanie prevrátených tvárí, ktoré stretáme predsa len menej často, sme si až taký účinný mechanizmus nevyvinuli.
.dva názory
Niektoré prekvapujúce veci nás neprekvapujú len preto, lebo sa nad nimi nikdy poriadne nezamyslíme. Jednou z nich je schopnosť nášho mozgu rozoznať v priebehu zlomku sekundy ľudskú tvár a vyčítať z nej nielen náladu, ale aj vek, pohlavie a dokonca aj smer, ktorým je upretá pozornosť nositeľa tejto tváre. Nijako nás to nešokuje, pretože sme na to zvyknutí. Ak to však porovnáme s tým, koľko informácie sme schopní vyžmýkať z podobne krátkotrvajúceho pohľadu na ľubovoľný iný objekt, uvedomíme si obrovský nepomer medzi naším vnímaním tvárí a čohokoľvek iného. A to už je určité „prekvapko“.
Vysvetlenie tohto nepomeru je ešte prekvapujúcejšie než sám nepomer. Ide o to, že podľa veľmi presvedčivých indícií existuje v našom mozgu špeciálne vyčlenená oblasť, ktorej úlohou je práve rozpoznávanie tvárí. Naozaj, tváre vidíme inou časťou mozgu než ostatné veci.
Teda, aby sme boli presní, v takzvaných kognitívnych vedách existujú dva zásadne odlišné názory, z ktorých jeden je s predchádzajúcim tvrdením v úplnom súhlase a druhý nie. Podľa prvého názoru pracuje mozog hlavne pomocou špecializovaných a presne lokalizovaných neurálnych mechanizmov, z ktorých každý je určený na spracúvanie špecifického typu informácií. Podľa druhého názoru využíva mozog univerzálne neurálne mechanizmy, ktoré dokážu spracúvať ľubovoľné informácie.
Advokáti obidvoch názorov sa zhodnú v tom, že pri pohľade na tvár sa nám v mozgu aktivizuje predovšetkým istá konkrétna oblasť (volá sa fusiform face area, ale na mene, pravdu povediac, príliš nezáleží). Zhodnú sa aj na tom, že pri pohľade na iné veci je táto oblasť aktivovaná oveľa menej alebo vôbec nie. Nezhoda tu vlastne ani nie je možná, pretože výsledky výskumov pomocou magnetickej rezonancie alebo pozitrónovej emisnej tomografie či iných techník sú v tomto celkom jednoznačné. Fakty sú fakty, tie rešpektujú všetci. Rozdiely sú v interpretácii.
Jedna možná interpretácia je, že spomínaná oblasť mozgu naozaj slúži primárne len na rozoznávanie tvárí, ale že ju mozog niekedy dokáže aspoň čiastočne zapájať aj do rozoznávania iných objektov. Iná interpretácia hovorí, že táto oblasť mozgu slúži všeobecne na „expertné rozoznávanie objektov“. Ak sa expert pozerá na obrázky objektov, ktoré patria do jeho odboru (napríklad ak si autíčkar pozerá katalóg z autosalónu alebo ornitológ encyklopédiu vtákov), potom zapája práve túto oblasť mozgu. To, že sa táto oblasť využíva tak intenzívne pri rozpoznávaní tvárí, sa potom vysvetľuje tak, že na tváre sme vlastne všetci experti.
Kto má pravdu? Nuž, takto zvonku je to ťažko posúdiť, ale fakt je, že tá prvá interpretácia má na svojej strane jeden mimoriadne silný argument.
.tvároslepí
Ten argument sa volá po grécky prosopagnózia, po anglicky face blindness a po slovensky asi niečo ako tvároslepota. Ide o zvláštny typ poruchy, pri ktorom človek nedokáže rozoznávať ľudské tváre. Pre tých, ktorí sa s týmto ochorením nikdy nestretli, to bude znieť asi neuveriteľne, ale ľudia postihnutí ťažkou prosopagnóziou nedokážu rozpoznať ani tváre svojich najbližších, ba dokonca ani svoju vlastnú tvár.
Vlastne by sme nemali hovoriť, že tváre nerozpoznávajú, oveľa presnejšie by bolo povedať, že ich vôbec nevidia. Ich zrak pritom nie je nijako postihnutý. Pri pohľade na tvár sú schopní vidieť jednotlivosti, ale nevidia tvár.
Ľudia postihnutí tvároslepotou sú pritom väčšinou vo všetkých ostatných ohľadoch úplne normálni. Táto dysfunkcia často nijako neovplyvňuje ich ďalšie schopnosti, aj keď im dokáže poriadne strpčovať život (predstavte si, aké problémy môže spôsobovať skutočnosť, že svojich kolegov, známych a blízkych nedokážete spoznať, kým neprehovoria – vtedy ich spoznáte podľa hlasu).
Ak ľuďom postihnutým tvároslepotou ukazujeme obrázky ľudských tvárí, väčšinou nevedia povedať, čo je na nich. Ak tie isté obrázky rozstriháme a ukazujeme im jednotlivé kúsky, celkom ľahko ich rozpoznávajú. To naozaj svedčí o tom, že tváre a tvary rozoznávajú celkom iné oblasti mozgu (z ktorých jedna je v tomto prípade nefunkčná).
Vo svojej najvyhranenejšej forme je tvároslepota pomerne zriedkavou poruchou. Ľahkou dysfunkciou tohto typu však trpia podľa niektorých výskumov až dve percentá populácie.
Oveľa zriedkavejšou je opačná porucha, pri ktorej človek stratí schopnosť rozoznávať predmety, pričom spoznávanie tvárí zostane nedotknuté. V extrémnej forme je zaznamenaný len jeden takýto prípad. Tento človek nemá nijaké problémy s rozpoznávaním tvárí na obrázkoch, ale keď sú obrázky rozstrihané, nevie povedať, čo sa na jednotlivých častiach nachádza. A to predstavuje ďalšiu silnú podporu hypotézy, podľa ktorej majú rozpoznávanie tvárí a tvarov na starosti odlišné oblasti mozgu. Porucha jednej z týchto oblastí sa prejaví stratou schopnosti vidieť jedno, pri takmer nezmenenej schopnosti vidieť to druhé.
Ale nech už je to tak alebo tak, jedno je isté: mechanizmus rozpoznávania obrazov ľudským mozgom je niečo fascinujúce.
.traja pátrači
V súvislosti s tvároslepotou je na Slovensku zaznamenaný jeden mimoriadne zvláštny prípad, známy ako Traja pátrači a záhada dvoch identikitov. Začalo sa to brutálnym napadnutím mladej ženy dvoma grázlami. Policajní vyšetrovatelia zostavili s pomocou obete identikity páchateľov, podľa ktorých sa podarilo pomerne rýchlo nájsť dvoch podozrivých. Nijako zvlášť ich však nevyšetrovali, pretože prípad už predtým vyriešili na tlačovej konferencii traja pátrači.
Ako to dokázali tak rýchlo, a to aj bez pomoci identikitov a rozpoznávania tvárí? Nuž, to je práve tá záhada. Pravdepodobne majú nejakú špecifickú časť mozgu, ktorá im to umožnila.
Teda, aby sme boli presní, v takzvanej astrálnej kriminalistike existujú dva zásadne odlišné názory, z ktorých jeden je s predchádzajúcim tvrdením v úplnom súhlase a druhý nie.
Podľa názoru, ktorý nepovažuje v tomto prípade mozog za kľúč k riešeniu problému, ide o špecifickú tradíciu, ktorá tvorí bazálnu súčasť svojstojnosti malého národa uprostred Európy. Podľa tejto tradície sa čas od času nejaký závažný prípad vyrieši ešte pred začiatkom vyšetrovania magickou formulkou: „Skutok sa nestal.“
Podľa druhého názoru nejde o folklór, ale naozaj o niečo s mozgom. A nie je to prosopagnózia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.