Renziho ruleta

to, že spôsob, akým Matteo Renzi uchopil referendum a spojil ho so svojím zotrvaním, bol nešťastný, sa ukázalo už pár týždňov pred hlasovaním. Kampaň za „NIE“ totiž stále silnela. Taliani nemali veľa chuti podporiť centralizáciu krajiny. A tá by bola nutným výsledkom, keby Renzi zaznamenal úspech.

V referende šlo totiž o to, ako oklieštiť právomoci nielen talianskeho Senátu, ale aj talianskych regiónov. Keby bolo výsledkom referenda ÁNO, zosilnela by moc vlády, jej predseda by mal väčší vplyv na to, kto bude prezidentom, a na obsadenie ústavného súdu.

„Na politickej scéne zatiaľ prevláda nervózne, ale nie hysterické očakávanie.“

Renzi ani neskrýval, že má za cieľ posilniť moc centrálnej vlády. Jeho argumentom bolo, že toto je jediná cesta, ako v politicky rozdrobenom Taliansku presadiť nutné reformy – ale napríklad aj ťahať z problémov finančne podvyživené banky.

nebezpečné zmeny

Matteo Renzi dlho pôsobil ako racionálny a umiernený premiér. Aj pred referendom mal za sebou veľkú časť médií. Jeho boj pritom nebol taký jednoznačne pozitívny. Len vypätá situácia, v ktorej talianskej politickej scéne hrozí, že ju ovládnu ľudia ako Beppe Grillo či iní populisti, môže vysvetliť to, prečo Renzimu málokto vyčítal jeho pokus jedným šmahom centralizovať moc a zároveň prihodiť peniaze upadajúcim finančným inštitúciám. Povedané na rovinu, keby sa o centralizáciu pokúsil napríklad neblaho preslávený Silvio Berlusconi, bol by z toho iný krik. Takto sa stalo takmer vecou dobrej výchovy podporiť Renziho úsilie.

Výnimkou bol Economist, ktorý uviedol aj námietky proti Renziho projektu, čo mali niektorí talianski ústavní právnici. Tí sa obávali, že v rukách premiéra, ktorý nie je oddaný demokracii tak ako Matteo Renzi, by mohli byť zmeny ním navrhované pre Taliansko hrozbou. Economist sa zároveň umiernene vyjadril, že ani výsledok NIE by pre Taliansko žiadnou tragédiou nebol, keďže v takom prípade by sa prezident pravdepodobne snažil skôr o zostavenie úradníckej vlády ako o vypísanie nových volieb.