keď si na YouTube zadáte heslo „Jozef Tiso“, vo výsledkoch sa objaví nemý film. Netuším, kto a prečo ho vytvoril. Začína sa pohľadom na Justičný palác v Bratislave. Nasleduje záber do dvora väznice, ktorá je súčasťou objektu a potom na ťažké dvere väzenskej cely, ktoré otvára uniformovaný bachar. Je na nich krasopisne napísané meno Jozef Tiso. Väzeň sedí za stolom, na nose má hrubé kostené okuliare a niečo píše. Tak naoko, asi pre efekt. Zavše sa usmeje a niečo povie. Potom sa intenzívne pozrie do objektívu. Oči sú plné neistoty.
Prestrih na väzenský dvor. Malý, zavalitý Tiso sa mechanicky prechádza popri vysokom múre, ktorý nesie stopy po guľkách a šrapneloch. Scéna ako z cirkusu. Jozef Tiso je štvaná zver v klietke. Čaká na spravodlivosť. Zábery vznikli zrejme ešte predtým, než sa postavil pred Národný súd. Ten mu vymeral hrdelný trest a Tiso na inom dvore tejto väznice odvisol na popravnej doske. Neviem prečo, ale tento strašidelný film by bol dobrou bodkou nového Lavríkovho románu Nedeľné šachy s Tisom. Nie preto, že by bol autorov záver málo dramatický. Skôr preto, lebo uzatvára kruh arendtovskej banality zla, ktorú nám autor románu celý čas servíruje.
víkendový monsignore
Napriek názvu nie je Jozef Tiso hlavným hrdinom románu. Skôr, než sa stal väzňom, bol totiž prezidentom prvej Slovenskej republiky (tej, čo visela Hitlerovi na opasku), predsedom autonómnej vlády, poslancom Národného zhromaždenia, ministrom vlády Československej republiky, ale najmä dušpastierom v Bánovciach nad Bebravou. Volajú ho tu „monsignore“. Tiso ten titul používal neoprávnene. Ako podotýka autor, v Bánovciach ho mali radi, či už bol prezidentom, alebo vojnovým zločincom. To azda platí až dodnes.
Práve o Bánovce a malé dejiny v tomto historicky dobre informovanom románe ide. Historické postavy a fotografie, aj tie, ktoré s inými popiskami môžete vidieť na aktuálnej výstave Sen a skutočnosť v Slovenskej národnej galérií, sú ako lešenie, do ktorého je vystavaný príbeh. Páčivo komentované fotky štátnej tlačovej agentúry poprepletané so starými kúskami z rodinných albumov dodávajú textu potrebnú atmosféru. Autor sa vo faktoch uťal iba raz, keď pre román oprášil tak trochu zabudnutú návštevu tretieho česko-slovenského prezidenta Emila Háchu vo Vysokých Tatrách na prelome turbulentných rokov 1938 a 1939. Prezidentovi priradil manželku, ktorá v tom čase bola už niekoľko mesiacov mŕtva.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.