Američania opäť fajčia o šluk menej. Počet dospelých, ktorí fajčia, po prvý raz za dlhé desaťročia klesol pod 20 %, fajčí teda každý piaty. To je veľa, a pol milióna ľudí ročne zomrie v Spojených štátoch na následky fajčenia.
Navyše pokles za rok 2007 oproti roku 2006 bol iba jedno percento, a štyri roky predtým podiel fajčiarov neklesal vôbec. Celkové čísla v Amerike sú však lepšie ako vo väčšine Európy. Na Slovensku fajčí každý tretí.
Práve rozdiel medzi krajinami, ako aj pokles fajčenia v Spojených štátoch za dlhšie obdobie, ukazujú, že fajčiarske návyky nie sú raz a navždy dané. Aj tu je zmena možná. Americký pokles sa pripisuje vyšším daniam na tabak, a tiež lepším liekom, ktoré ľuďom pomáhajú s fajčením prestať. Najdôležitejšia však bola zmena pohľadu na fajčenie z neduhu, s ktorým sa treba zmieriť, na neduh, ktorý je možné potlačiť. Táto zmena vyhnala fajčiarov z väčšiny verejných priestorov, v prvom rade z pracovísk a reštaurácií. Fajčiari postávajú pred budovami, a zamestnávatelia čoraz nevraživejšie sledujú vynútené prestávky v ich práci. Ide o svojho druhu až paradigmatickú zmenu, zmenu individuálnych a spoločenských očakávaní prijateľného správania. Človek opakuje vzorce správania, ktoré vidí okolo seba: na prekonanie stresu či na získanie dobrého imidžu siaham po cigarete preto, lebo v podobnej situácii po cigarete siahajú viacerí okolo mňa. A tí okolo sú vopred zmierení s tým, že niektorí tak urobia, a vychádzajú z toho, že s tým sa „nič nedá robiť“.
Zmena paradigmy je zázračne jednoduchá – niečo sa s tým robiť dá. Výsledkom je 80 % dospelých, ktorí dnes v Amerike nefajčia. Pred polstoročím bolo fajčiarov dva razy viac. Spoločnosti prešli v dejinách oveľa väčšími zmenami ako sú výkyvy v spotrebiteľských vzorcoch – niektoré americké rodiny vlastnili pred dvesto rokmi otrokov, žiadna žena v demokratickom Švajčiarsku nemohla hlasovať do roku 1971. Problém cigariet (podobne ako alkoholu) je však v návykovosti; každá zmena prijateľných očakávaní sa prejavuje oveľa pomalšie, pretože fajčiari (i alkoholici) zvyčajne narážajú na ťažkosti v odvykaní si.
Aj preto sa do veci často vkladá štát, a organizuje kampane a reštriktívne opatrenia, najčastejšie zamerané na to, aby závislosť od fajčenia vôbec vznikla. Účasť štátu však v sebe nesie riziko. Fajčenie, najmä to dnešné, vyhnané pred budovy firiem a reštaurácií, je v prvom rade vecou životného štýlu, nachádzajúcou sa v súkromnej sfére. Má štát zachádzať až tak ďaleko?
Najzávažnejší argument väčšinou prichádza od strážcov štátnych financií. Fajčiari sú pre spoločnosť drahí. Odvedú síce svoj podiel na spotrebných daniach z tabaku, na daniach zo zisku tabakových spoločností, a zvyčajne poberajú kratšie starobný dôchodok, pretože skôr zomierajú. Vynahradia si to však v zdravotných nákladoch, a spoločnosť stráca aj tým, že často zomierajú v produktívnom veku. Polovica amerických fajčiarov zomiera predčasne, zvyšní prežívajú vďaka čoraz lepšiemu zdravotníctvu.
Aj na finančný argument však jestvuje protiotázka: prečo potom zastať len pri fajčení? Prečo sa nesústrediť aj na iné neduhy, ktoré majú podobné priame alebo nepriame následky. Spoločnosť viac ako fajčenie toleruje užívanie alkoholu, a necháva bez reakcie užívanie kávy či sladkostí. Kávičkári a čokoládkari si tiež skracujú život a ohrozujú zdravie, a prechádza im to.
Okrem argumentu návykovosti nájdeme bližšiu odpoveď v správaní vzdelaných Američanov. Fajčí síce každý piaty Američan, tých s najnižším vzdelaním je však dvojnásobok. Naopak, spomedzi vysokoškolsky vzdelaných fajčí 6 %, práve preto, že si vedia spočítať, čo to pre nich znamená. Intelektuáli budú bojovať za právo fajčiarov, v realite však túto slobodu najviac (nezmyselne) využijú tí menej vzdelaní vrátane ľudí, u ktorých možno pochybovať o tom, že sú si plne dôsledkov svojho konania vedomí. Najmä kvôli nim sú tú kampane a opatrenia vrátane tých štátnych. Z každého tretieho ešte môže byť každý piaty.
Navyše pokles za rok 2007 oproti roku 2006 bol iba jedno percento, a štyri roky predtým podiel fajčiarov neklesal vôbec. Celkové čísla v Amerike sú však lepšie ako vo väčšine Európy. Na Slovensku fajčí každý tretí.
Práve rozdiel medzi krajinami, ako aj pokles fajčenia v Spojených štátoch za dlhšie obdobie, ukazujú, že fajčiarske návyky nie sú raz a navždy dané. Aj tu je zmena možná. Americký pokles sa pripisuje vyšším daniam na tabak, a tiež lepším liekom, ktoré ľuďom pomáhajú s fajčením prestať. Najdôležitejšia však bola zmena pohľadu na fajčenie z neduhu, s ktorým sa treba zmieriť, na neduh, ktorý je možné potlačiť. Táto zmena vyhnala fajčiarov z väčšiny verejných priestorov, v prvom rade z pracovísk a reštaurácií. Fajčiari postávajú pred budovami, a zamestnávatelia čoraz nevraživejšie sledujú vynútené prestávky v ich práci. Ide o svojho druhu až paradigmatickú zmenu, zmenu individuálnych a spoločenských očakávaní prijateľného správania. Človek opakuje vzorce správania, ktoré vidí okolo seba: na prekonanie stresu či na získanie dobrého imidžu siaham po cigarete preto, lebo v podobnej situácii po cigarete siahajú viacerí okolo mňa. A tí okolo sú vopred zmierení s tým, že niektorí tak urobia, a vychádzajú z toho, že s tým sa „nič nedá robiť“.
Zmena paradigmy je zázračne jednoduchá – niečo sa s tým robiť dá. Výsledkom je 80 % dospelých, ktorí dnes v Amerike nefajčia. Pred polstoročím bolo fajčiarov dva razy viac. Spoločnosti prešli v dejinách oveľa väčšími zmenami ako sú výkyvy v spotrebiteľských vzorcoch – niektoré americké rodiny vlastnili pred dvesto rokmi otrokov, žiadna žena v demokratickom Švajčiarsku nemohla hlasovať do roku 1971. Problém cigariet (podobne ako alkoholu) je však v návykovosti; každá zmena prijateľných očakávaní sa prejavuje oveľa pomalšie, pretože fajčiari (i alkoholici) zvyčajne narážajú na ťažkosti v odvykaní si.
Aj preto sa do veci často vkladá štát, a organizuje kampane a reštriktívne opatrenia, najčastejšie zamerané na to, aby závislosť od fajčenia vôbec vznikla. Účasť štátu však v sebe nesie riziko. Fajčenie, najmä to dnešné, vyhnané pred budovy firiem a reštaurácií, je v prvom rade vecou životného štýlu, nachádzajúcou sa v súkromnej sfére. Má štát zachádzať až tak ďaleko?
Najzávažnejší argument väčšinou prichádza od strážcov štátnych financií. Fajčiari sú pre spoločnosť drahí. Odvedú síce svoj podiel na spotrebných daniach z tabaku, na daniach zo zisku tabakových spoločností, a zvyčajne poberajú kratšie starobný dôchodok, pretože skôr zomierajú. Vynahradia si to však v zdravotných nákladoch, a spoločnosť stráca aj tým, že často zomierajú v produktívnom veku. Polovica amerických fajčiarov zomiera predčasne, zvyšní prežívajú vďaka čoraz lepšiemu zdravotníctvu.
Aj na finančný argument však jestvuje protiotázka: prečo potom zastať len pri fajčení? Prečo sa nesústrediť aj na iné neduhy, ktoré majú podobné priame alebo nepriame následky. Spoločnosť viac ako fajčenie toleruje užívanie alkoholu, a necháva bez reakcie užívanie kávy či sladkostí. Kávičkári a čokoládkari si tiež skracujú život a ohrozujú zdravie, a prechádza im to.
Okrem argumentu návykovosti nájdeme bližšiu odpoveď v správaní vzdelaných Američanov. Fajčí síce každý piaty Američan, tých s najnižším vzdelaním je však dvojnásobok. Naopak, spomedzi vysokoškolsky vzdelaných fajčí 6 %, práve preto, že si vedia spočítať, čo to pre nich znamená. Intelektuáli budú bojovať za právo fajčiarov, v realite však túto slobodu najviac (nezmyselne) využijú tí menej vzdelaní vrátane ľudí, u ktorých možno pochybovať o tom, že sú si plne dôsledkov svojho konania vedomí. Najmä kvôli nim sú tú kampane a opatrenia vrátane tých štátnych. Z každého tretieho ešte môže byť každý piaty.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.