Ak vláda zamýšľala pozdraviť 19. výročie Novembra, tak otvorením druhého piliera súkromného sporenia, ktoré padlo na sobotu, vyslala veľmi symbolickú salvu.
V politike, spoločnosti i verejnej debate dva roky prebiehajú procesy, ktoré tu vo vyššej, tu v nižšej miere avizujú návraty konaní, spôsobov, mentality a rétoriky či „len“ spred októbra 1998, či minulosti ešte o desať rokov hlbšej.
Na stretnutie s kolegom Gyurcsányom, na ktorom mali v sobotu riešiť eskaláciu napätia vo vzájomných vzťahoch, šiel Robert Fico s „akčným plánom boja proti extrémizmu“. Autentický prejav tejto normalizačnej „funkcionárčiny“, čo sa v obale módneho marketingu vyníma ozaj kuriózne, je aj 27 opatrení proti „dopadom finančnej krízy“, čo je od A do Z akýsi súbor imperatívov (zvýšiť, znížiť, zlepšiť, stimulovať, podporiť), ktoré by po formálnej stránke obstáli ako závery ľubovoľného zjazdu KSČ. Tento „chruščovovský“ jazyk nasadil Robert Fico už pred rokom do medzištátneho diškurzu práve s Maďarskom. „Nestrpíme“, „nebudeme tolerovať“ sú zvraty, ktoré použil v reakcii na „súkromné návštevy“ budapeštianskych politikov, zhodou okolností mesiac pred otvorením Schengenu...
Návratom pred november ´89 sú občas až žalovateľné expresíva na adresu rôznych triednych nepriateľov, aké demokratickí štátnici vymazali zo slovníkov. Inšpiráciou výrokov typu „v Pente sú výpalníci“, „DSS si mastia bruchá“, „napchávajú si gágory“, a podobne, sú tuční kapitalisti v cylindroch, s veľkými bruchami z karikatúr normalizačného Dikobrazu či Rudého práva....
Je pravdou, že úplne celá koalícia týmto spôsobom nekomunikuje, avšak znamením doby je aj to, že Fico ovládol verejný priestor ako nikto pred ním. Je doslova všade a to, že za udalosť sa automaticky považuje každý jeden štek, ktorým sa premiér pripomenie, je tiež cúvaním späť. Isteže, rétorika nie je to najhoršie, čím sa minulosť na Slovensku sprítomňuje, avšak necháva nazrieť až na korene, z ktorých už vyrastajú reálne opatrenia, reálna politika.
Debata, čo za zmenu sme na námestiach v novembri 1989 vlastne očakávali, zostane nekonečná a nerozhodnutá. Avšak minimálna zhoda, že štát už nebude smieť konfiškovať súkromné pozemky bez rozhodnutia súdu len preto, lebo vláda si zmyslí niečo postaviť, azda aj existovala. V novembri ´89 by sme sa zrejme nezhodli, či predať plynárne zahraničnému investorovi, avšak na tom, že ak už sú predané, tak jednostranne meniť podmienky zmluvy sa nesmie, by sme sa zrejme uzniesli. Už len preto, lebo potom už nikdy niet istoty, či štátna moc nesiahne aj na zmluvu, ktorú uzavrela s občanom. A väčšinový konsenzus by sa pred 19 rokmi azda našiel aj na to, že ak budúci živnostníci stanovia vo svojich obchodoch nejaké ceny, tak štát ich nemôže trestať väzením, ak sa prípadne nevyvíjajú podľa predstáv vlády...
Pokračovať by sa dalo a dalo. Tých 46 percent, ktoré získal Smer v poslednom prieskume, preto opäť upozorňuje, že zápas o hodnoty slobody a demokracie nie je vyhratý a ani sa nevyhráva definitívne. Navyše zvyšovanie blahobytu, čo sa ako jednomyseľná túžba všetkých spred 19 rokov napĺňa (i napriek kríze, čo prichádza), otupuje ostražitosť a pripravuje demokraciu o jej základný pilier, o občana. „Delimitácia“ občana na obyvateľa, ktorý prestáva vnímať, že ho zase ohlupuje boľševická rétorika, je významná zmena, ktorá za 19 rokov nastala.
V politike, spoločnosti i verejnej debate dva roky prebiehajú procesy, ktoré tu vo vyššej, tu v nižšej miere avizujú návraty konaní, spôsobov, mentality a rétoriky či „len“ spred októbra 1998, či minulosti ešte o desať rokov hlbšej.
Na stretnutie s kolegom Gyurcsányom, na ktorom mali v sobotu riešiť eskaláciu napätia vo vzájomných vzťahoch, šiel Robert Fico s „akčným plánom boja proti extrémizmu“. Autentický prejav tejto normalizačnej „funkcionárčiny“, čo sa v obale módneho marketingu vyníma ozaj kuriózne, je aj 27 opatrení proti „dopadom finančnej krízy“, čo je od A do Z akýsi súbor imperatívov (zvýšiť, znížiť, zlepšiť, stimulovať, podporiť), ktoré by po formálnej stránke obstáli ako závery ľubovoľného zjazdu KSČ. Tento „chruščovovský“ jazyk nasadil Robert Fico už pred rokom do medzištátneho diškurzu práve s Maďarskom. „Nestrpíme“, „nebudeme tolerovať“ sú zvraty, ktoré použil v reakcii na „súkromné návštevy“ budapeštianskych politikov, zhodou okolností mesiac pred otvorením Schengenu...
Návratom pred november ´89 sú občas až žalovateľné expresíva na adresu rôznych triednych nepriateľov, aké demokratickí štátnici vymazali zo slovníkov. Inšpiráciou výrokov typu „v Pente sú výpalníci“, „DSS si mastia bruchá“, „napchávajú si gágory“, a podobne, sú tuční kapitalisti v cylindroch, s veľkými bruchami z karikatúr normalizačného Dikobrazu či Rudého práva....
Je pravdou, že úplne celá koalícia týmto spôsobom nekomunikuje, avšak znamením doby je aj to, že Fico ovládol verejný priestor ako nikto pred ním. Je doslova všade a to, že za udalosť sa automaticky považuje každý jeden štek, ktorým sa premiér pripomenie, je tiež cúvaním späť. Isteže, rétorika nie je to najhoršie, čím sa minulosť na Slovensku sprítomňuje, avšak necháva nazrieť až na korene, z ktorých už vyrastajú reálne opatrenia, reálna politika.
Debata, čo za zmenu sme na námestiach v novembri 1989 vlastne očakávali, zostane nekonečná a nerozhodnutá. Avšak minimálna zhoda, že štát už nebude smieť konfiškovať súkromné pozemky bez rozhodnutia súdu len preto, lebo vláda si zmyslí niečo postaviť, azda aj existovala. V novembri ´89 by sme sa zrejme nezhodli, či predať plynárne zahraničnému investorovi, avšak na tom, že ak už sú predané, tak jednostranne meniť podmienky zmluvy sa nesmie, by sme sa zrejme uzniesli. Už len preto, lebo potom už nikdy niet istoty, či štátna moc nesiahne aj na zmluvu, ktorú uzavrela s občanom. A väčšinový konsenzus by sa pred 19 rokmi azda našiel aj na to, že ak budúci živnostníci stanovia vo svojich obchodoch nejaké ceny, tak štát ich nemôže trestať väzením, ak sa prípadne nevyvíjajú podľa predstáv vlády...
Pokračovať by sa dalo a dalo. Tých 46 percent, ktoré získal Smer v poslednom prieskume, preto opäť upozorňuje, že zápas o hodnoty slobody a demokracie nie je vyhratý a ani sa nevyhráva definitívne. Navyše zvyšovanie blahobytu, čo sa ako jednomyseľná túžba všetkých spred 19 rokov napĺňa (i napriek kríze, čo prichádza), otupuje ostražitosť a pripravuje demokraciu o jej základný pilier, o občana. „Delimitácia“ občana na obyvateľa, ktorý prestáva vnímať, že ho zase ohlupuje boľševická rétorika, je významná zmena, ktorá za 19 rokov nastala.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.