Vystríhaj sa svojho blížneho

saviovia, ľudožrúti a lovci lebiek, žijúci na západe ostrova Nová Guinea, sa kedysi vyznačovali pozoruhodným hodnotovým rebríčkom. Zo všetkého najviac si cenili zradu. V ich kultúre bol za šikovného a váženého považovaný ten, kto si dokázal získať dôveru cudzieho človeka, vykŕmiť ho s predstieranou náklonnosťou a potom, keď to dotyčný najmenej očakával, ho zabiť... a následne zjesť.

„Teraz som už videl, že Saviovia neboli len krutí, oni si krutosť vážili,“ napísal vo svojej knihe Dieťa pokoja kanadský misionár Don Richardson, ktorý medzi nich zavítal začiatkom 60. rokov 20. storočia. „Ich najväčším potešením bolo utrpenie a zúfalstvo druhých.“ Pre Saviov bola zrada cnosť. Keď im Richardson rozprával bib­lický príbeh o tom, ako Judáš zradil Ježiša, považovali za kladného hrdinu Judáša a uznanlivo prikyvovali, že dokázal tak dlho chodiť s Ježišom bez toho, aby vzbudil podozrenie ostatných učeníkov. Misionára táto skúsenosť zdrvila a kládol si otázku, či sa mu vôbec niekedy podarí získať Saviov pre kresťanstvo.

„Dôverovať môžem človeku, ak jeho odborná kompetencia a charakter kráčajú ruka v ruke. “

Pritom ich hodnotový rebríček so sebou niesol veľmi konkrétne spoločenské náklady. „Saviovia v princípe nedôverujú jeden druhému, lebo hrdinami sú len vtedy, keď zradia priateľa,“ zapísal si Richardson. „Pochopil som konečne, že kde ľudia vo svojej filozofii uznávajú zradu ako princíp úspešného života, pokoj pre nich je nemožný. Ich predkovia a ďalšie generácie uzavreli celý kmeň Saviov do začarovaného kruhu nikdy sa nekončiacej vojny.“

Sústavné vražedné konflikty medzi osadami zmierňovala len ťažko priechodná džungľa a vzdialenosti medzi nimi. „Keď nevidia nepriateľov, nemajú sa komu pomstiť a majú menej príležitostí na prelievanie krvi,“ píše Richardson. „Keď ich je menej, vážia si viac ľudský život.“ Na druhej strane, toto hľadanie bezpečnosti vo vzájomnej izolácii bránilo Saviom spájať sily za účelom dosahovania spoločných cieľov. Vzájomná nedôvera bola jedným z faktorov, ktorý ich udržiaval na úrovni doby kamennej. Hoci okolo nich už zúrilo 20. storočie, ktoré klopalo aj na dvere ich sveta.

ekonómia dôvery

My sa síce považujeme za civilizovaných ľudí, no otrasená dôvera narúša jemné spoločenské tkanivo v prostredí západnej civilizácie nie inak, ako u divochov na Novej Guinei.

V predvianočnom období v prostredí slovenského biznisu rezonujú príhody podnikateľov, pre ktorých je advent všetko iné, len nie obdobím predvianočného stíšenia. Predstavte si človeka, ktorý už niekoľko nocí nespal, lebo poriadne nevie, z čoho vyplatí pred sviatkami mzdy zamestnancom. Odberateľ mu totiž napriek opakovaným urgenciám zatiaľ nezaplatil za dodaný tovar.

„Prostredie vysokej úrovne dôvery podporuje vznik a rast veľkých priemyselných organizácií.“

Druhotná platobná neschopnosť je problém, s ktorým má skúsenosť množstvo slovenských podnikateľov. Podľa analýzy European Payment Practices 2016 spoločnosti EOS bolo na Slovensku v poslednom roku 27 percent faktúr buď zaplatených neskoro, alebo vôbec. Je to rovnaký podiel ako v Rumunsku či Bulharsku a len o jeden percentuálny bod lepšie ako v Grécku, ktoré z prieskumu vyšlo najhoršie. Na porovnanie, už v Poľsku je takýchto meškajúcich platieb či nevymožiteľných pohľadávok spolu len 22 percent, čo je dokonca o jeden percentuálny bod lepšie ako priemer v štúdii skúmaných európskych krajín. V Rakúsku je meškajúcich alebo úplne nezaplatených 18 percent faktúr, v Nemecku 17 percent.

Prečo je platobná disciplína dôležitá? Celá ekonomika by sa dala opísať ako komplex vzájomných dodávateľsko-odberateľských vzťahov, ošetrených zmluvami. Ak jednotlivé subjekty dohody nedodržiavajú z vlastnej vôle a súdnictvo, na ktoré by sa dalo v prípade problémov obrátiť, funguje pomaly a neefektívne, zasekáva sa celý výrobno-obchodný reťazec. Ekonomika sa potom nemôže rozvíjať tak plynulo, ako by sa inak mohla. No oproti divokým 90. rokom sa platobná disciplína predsa len zlepšila. Napríklad ešte v roku 2014 bolo na Slovensku meškajúcich alebo nevymožiteľných pohľadávok 29 percent.