jeden z najväčších znalcov tohto spevu profesor Godehard Joppich v roku 1999 povedal, že gregoriánsky chorál je štýl života. Tomuto štýlu sa oddal človek, muž či žena, ktorý svoj život zasvätil Bohu za múrmi stredovekého kláštora, aby sa ním denne 6 až 8 hodín modlil – spevom. Gregoriánsky chorál je liturgický spev v latinčine. A na jeho základe vznikla celá dnešná európska hudobná kultúra.
frankovia upravujú rímsky spev
Najväčšiu zásluhu na jeho vzniku má, hoci neúmyselne, cisár Karol Veľký. Ten pokračoval v ochrane pápežstva a zároveň sa snažil dokončiť prenos latinskej liturgie do Franskej ríše, na ktorý sa ako prvý podujal jeho otec Pipin Krátky. Bolo to na základe dohovorov s pápežom Štefanom II. v roku 754. Ich úmyslom bolo duchovno-politické zjednotenie. A liturgia bola tiež jedným z jednotiacich článkov.
Pápežskí speváci tak do Franskej ríše priniesli najskôr starorímsky chorál, ktorý však svoju podobu pomerne rýchlo zmenil. Karol Veľký bol síce za úplnú jednotu s Rímom, no až tak sa mu v tom nedarilo, pretože niektoré liturgické prvky, napríklad procesie či požehnania, rímska cirkev nepoznala. Tie boli prevzaté z domácej, galskej liturgie. Táto premena trvala asi 50 rokov (od 754 do 800, čiže po rok korunovácie Karola za cisára 6. januára 800). Dobový autor Ján Hymmonides, nazývaný aj Ján Diaconus, o speve, ktorý dnes nazývame gregoriánskym chorálom, napísal, „že Galijci (Frankovia) barbarským spôsobom zmiešali rímske spevy so svojimi liturgickými spevmi“.
„Z nevedomosti bola pochovaná jedna zmrzačená mŕtvola. Gregoriánsky chorál bol mŕtvy,“ povzdychol si Godehard Joppich.“
Ďalšou významnou etapou vo vývoji gregoriánu bol zápis. Po rozdelení Franskej ríše medzi Karolove vnúčatá a dobýjanie kresťanskej Európy rozličnými národmi bolo treba zachovať tento spev v nejakej písomnej forme. Každá časť Európy vymyslela inú podobu zápisu, notácie či kódexu: Francúzi takzvaný metzký, Taliani beneventský, Nemci santgallenský kódex. Joppich uvádza, že do dnešných dní sa nám zachovalo asi desať percent vtedajších kódexov. Dnes sa používa najrozšírenejšia z notácií – tá zo St. Gallen. Vznikla z troch prízvukov gréčtiny, ako ich navrhol Boëthius. Boli to akút /, gravis \ a circumflex . Akút symbolizoval výšku hovorenej reči, gravis bodku a circumflex otázku. Ich rozličnými kombináciami (napríklad /\, \/, /\/, \/\) vznikali zápisy melódií, vedenia hlasu alebo pokyny na vyslovovanie jednotlivých slov. To sa nazýva aj neumová notácia. Je to vlastne pokyn dirigenta celému spievajúcemu ansámblu.
pravda sa mení na krásu
V roku 1040 zomiera Quido z Arezza, tvorca prevratnej veci v gregoriánskom choráli. Do notácie pridal čiaru, notovú linajku. A tak spevák zo zápisu vie, či má spievať pod notovou linajkou, na nej alebo nad linajkou. Netreba zabúdať ani na kľúč – C alebo F. Husľový kľúč (podľa tvaru huslí) vznikne až o 400 rokov neskôr. Franz Xaver Kainzbauer nazval toto obdobie začiatkom dekadencie gregoriánskeho chorálu, pretože sa v ňom „pravda zmenila na krásu a reč na melódiu“. Tu treba hľadať aj počiatky dvojhlasu, trojhlasu a prvých foriem polyfónie 11. a 12. storočia. Okrem toho sa toto obdobie vyznačuje novými formami, akými sú sekvencie (napríklad známe spevy ako Dies iræ, dies illa alebo Stabat mater dolorosa) a trópy.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.