Sestra Hermana: Lámalo sa vo mne železo

do Vrícka sme išli z Bratislavy tri hodiny, tretina cesty viedla cez neobývanú oblasť, a v jednej chvíli na nás vybehla značka: Tu sa cesta neupravuje! Žiješ na konci sveta?

Záleží od toho, čo človek od sveta očakáva. Pre niekoho môže byť koniec sveta aj v Bratislave. Tento kláštor sú domy, v ktorých žijú staršie sestry. Postavili nám ich komunisti a presťahovali nás sem, aby svet na sestry zabudol. Paradoxné je, že teraz prichádzajú ľudia práve sem, každoročne sa tu vystrieda vyše tisíc ľudí hľadajúcich Boha a duchovný rozmer.

keď si robila Deň otvorených kláštorov, bola to veľká akcia, viac ako 30-tisíc ľudí. Bolo to veľmi sympatické otvorenie sa kresťanských inštitúcií. Potom ťa preložili. Nie je to škoda?

Beriem to ako zastavenie. Na začiatku som sa aj ja vnútorne búrila. Koordinovala som veľké akcie, okrem Dňa otvorených kláštorov prišli aj relikvie Terezy z Lisieux, na ktoré sa prišlo pozrieť viac ako dvestotisíc ľudí. Prísť potom sem pre mňa znamenalo lámanie železa. Ocitla som sa v prostredí, kde zastal čas. Teraz však nanovo nachádzam svoje miesto. Rok po mne ani pes neštekol, teraz sa mi však začínajú ozývať ľudia, že im chýba moja energia a už dostávam aj ponuky na spoluprácu. Bol to teda čas zastavenia, nebolo by však dobré zostávať v zastavení príliš dlho.

pred dvoma týždňami som bol na podujatí slovensko-maďarského zmierenia, kde Fero Mikloško okrem iného povedal, že príde čas ospravedlnenia Vatikánu smerom k Róbertovi Bezákovi. Ale povedal aj to, že podľa jednej jeho známej psychiatričky nebude pokoj dovtedy, kým aj Róbert Bezák neodpustí Vatikánu. Neviem, či máš aj ty odpúšťať nadriadeným za svoj presun na koniec sveta, ale je Mikloškovo uvažovanie správne?

Myslím, že áno. Robo Bezák bol mojím učiteľom na vysokej škole. Vnímala som ho ako otvoreného človeka, bol mojím školiteľom pri písaní diplomovej práce. Dôležité je, aby človek našiel pokoj v sebe. To, čo si o mne myslí okolie, je druhoradé. Ukotviť sa treba vo svojom vnútri. Pre mňa dnes nie je dôležité miesto, Bratislava či Vrícko, ale odpoveď na otázku, aké je moje poslanie ako rehoľnej sestry. Musím byť hlboko zakorenená v sebe a v Bohu, potom môžem robiť čokoľvek. V kuchyni vo Vrícku či v celoslovenských médiách. Dôležité je, aby zo mňa pravdivo vychádzal vzťah s Bohom. Človek sa môže na Boha aj hnevať, keď príde krivda, nespravodlivosť. Aj Abrahám aj Mojžiš sa hádali s Bohom. Ale Mojžiš by neviedol ľud štyridsať rokov po púšti, keby v sebe nemal vyriešený vzťah s Bohom. Ani Robo Bezák, ani ja, ani nikto tomu neujde.

bezák bol arcibiskup v duchovnom zmysle – vedel pritiahnuť mladých ľudí, oživiť mŕtve frázy. Ty si sestra, ktorá dokázala prilákať dvestotisíc ľudí na cirkevnú akciu. Obaja ste úspešní, nie pre seba, ale pre svoju cirkev a pre Boha. Prečo sú práve takíto ľudia premiestnení či odvolaní? Idú cirkevní predstavitelia proti tomu lepšiemu v cirkvi? A treba im práve toto odpúšťať?

Prečo je dôležité odpúšťanie? Aby sme zostali sami sebou. Neodpustenie je väzenie. Zvnútra si vtedy v sebe niečo zamkneme a hoci sa tvárime, že nás väznia tí iní, v skutočnosti máme kľúč my. Keď neodpustím, dostávam sa do väzenia. Keď odpustím, veľkodušnosť presiahne nespravodlivosť a môj život naberá novú kvalitu. Každý robí chyby a ja nie som výnimka. Ak chcem, aby mi niekto odpustil, musím sa to naučiť aj ja. Nesmieme blúdiť vo svojom vnútornom väzení a dookola opakovať: ja, ja, ja, ublížené bolo len mne.

preženiem to do extrému. Do predošlého čísla nám napísala matka Róberta Remiáša. Tu nejde o krivdu, tu ide o vraždu syna. Má aj ona odpustiť?

Odpustenie nie je o zabudnutí. Nie je to záležitosť pamäti, ale srdca. Je prirodzené, ak vrahovi nedokážem ani po mnohých rokoch podať ruku. Odpustenie však môže matku spojiť s jej synom.

„Rok po mne ani pes neštekol, teraz sa mi začínajú ozývať ľudia, že im chýba moja energia.“

ako to myslíš?

Matka zostáva spojená so svojím synom aj po jeho smrti. Ale ak neodpustí jeho vrahom, uzatvára sa a nemá ani ten posledný kontakt so synom. Lebo sa trápi sama so sebou. Nehovorím, že má prísť za vrahmi a robiť gestá. Vôbec nie. Odpustenie je vec srdca. Skončil sa Rok milosrdenstva, no mne sa zdá, že sme sa tomu málo venovali. Hovorili sme stále o svätých spovediach, ale milosrdenstvo nespočíva len v nich. Je to o urovnávaní krívd. Málo vieme, čo znamená odpustenie.

pred troma týždňami ma v Ríme na Námestí sv. Petra zastavil kňaz a hovoril mi, že takmer všetci svätí boli zo strany cirkvi ukrivdení, dokonca exkomunikovaní. Vždy, keď mi toto niekto hovorí, napadne mi: A prečo sa to musí diať?

Možno je to pre ukrivdeného človeka čosi ako očisťovanie. Často som si kládla otázku o odpustení v súvislosti s Jánom Pavlom II.

v súvislosti s atentátom?

Nie, to bolo podľa mňa iba zavŕšenie všetkého. Treba si uvedomiť, v ktorej dobe sa narodil a kde žil. Takmer všetci jeho kamaráti skončili v koncentračných táboroch. Dlho si písal s priateľkou Vandou, ktorá mu opakovane priznávala, že nedokáže tej dobe odpustiť. No on jej na to vždy odpisoval, že práve tá hrozná doba ho naučila viac milovať ľudí. Obaja prežili to isté. Ona to prežívala v neodpustení, no on v tak veľkej láske, že oslovila celý svet.