Tieto americké prezidentské voľby boli o mnohých témach: o Iraku, o ekonomickej kríze, o medzinárodnej popularite USA, o zmene, o farbe pokožky. Väčšmi ako kedykoľvek predtým boli aj zápasom žien. Víťazne z neho mohla vyjsť len jedna – a podarilo sa to Michelle Obamovej.
Do predvolebného ringu vstúpilo niekoľko šampióniek. Niektoré kandidovali, iné nastúpili na pozíciách vplyvných manželiek. Hillary Clinton a Sarah Palin sa usilovali získať priazeň voličov pre seba a svoje politické strany. Michelle Obama a Cyndi McCain bojovali za politické názory a strany svojich manželov.
Asi nebude náhoda, že najlepšie zabodovala nie politička, ale žena v role klasickejšej: manželka. Hillary Clinton si môže na zopár rokov zbaliť prezidentské ambície a bude odkázaná na to, aby s vďakou prijala miesto v budúcej americkej administratíve. Aljašská guvernérka Sarah Palin sa musí zdvihnúť z popola po prehratých voľbách a – možno – si vybojuje novú vplyvnú pozíciu v Republikánskej strane, kde ju ešte – tiež možno – čaká súboj s mocnou Condoleezzou Riceovou. Skutočnou víťazkou medzi ženami, ktoré boli hlavnými postavami kampane, je dnes Michelle Obama. Je jasné, že žena sa do Bieleho domu dostane stále najistejšie cez muža. A tiež je jasné, že Barack Obama má mnoho dôvodov na vďačnosť.
.čierna eminencia
Michelle Obamová zabezpečila svojmu kandidujúcemu manželovi niekoľko dôležitých vecí. Predovšetkým sa vďaka nej etabloval medzi černošskými voličmi. Michelle je, na rozdiel od mulata Baracka, „úplná“ černoška, vyrastala na juhu Chicaga v černošskej komunite, ktorá ju akceptovala. Barack Obama aj napriek snahe imidžmejkrov stále pôsobí ako príslušník elity, čo časti čiernych voličov muselo prekážať. Ale Michelle je iná. Dcéra zamestnanca vodárne a ženy v domácnosti študovala na Princetone, stala sa dobre platenou právničkou a môže si dovoliť drahé šaty aj doplnky, o akých veľká časť jej black sistas môže len snívať. Napriek tomu sa jej podarilo uchovať si štýl, ktorý nepôsobí príliš „vybielene“. Takže bod jeden: Barack Obama bol so svojou Michelle ľudskejší, ľudovejší a „černejší“.
Druhou podstatnou vlastnosťou manželky prezidentského kandidáta musí byť, že svojmu manželovi je oporou, nie príťažou. Spočiatku sa nezdalo, že to Michelle zvládne. Je totiž energická a pri presviedčaní voličov občas pôsobila príliš bojovne, ba zdalo sa, že presadzuje vlastnú agendu. Demokratická senátorka z Missouri Claire McGaskellová jej cez médiá dobromyseľne poradila: „Nemala by tak tvrdo presviedčať ľudí, že Barack je ten pravý. Stačí, ak sa bude usmievať a bude sympatická.“
Lenže rola mlčanlivej usmievavej dámy po boku výrečného pána bola pre Michelle Obamovú pritesná. Jeho priaznivci jej napríklad vyčítali, že si z manžela ironicky uťahuje. Platí síce, že „co se škádlívá, rádo se mívá“, ale väčšinou len v súkromí – čo pripadá vtipné dvom veteránom manželského života, nemusí baviť „ich“ voličov. Obamovcom sa však po počiatočnom tápaní podarilo manželské žartíky transformovať na posolstvo zrozumiteľné aj pre verejnosť. A keď pridali bozky a objatia, ktoré kamery a fotoaparáty vďačne zachytávali, pripísali si aj body za bezprostrednosť a rodinné hodnoty. Také párové iskrenie rozhodne nepredviedli podstatne starší McCainovci ani manželskými krízami stokrát zomletí Clintonovci.
.zatrpknutá žena?
Bolo by však povrchné tvrdiť, že v prípade Michelle Obamovej šlo iba o imidž, úsmevy a manželské bozky. Nemenej pozornosti venovali médiá a minimálne časť voličov aj jej názorom. A tam nastávali problémy. Barack Obama chcel robiť dojem, že neprišiel s mečom, ale olivovou ratolesťou. Vystupoval ako kandidát novej doby, v ktorej sú staré politické a rasové spory prekonané a treba sa usilovať o spoluprácu pre spoločné dobro. Aby sa mu to darilo, musel manévrovať medzi hrdosťou na svoje černošské dedičstvo a prijateľnosťou pre hlavný prúd belošských voličov. To druhé mu Michelle skôr sťažovala.
Netrvalo dlho a na verejnosť prenikla téma jej dizertačnej práce z Princetonu: o kultúrnej asimilácii čiernych študentov, ktorí sa po dosiahnutí prestížneho vzdelania zriedka vracajú k svojej komunite. „Cesta, ktorú som si vybrala, keď som začala študovať na Princetone,“ napísala Michelle Obama v úvode, „pravdepodobne povedie k mojej ďalšej integrácii a/alebo asimilácii do bielej kultúrnej a spoločenskej štruktúry, ktorá mi umožní zostať iba na periférii spoločnosti, nikdy nie dosiahnuť plnú účasť v nej.“ Ako to vyznelo? Pre uši veľkej časti verejnosti rovnako nepochopiteľne zatrpknuto, ako keď Michelle začiatkom tohto roka na predvolebnom mítingu vo Wisconsine vyhlásila: „Prvý raz v dospelom živote som skutočne hrdá na svoju krajinu.“
Mnohí Američania, a zďaleka nie len konzervatívne založení, sa popudene pýtali, či Michelle naozaj márne hľadala dôvod na hrdosť až do svojich štyridsiatich štyroch rokov a do chvíle, keď sa značná časť amerického národa postavila za jej manžela. Navyše, súčasťou predvolebného životopisu pani Obamovej, ktorý zverejnili vari všetky médiá, bolo tvrdenie, že s Barackom, kolegom v právnickej firme Sidley & Austin, nechcela spočiatku chodiť, lebo ako jediní černošskí právnici tam boli pod drobnohľadom kolegov. Neskôr vyšlo najavo, že vo firme pracovalo viac černošských právnikov a jedným z firemných partnerov, teda šéfov najvyšších, bol černoch. A verejnosť sa opäť pýtala, či musela Michelle zdôrazňovať obraz dvoch osamotených černochov akoby v nepriateľskej „bielej“ právnickej kancelárii, keď pravda bola celkom iná.
Z podobných drobností sa postupne skladal obraz bojovníčky Michelle, radikálky, černošky, ktorá pôjde do Bieleho domu predovšetkým bojovať za černochov. Pred voľbami sa ho pomocou kampane podarilo utlmiť. Po voľbách utlmený aj zostal, najmä preto, že nadšenie nad budúcim prezidentským párom nepozná hranice.
.prvá dáma s ťažiskom
Uprostred „obamamánie“, ktorá zachvátila väčšinu amerických médií, je Michelle hviezdou prvej veľkosti. Rozoberá sa všetko: jej rodina, účes, topánky, kabelky, alebo to, ako s manželom oslávila výročie sobáša. Korunu „michellemánii“ nasadil komentár v populárnom internetovom časopise Salon First Lady Got Back (Prvá dáma má zadok). A titulok skutočne zodpovedá obsahu článku: je to chválospev na pozadie nastupujúcej prvej dámy. Vraj je revolučné, že do Bieleho domu sa konečne sťahuje černoška plných kriviek. A vraj to oslobodí všetky černošky, ktoré svoj „veľký zadok“ dávno schovávajú pod dlhé svetre a saká, aby nevzbudili pohoršenie. Lebo „veľký zadok“ je vraj rasovo podmienená záležitosť, spájaná s „nekultúrnosťou“, „animálnosťou“ a... ako inak... hip-hopom. Takže, milé sistas s veľkými booties, hlása autorka Erin Aubry Kaplan, odteraz máte zástankyňu na najvyššom mieste a nemusíte sa obávať, že vás a vaše ťažisko budú potrebovať iba v hip-hopovom videoklipe. Človek sa nádejá, že tu sa inak inteligentnému Salonu podarilo dospieť na hranicu nevkusu, za ktorú už nepôjde. Ak, pravdaže, nemieni Erin Aubry Kaplan písať o pozadí nastupujúceho prezidenta. Obamovci sú horúcou témou a od nadšených ód nie je ďaleko k nechceným karikatúram.
Ale Michelle Obama sa určite stane prvou dámou, aká tu ešte nebola. A nielen preto, že je čierna (a má zadok). Po príjemnej, no takmer neviditeľnej Laure Bushovej bude výraznou osobnosťou po boku prezidenta. Po viditeľnej, no neveľmi príjemnej Hillary Clinton má šancu zlepšiť politický imidž ambicióznych pracujúcich žien. Možno vďaka Michelle Obamovej si Američania tak spoľahlivo zvyknú na prítomnosť ženy v najvyššej politike, že práve ona sa stane predstupienkom k možnej budúcej prezidentke, či už ňou bude Hillary Clinton, Sarah Palin, alebo iná žena. Teraz môže svojej Michelle za post prezidenta ďakovať Barack Obama. Ktovie, či v budúcnosti jej zaň nebude vďačná – aspoň symbolicky – niektorá z jej súčasných rivaliek.
Do predvolebného ringu vstúpilo niekoľko šampióniek. Niektoré kandidovali, iné nastúpili na pozíciách vplyvných manželiek. Hillary Clinton a Sarah Palin sa usilovali získať priazeň voličov pre seba a svoje politické strany. Michelle Obama a Cyndi McCain bojovali za politické názory a strany svojich manželov.
Asi nebude náhoda, že najlepšie zabodovala nie politička, ale žena v role klasickejšej: manželka. Hillary Clinton si môže na zopár rokov zbaliť prezidentské ambície a bude odkázaná na to, aby s vďakou prijala miesto v budúcej americkej administratíve. Aljašská guvernérka Sarah Palin sa musí zdvihnúť z popola po prehratých voľbách a – možno – si vybojuje novú vplyvnú pozíciu v Republikánskej strane, kde ju ešte – tiež možno – čaká súboj s mocnou Condoleezzou Riceovou. Skutočnou víťazkou medzi ženami, ktoré boli hlavnými postavami kampane, je dnes Michelle Obama. Je jasné, že žena sa do Bieleho domu dostane stále najistejšie cez muža. A tiež je jasné, že Barack Obama má mnoho dôvodov na vďačnosť.
.čierna eminencia
Michelle Obamová zabezpečila svojmu kandidujúcemu manželovi niekoľko dôležitých vecí. Predovšetkým sa vďaka nej etabloval medzi černošskými voličmi. Michelle je, na rozdiel od mulata Baracka, „úplná“ černoška, vyrastala na juhu Chicaga v černošskej komunite, ktorá ju akceptovala. Barack Obama aj napriek snahe imidžmejkrov stále pôsobí ako príslušník elity, čo časti čiernych voličov muselo prekážať. Ale Michelle je iná. Dcéra zamestnanca vodárne a ženy v domácnosti študovala na Princetone, stala sa dobre platenou právničkou a môže si dovoliť drahé šaty aj doplnky, o akých veľká časť jej black sistas môže len snívať. Napriek tomu sa jej podarilo uchovať si štýl, ktorý nepôsobí príliš „vybielene“. Takže bod jeden: Barack Obama bol so svojou Michelle ľudskejší, ľudovejší a „černejší“.
Druhou podstatnou vlastnosťou manželky prezidentského kandidáta musí byť, že svojmu manželovi je oporou, nie príťažou. Spočiatku sa nezdalo, že to Michelle zvládne. Je totiž energická a pri presviedčaní voličov občas pôsobila príliš bojovne, ba zdalo sa, že presadzuje vlastnú agendu. Demokratická senátorka z Missouri Claire McGaskellová jej cez médiá dobromyseľne poradila: „Nemala by tak tvrdo presviedčať ľudí, že Barack je ten pravý. Stačí, ak sa bude usmievať a bude sympatická.“
| Michelle Obama, rodená Robinson, sa narodila 17. januára v Chicagu. Jej otec pracoval v mestskej vodárni, jej matka bola sekretárkou v objednávkovom obchode Spiegel’s. Po narodení detí (Michelle má ešte staršieho brata Craiga Robinsona) zostala v domácnosti. Michelle bola už od základnej školy výbornou žiačkou, vyštudovala prestížnu strednú školu Whitney Young High School, Princeton University a právo na Harvarde. Pracovať začala u firmy Sidley & Austin, kde sa zoznámila s Barackom Obamom. Ako právnička sa venovala marketingu a duševnému vlastníctvu, neskôr pracovala v chicagskej samospráve ako asistentka starostu a zástupkyňa komisára pre plánovanie a rozvoj. V roku 1993 sa stala výkonnou riaditeľkou chicagskej odbočky neziskovej organizácie Public Allies zameranej na vyhľadávanie talentovaných lídrov medzi mladými ľuďmi. Donedávna pracovala pre nemocnice University of Chicago, počas kampane prácu ukončila. |
Lenže rola mlčanlivej usmievavej dámy po boku výrečného pána bola pre Michelle Obamovú pritesná. Jeho priaznivci jej napríklad vyčítali, že si z manžela ironicky uťahuje. Platí síce, že „co se škádlívá, rádo se mívá“, ale väčšinou len v súkromí – čo pripadá vtipné dvom veteránom manželského života, nemusí baviť „ich“ voličov. Obamovcom sa však po počiatočnom tápaní podarilo manželské žartíky transformovať na posolstvo zrozumiteľné aj pre verejnosť. A keď pridali bozky a objatia, ktoré kamery a fotoaparáty vďačne zachytávali, pripísali si aj body za bezprostrednosť a rodinné hodnoty. Také párové iskrenie rozhodne nepredviedli podstatne starší McCainovci ani manželskými krízami stokrát zomletí Clintonovci.
.zatrpknutá žena?
Bolo by však povrchné tvrdiť, že v prípade Michelle Obamovej šlo iba o imidž, úsmevy a manželské bozky. Nemenej pozornosti venovali médiá a minimálne časť voličov aj jej názorom. A tam nastávali problémy. Barack Obama chcel robiť dojem, že neprišiel s mečom, ale olivovou ratolesťou. Vystupoval ako kandidát novej doby, v ktorej sú staré politické a rasové spory prekonané a treba sa usilovať o spoluprácu pre spoločné dobro. Aby sa mu to darilo, musel manévrovať medzi hrdosťou na svoje černošské dedičstvo a prijateľnosťou pre hlavný prúd belošských voličov. To druhé mu Michelle skôr sťažovala.
Netrvalo dlho a na verejnosť prenikla téma jej dizertačnej práce z Princetonu: o kultúrnej asimilácii čiernych študentov, ktorí sa po dosiahnutí prestížneho vzdelania zriedka vracajú k svojej komunite. „Cesta, ktorú som si vybrala, keď som začala študovať na Princetone,“ napísala Michelle Obama v úvode, „pravdepodobne povedie k mojej ďalšej integrácii a/alebo asimilácii do bielej kultúrnej a spoločenskej štruktúry, ktorá mi umožní zostať iba na periférii spoločnosti, nikdy nie dosiahnuť plnú účasť v nej.“ Ako to vyznelo? Pre uši veľkej časti verejnosti rovnako nepochopiteľne zatrpknuto, ako keď Michelle začiatkom tohto roka na predvolebnom mítingu vo Wisconsine vyhlásila: „Prvý raz v dospelom živote som skutočne hrdá na svoju krajinu.“
Mnohí Američania, a zďaleka nie len konzervatívne založení, sa popudene pýtali, či Michelle naozaj márne hľadala dôvod na hrdosť až do svojich štyridsiatich štyroch rokov a do chvíle, keď sa značná časť amerického národa postavila za jej manžela. Navyše, súčasťou predvolebného životopisu pani Obamovej, ktorý zverejnili vari všetky médiá, bolo tvrdenie, že s Barackom, kolegom v právnickej firme Sidley & Austin, nechcela spočiatku chodiť, lebo ako jediní černošskí právnici tam boli pod drobnohľadom kolegov. Neskôr vyšlo najavo, že vo firme pracovalo viac černošských právnikov a jedným z firemných partnerov, teda šéfov najvyšších, bol černoch. A verejnosť sa opäť pýtala, či musela Michelle zdôrazňovať obraz dvoch osamotených černochov akoby v nepriateľskej „bielej“ právnickej kancelárii, keď pravda bola celkom iná.
Z podobných drobností sa postupne skladal obraz bojovníčky Michelle, radikálky, černošky, ktorá pôjde do Bieleho domu predovšetkým bojovať za černochov. Pred voľbami sa ho pomocou kampane podarilo utlmiť. Po voľbách utlmený aj zostal, najmä preto, že nadšenie nad budúcim prezidentským párom nepozná hranice.
.prvá dáma s ťažiskom
Uprostred „obamamánie“, ktorá zachvátila väčšinu amerických médií, je Michelle hviezdou prvej veľkosti. Rozoberá sa všetko: jej rodina, účes, topánky, kabelky, alebo to, ako s manželom oslávila výročie sobáša. Korunu „michellemánii“ nasadil komentár v populárnom internetovom časopise Salon First Lady Got Back (Prvá dáma má zadok). A titulok skutočne zodpovedá obsahu článku: je to chválospev na pozadie nastupujúcej prvej dámy. Vraj je revolučné, že do Bieleho domu sa konečne sťahuje černoška plných kriviek. A vraj to oslobodí všetky černošky, ktoré svoj „veľký zadok“ dávno schovávajú pod dlhé svetre a saká, aby nevzbudili pohoršenie. Lebo „veľký zadok“ je vraj rasovo podmienená záležitosť, spájaná s „nekultúrnosťou“, „animálnosťou“ a... ako inak... hip-hopom. Takže, milé sistas s veľkými booties, hlása autorka Erin Aubry Kaplan, odteraz máte zástankyňu na najvyššom mieste a nemusíte sa obávať, že vás a vaše ťažisko budú potrebovať iba v hip-hopovom videoklipe. Človek sa nádejá, že tu sa inak inteligentnému Salonu podarilo dospieť na hranicu nevkusu, za ktorú už nepôjde. Ak, pravdaže, nemieni Erin Aubry Kaplan písať o pozadí nastupujúceho prezidenta. Obamovci sú horúcou témou a od nadšených ód nie je ďaleko k nechceným karikatúram.
Ale Michelle Obama sa určite stane prvou dámou, aká tu ešte nebola. A nielen preto, že je čierna (a má zadok). Po príjemnej, no takmer neviditeľnej Laure Bushovej bude výraznou osobnosťou po boku prezidenta. Po viditeľnej, no neveľmi príjemnej Hillary Clinton má šancu zlepšiť politický imidž ambicióznych pracujúcich žien. Možno vďaka Michelle Obamovej si Američania tak spoľahlivo zvyknú na prítomnosť ženy v najvyššej politike, že práve ona sa stane predstupienkom k možnej budúcej prezidentke, či už ňou bude Hillary Clinton, Sarah Palin, alebo iná žena. Teraz môže svojej Michelle za post prezidenta ďakovať Barack Obama. Ktovie, či v budúcnosti jej zaň nebude vďačná – aspoň symbolicky – niektorá z jej súčasných rivaliek.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.