Dlhá jeseň svetových summitov, zasvätených finančnej a údajne už i hospodárskej kríze, vyvrcholila mítingom G20 vo Washingtone. Ani skutočnosť, že za stolom boli producenti 90 percent planetárneho HDP, však nepriniesla očakávaný výsledok.
Našťastie. Dokonca sa dá hovoriť o plusoch. Prvým je, že kapitalizmus existuje aj po Washingtone. O opak sa úprimne snažil hlavný zvolávač Nicolas Sarkozy, ktorého absurdné nápady narazili na odpor dokonca aj takých krajín, ako je Švédsko. Pozitívum je tiež záväzok všetkých dvadsiatich, že v priebehu roka 2009 neprijmú opatrenie, ktoré by vytvorilo bariéry na finančných a kapitálových trhoch. To je síce široká formulácia a je v konflikte s plánmi na masívne podpory rôznych odvetví (automobilky), ale uvidíme. Ešte odvážnejší vyzerá sľub o odblokovaní rozhovorov o liberalizácii svetového obchodu do decembra.
Aj keď proti tvrdeniu, že na konkrétne dohody nemal dosluhujúci hostiteľ George Bush mandát, neexistuje námietka, absencia Obamu a jeho budúceho ministra financií poslúžila ako dobrá výhovorka, prečo zo summitu vzišli len akési popisy oblastí, ktoré treba „riešiť“. To, že k veľkej reforme medzinárodného finančného a regulačného systému (čo bol cieľ, ku ktorému sa malo odštartovať) summit nevykročil, je však skôr prirodzený dôsledok rôznych záujmov. Dá sa zhodnúť na dvoch veciach. Súboj o slová do záverečného komuniké, ktorý viedol Bush so Sarkozym, nemal víťaza, čo je fajn ešte i vtedy, ak sa s Obamom veci zmenia. A po druhé, aj keď socializujúci ťah po kontrole, reguláciách a zoštátňovaní v kríze dominuje, summit naznačil, že na spoločné riešenia bude táto vôľa politikov krátka. Napríklad také bankové dohľady sú žiarlivo strážené národné kompetencie, dokonca aj v EÚ (ktorá má inak vlastnú centrálnu banku).
To, samozrejme, neznamená žiadnu útechu – po tom, čo sa propagandistický potenciál „veľkosummitov“ vyčerpá, regulačná mánia zostúpi na národné úrovne. Najväčší problém, ktorého črty summit G20 len zvýraznil, je nezlomná viera politikov, že ich regulačné aktivity sú potrebné a užitočné. A to nielen v ako-tak diskutovateľnej oblasti nových podmienok „hedge“ fondov a ratingových agentúr, ale vôbec v riadení ekonomiky. Všetci bez výnimky sa nedokážu zmieriť s tým, že po desiatich rokoch bezprecedentného, občas umelo podporovaného rastu, je rok (dva či dokonca päť) stagnácie nevyhnutnosť. To ich ženie do megalomanských projektov, ktorých dôsledkom musí byť, z podstaty veci, len hlbšia kríza.
Výzva ostatným štátom sveta, aby „priamo investovali do svojich ekonomík, lebo to je cesta k ozdraveniu“, je príznakom, že všetkých politikov spája viera v akýsi nový socializmus, kde za ekonomický rast preberá zodpovednosť štát, a dokonca ho podnikaním zabezpečuje na veky vekov. To je proti rozumu. Nemôže to fungovať už len preto, lebo politici vštepili voličom (poddaným?) ilúziu, že zvyšovanie životnej úrovne z roka na rok je ich základné právo a oni, zvolení zástupcovia, ho garantujú. Normálne by predsa bolo krízu „pretrpieť“ a zvýšené sociálne náklady (ako nezamestnanosť) financovať z úspor, ktoré sa odložili z lepších časov. Zásadný problém, samozrejme, je, že desaťročie najvyšších rastov vlády nesporili, naopak, prejedli čo sa dalo, vŕšili deficity a pritom ešte nabádali na vyššiu a vyššiu spotrebu. Tak ako dnes u nás Robert Fico.
Našťastie. Dokonca sa dá hovoriť o plusoch. Prvým je, že kapitalizmus existuje aj po Washingtone. O opak sa úprimne snažil hlavný zvolávač Nicolas Sarkozy, ktorého absurdné nápady narazili na odpor dokonca aj takých krajín, ako je Švédsko. Pozitívum je tiež záväzok všetkých dvadsiatich, že v priebehu roka 2009 neprijmú opatrenie, ktoré by vytvorilo bariéry na finančných a kapitálových trhoch. To je síce široká formulácia a je v konflikte s plánmi na masívne podpory rôznych odvetví (automobilky), ale uvidíme. Ešte odvážnejší vyzerá sľub o odblokovaní rozhovorov o liberalizácii svetového obchodu do decembra.
Aj keď proti tvrdeniu, že na konkrétne dohody nemal dosluhujúci hostiteľ George Bush mandát, neexistuje námietka, absencia Obamu a jeho budúceho ministra financií poslúžila ako dobrá výhovorka, prečo zo summitu vzišli len akési popisy oblastí, ktoré treba „riešiť“. To, že k veľkej reforme medzinárodného finančného a regulačného systému (čo bol cieľ, ku ktorému sa malo odštartovať) summit nevykročil, je však skôr prirodzený dôsledok rôznych záujmov. Dá sa zhodnúť na dvoch veciach. Súboj o slová do záverečného komuniké, ktorý viedol Bush so Sarkozym, nemal víťaza, čo je fajn ešte i vtedy, ak sa s Obamom veci zmenia. A po druhé, aj keď socializujúci ťah po kontrole, reguláciách a zoštátňovaní v kríze dominuje, summit naznačil, že na spoločné riešenia bude táto vôľa politikov krátka. Napríklad také bankové dohľady sú žiarlivo strážené národné kompetencie, dokonca aj v EÚ (ktorá má inak vlastnú centrálnu banku).
To, samozrejme, neznamená žiadnu útechu – po tom, čo sa propagandistický potenciál „veľkosummitov“ vyčerpá, regulačná mánia zostúpi na národné úrovne. Najväčší problém, ktorého črty summit G20 len zvýraznil, je nezlomná viera politikov, že ich regulačné aktivity sú potrebné a užitočné. A to nielen v ako-tak diskutovateľnej oblasti nových podmienok „hedge“ fondov a ratingových agentúr, ale vôbec v riadení ekonomiky. Všetci bez výnimky sa nedokážu zmieriť s tým, že po desiatich rokoch bezprecedentného, občas umelo podporovaného rastu, je rok (dva či dokonca päť) stagnácie nevyhnutnosť. To ich ženie do megalomanských projektov, ktorých dôsledkom musí byť, z podstaty veci, len hlbšia kríza.
Výzva ostatným štátom sveta, aby „priamo investovali do svojich ekonomík, lebo to je cesta k ozdraveniu“, je príznakom, že všetkých politikov spája viera v akýsi nový socializmus, kde za ekonomický rast preberá zodpovednosť štát, a dokonca ho podnikaním zabezpečuje na veky vekov. To je proti rozumu. Nemôže to fungovať už len preto, lebo politici vštepili voličom (poddaným?) ilúziu, že zvyšovanie životnej úrovne z roka na rok je ich základné právo a oni, zvolení zástupcovia, ho garantujú. Normálne by predsa bolo krízu „pretrpieť“ a zvýšené sociálne náklady (ako nezamestnanosť) financovať z úspor, ktoré sa odložili z lepších časov. Zásadný problém, samozrejme, je, že desaťročie najvyšších rastov vlády nesporili, naopak, prejedli čo sa dalo, vŕšili deficity a pritom ešte nabádali na vyššiu a vyššiu spotrebu. Tak ako dnes u nás Robert Fico.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.