„Naša požiadavka je jasná,“ povedal premiér Fico a vzápätí pokračoval ďalším nevyberaným útokom na ďalšiu veľkú firmu, opäť na hranici medzi vydieraním a predzvesťou skutočného úmyslu budovať socializmus. Kde sa to skončí?
Tentoraz je na muške Slovnaft, jediná slovenská rafinéria a najväčší tunajší distributér pohonných hmôt. Brániť túto firmu pred obvineniami, že zneužíva svoje postavenie na trhu s pohonnými hmotami? Slovnaft v tomto ohľade dodnes nie je príliš populárny a bude ešte asi dlho trvať, kým si povesť, získanú v druhej polovici 90. rokov – po tom, ako pomocou Mečiarovej vlády ovládol sieť čerpadiel Benzinol a tým de facto ovládol slovenský trh s pohonnými hmotami – napraví a premaľuje ju príjemnejšou emóciou.
Slovnaft bol dlho vnímaný ako spupná firma, ktorá si robí, čo chce, pretože nemá konkurenciu. Slovnaft bol aj jedným zo symbolov neuveriteľnej a dnes už často zabúdanej mečiarovskej privatizácie – a to, že jeho noví majitelia na čele so Slavomírom Hatinom ho na rozdiel od iných mečiarovských privatizérov nerozkradli, nemôže celkom zmazať fakt, že firmu získali na základe politických konexií a na tej čudnej „kúpe“ ušetrili približne 10 miliárd korún vo vtedajších cenách.
Lenže dnes je už Slovnaft v rukách spoločnosti MOL, a už niekoľko rokov si dáva veľký pozor na to, ako jeho cenovú politiku vnímajú. Po rokoch zahmlievania a mlčania začala firma komunikovať – a robí to tak dobre ako máloktorá iná. Slovnaft je dnes v zisku – dokázal totiž zúročiť približne 53 miliárd korún v investíciách za posledných 12 rokov a neuveriteľne tým zefektívniť výrobu. Rafinéria uvádza, že z ročného objemu približne 5,5 milióna ton ropy dnes dokáže vyrobiť až o 1 milión ton motorových palív viac než v polovici 90. rokov.
Brániť dnes Slovnaft je teda ľahšie ako brániť ho pred 10 rokmi – ale pri type útoku, aký proti tejto firme predseda vlády vedie, je odpoveď jednoduchá (a bola by takou dokonca aj pred 10 rokmi). Slovnaft totiž v tomto príbehu nehrá tú najpodstatnejšiu rolu, aj keď sa teraz na chvíľu ocitol vo svetle reflektorov. Hlavná rola patrí útoku na slobodu a trh.
.naivný biznis
Bratislavské biznis kruhy sú zatiaľ prevažne pokojné a žijú v sladkom klame. Myslia si, že predseda vlády je pragmatik, ktorý síce voličom hovorí to, čo chcú počuť, ale v skutočnosti nemá v úmysle nič zo svojich plánov naozaj uskutočniť. Je to naivný pohľad a len prirodzená neochota pripustiť, že niečo také je vôbec možné myslieť vážne, ospravedlňuje tento omyl inak rozhľadených a vzdelaných biznismenov.
Premiér Fico totiž to, čo hovorí masám, myslí vážne – nech vraví čokoľvek a kdekoľvek, či je to už žlčovité alebo uhladené, spoločný vektor jeho rečí, gest a činov je jasný. Takmer neprejde mesiac bez otvorenia nového bojiska – najprv to bolo brutálne spochybňovanie druhého dôchodkového piliera a do budúcnosti avizované zásahy do daňového systému, potom opakovaná snaha zoštátniť zdravotné poistenie, medzitým snaha presadiť socialistický zákonník práce a neutíchajúce, v pravidelných intervaloch sa opakujúce výpady proti veľkým firmám, najmä energetickým.
Nič z toho neprestáva byť aktuálne, pretože aj keď sa vždy po búrke na chvíľu vyjasní, v diaľke nikdy úplne neprestane hrmieť. Navyše je vláda ešte ani nie v štvrtine volebného obdobia a zatiaľ má vysoké preferencie. Ako sa budú blížiť voľby a preferencie klesať, pôjde na mnohých spomínaných bojiskách do tuhého.
.intenzívny dialóg
Aktuálne sa sústreďuje pozornosť premiéra na ceny pohonných hmôt. Zdá sa mu, že v posledných mesiacoch stúpli neadekvátne. A tak vláda „začala intenzívny dialóg“ so spoločnosťou Slovnaft, ktorá je jedinou rafinériou a zároveň najväčším predajcom pohonných hmôt na Slovensku. Tu je stručná rekapitulácia posledného mesiaca tohto „intenzívneho dialógu“.
Koncom apríla premiér vyhlásil, že ceny benzínu by sa mali pohybovať okolo 35 korún za liter. „Nie je to návrh, s ktorým sme prišli za Slovnaftom, to sú naše výpočty, ktoré však zodpovedajú realite,“ naznačil premiér, ako asi dôveruje číslam rafinérie. Tá totiž tvrdila, že ceny vzrástli menej než v okolitých krajinách, a to preto, že výmenný kurz koruny sa výnimočne posilňoval. Podľa premiéra však rokovania so Slovnaftom začali konštruktívne a už predtým, pri debatách s pološtátnym SPP „sa ukázali ako efektívne“. V tejto súvislosti tiež medzi rečou – aby sa ani zahraniční spolumajitelia SPP náhodou príliš neupokojili, že bdelé oko premiéra sa presunulo k Slovnaftu – Fico podotkol, že možnosť otvorenia privatizačnej zmluvy v SPP je otvorená. „Stále si kladieme otázku, či je privatizačná zmluva v súlade s Obchodným zákonníkom a Ústavou SR.“ Odpoveď zatiaľ príliš nehľadajú – nátlak je asi efektívnejší, ako ukázala aj dohoda na zľavách na plyn pre seniorov.
Ďalšie rokovanie so Slovnaftom – konalo sa 4. mája – zrejme neviedlo nikam, keďže jeho jediným zverejneným výsledkom bolo, že sa ceny nepohnú do najbližšieho stretnutia.
To sa konalo 9. mája. Výsledok znel povedome: „Výsledkom tohto rokovania je, že napriek tomu, že v okolitých krajinách sa ceny pohonných látok ustavične zvyšujú, na Slovensku zostávajú na pôvodnej cenovej úrovni,“ vyhlásila hovorkyňa premiéra Silvia Glendová tak trochu v smiešnej snahe nájsť na stretávaní sa s manažérmi rafinérie nejaký dobrý bod pre svojho zamestnávateľa.
Potom bolo chvíľku na túto tému ticho, ale mýlil by sa ten, kto by si myslel, že vláda poľavila v ostražitosti. „Pokiaľ dôjde k nejakému pohybu, tak sú pracovné skupiny, ktoré prehodnocujú výšku zvýšenia cien,“ povedal 23. mája minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek. Verejnosť sa dozvedela aj to, že tieto pracovné skupiny „sú už stále“. A aby bolo jasné, že to nie je len tak, agentúra SITA tvrdila, že podľa zdrojov z ministerstva hospodárstva „sa bude prípadné zvýšenie riešiť operatívne“ na úrovni premiér – riaditeľ Slovnaftu. To na stole predsedu vlády pribudol žlto-čierny (farby Slovnaftu) telefón?
Už o deň neskôr hovorkyňa skonštatovala, že vláda od Slovnaftu očakáva maximálne zodpovednú cenotvorbu, zohľadňujúcu ekonomickú situáciu občanov. „V prípade, že sa tento trend nebude dodržiavať, vláda využije všetky administratívne nástroje, ktoré jej dáva k dispozícii právny poriadok,“ dodala Glendová, podľa ktorej vláda „veľmi pozorne“ sleduje aj „vysokú ziskovosť spoločnosti Slovnaft“.
Dva dni na to, v sobotu 26. mája, sa premiér rozhovoril v Slovenskom rozhlase: „Naša požiadavka je jasná. Cena produktov sa musí pohybovať na jednej z najnižších úrovní v rámci EÚ.“ Pridal tiež, že bude veľmi pozorne sledovať ziskovosť Slovnaftu. „Chcem vyhlásiť, že ak nebude pokračovať politika, na ktorej základe budú ceny palív na jednej z najnižších úrovní v EÚ, tak vláda je pripravená urobiť všetky administratívne opatrenia, ktoré má k dispozícii, aby sa tieto ceny dali ovplyvňovať.“
V príbehu sa objavil aj nový moment – premiér naznačil, že existuje aj možnosť vytvorenia novej, štátnej rafinérie či elektrární. „Takáto teoretická úvaha sa objavuje, pokiaľ ide o novú rafinériu či o nové Slovenské elektrárne. Nemôžu mať stále pocit: kúpili sme to, sprivatizovali a budeme si tu robiť, čo chceme. Nebudú si robiť, čo chcú, pokiaľ tu bude vláda a pokiaľ budú pôsobiť na území suverénneho štátu.“
.keď rastie zisk
Základná argumentácia predsedu vlády je na prvý pohľad logická – keď stúpajú ceny ropy a zároveň stúpa zisk rafinérie, znamená to len, že musí predávať svoje produkty za viac než je nutné. Slovnaft nie je jediná firma, ktorej sa premiér sústredene pozerá do finančnej súvahy, a nie je ani prvým príkladom toho, aká je asi úroveň jeho ekonomického myslenia.
„Neexistuje ekonomický dôvod pre firmu znižovať cenu, ak ako následok tohto opatrenia neočakáva zásadný rast dopytu po svojich tovaroch alebo službách, ktorý by vykompenzoval nižšiu cenu,“ vysvetľuje hlavný ekonóm Slovenskej sporiteľne Juraj Kotian. Keďže pohonné hmoty patria medzi tovary s pomerne nízkou elasticitou dopytu (teda dopyt nereaguje na pohyb ceny príliš citlivo), podľa Kotiana „pokles ceny by sa prakticky naplno prejavil v poklese zisku spoločnosti“. Keby firma nedosahovala zisk, nemala by zdroje (a keby bola jej ziskovosť politicky obmedzovaná, ani motív) na investície. A bez investícií by jej ziskovosť časom tak či tak upadala a ceny rástli. Doplatila by na to aj vláda, pretože podľa ekonóma Juraja Kotiana „ak bude štát chcieť, aby firmy bezdôvodne znižovali ceny na úkor svojho zisku, pôjde sám proti sebe. Na znížené daňové príjmy bude musieť reagovať znížením svojich výdavkov“.
Ako je to so vzťahom cien a vysokého zisku? Ekonóm Svetovej banky pre Slovensko Anton Marcinčin si myslí, že „medzi ziskom a cenami neexistuje vzťah, že by vysoký zisk tlačil firmu, aby znižovala ceny. Ceny sú dané trhom, a od schopnosti podniku mať nízke náklady potom závisí jeho zisk“.
To však neznamená, že ak má nejaká firma vysoký zisk, bude to tak naveky a spotrebitelia sú takej firme vydaní napospas. „Ak je zisk na danom trhu vysoký, láka to ďalšie podniky, aby prichádzali na trh, a táto nová konkurencia tlačí na znižovanie cien až na úroveň, keď sa vyrovnajú marginálnym nákladom,“ tvrdí Anton Marcinčin.
Učebnicový príklad, odfrknú mnohí – stavať novú rafinériu je predsa také náročné, že príchod nejakého ďalšieho investora do tohto sektora (aj pre blízkosť rakúskeho OMV) nie je reálny. Jedine, že by vláda naplnila Ficovu hrozbu a pustila sa do budovania novej štátnej rafinérie. Dôsledky pre verejné financie teraz nechajme bokom – pomohlo by to však aspoň konkurencii na trhu? „Obávam sa, že jeden problém by sa riešil niečím, čo prináša mnoho ďalších problémov,“ hovorí Marcinčin. O tom, aké problémy sú so štátnym podnikaním spojené, jasne vypovedajú príbehy štátnych firiem pred ich privatizáciou: všetky tieto firmy od SPP cez Slovenské elektrárne až po banky boli v katastrofálnom stave, vykrádané, bez know-
-how, bez perspektívy, väčšina na pokraji krachu. Daňových poplatníkov stálo riešenie týchto problémov celkovo výrazne vyše sto miliárd korún.
Aj keď Slovnaft z viacerých dôvodov nie je monopolom, v istom zmysle sa o dominantnom hráčovi (ak je reč o slovenskom trhu) hovoriť dá. V takýchto situáciách nastupujú regulačné úrady, ktoré majú byť podľa Marcinčina akýmsi „strážcom rozumného zisku, teda zisku, ktorý zaručí rozumnú návratnosť opodstatnených investícií“. Kvalitný a rešpektovaný regulačný úrad a liberalizácia trhu sú teda tým, čo by mala vláda podporovať, ak jej záleží na čo najlepších cenách pohonných hmôt od Slovnaftu.
| super 95 bez daní super 95 s daňami Ceny k 28. máju 2007, podľa Európskej komisie. |
Len na okraj – „prevádzkový zisk skupiny Slovnaft očistený o jednorazové položky (najmä z predaja prebytočného majetku) poklesol v prvom štvrťroku 2007 medziročne o 13 percent, pričom ziskovosť negatívne ovplyvnili hlavne pokles kótovaných cien ropných produktov na medzinárodných trhoch a posilňovanie kurzu slovenskej koruny,“ konštatuje pre .týždeň riaditeľka komunikácie spoločnosti Slovnaft Kristína Félová. Napriek tomu má premiér Fico pravdu – zisk Slovnaftu v prvom štvrťroku naozaj stúpol (a ceny pohonných hmôt zhodou okolností tiež). Ibaže zisk stúpol iba vďaka jednorazovému vplyvu z predaja nadbytočného majetku, nie pre svojvoľné zdieranie zákazníkov. Tak to aspoň tvrdí Slovnaft a jeho výročná správa, obsahujúca aj správu audítora, to potvrdí. Ak je to tak, o čom je tu vlastne už druhý mesiac reč?
Argumenty však po Ficovi a jeho spolubojovníkoch stekajú ako kvapky po pršiplášti – a kto si myslí, že argumentmi premiéra, ktorý si na dvere v centrále Smeru vešia obrázok Che Guevaru, privedie k zmene názoru, podlieha rovnakému omylu ako spomínaní bratislavskí biznismeni.
.vysoké ceny?
Ešte podstatnejšia je však otázka, či sú ceny pohonných hmôt od Slovnaftu skutočne také vysoké, aby vyžadovali od predsedu vlády, ministra hospodárstva a úradníkov v stálych pracovných skupinách také intenzívne nasadenie. Pohľad na štatistiky je taký neuveriteľný, že každý si ich pozrie pre istotu rovno dvakrát – čisté ceny (bez daní) najpoužívanejšieho benzínu sú na Slovensku podľa poslednej štatistiky Európskej komisie dokonca najnižšie v Európskej únii. Liter 95-oktánového benzínu stojí 16,30 Sk (dane tvoria ďalších 21,54 koruny).
Ficova „jasná požiadavka“ voči Slovnaftu, že „cena produktov sa musí pohybovať na jednej z najnižších úrovní v rámci EÚ“, sa tak obracia proti nemu samému – naplnenie toho, čo Fico tak rázne požaduje, totiž môže priniesť len on sám a jeho vláda znížením spotrebnej dane (za predpokladu, že by to prinieslo zníženie konečných cien). To, čo benzín na slovenských pumpách výrazne zdražuje až nad úroveň mnohých iných štátov EÚ, sú totiž práve dane, konkrétne spotrebná daň na uhľovodíkové palivá a DPH.
Keďže však vláda zo spotrebnej dane očakáva vyše 33 miliárd korún, je pochopiteľné, že minister financií hovorí priamo – znižovanie nebude. Hoci aj to bol jeden z horúcich Ficových predvolebných sľubov.
.telenovely a obušky
Štátne firmy budú „pracovať pre rozvoj krajiny namiesto toho, aby sa venovali špekuláciám a tvorbe enormného zisku,“ povedal slovníkom nie nepodobným predsedovi slovenskej vlády venezuelský prezident Hugo Chávez, keď sa vyhrážal (v tomto prípade) bankám, že ich zoštátni. „Myslím si, že za 10-11 mesiacov sme dali verejnosti to, čo predchádzajúca vláda neurobila za osem-desať rokov,“ vyhlásil zasa slovníkom nie nepodobným venezuelskému prezidentovi slovenský premiér Robert Fico.
Ak si spoločnosť mlčky zvykne na to, čo sa práve teraz deje Slovnaftu (a predtým elektrárňam, plynárňam, bankám, správcovským spoločnostiam, zdravotným poisťovniam, médiám či Hedvige Malinovej...) a Fico zistí, že mu to prejde bez následkov, o pár rokov budeme po vzore venezuelských zúfalcov brániť vysielanie telenoviel v súkromnej televízii a uhýbať sa pred obuškami.
ROBERT ŽITŇANSKÝ
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.