Tak sme oslavovali sedemnásty november. Všetko do seba pekne zapadlo – kto chcel, ignoroval, kto chcel, si vymýšľal a prekrucoval (a nebol to zďaleka len Pavol Paška s tvrdením, že Dubček bol lídrom Nežnej revolúcie, našli sa aj iné kalibre).
Kto chcel, ten si mohol zaoslavovať, ako chcel, napríklad aj doma v papučiach. Tak to má byť. Jedno ma ale predsa každoročne prekvapí – po otázkach o význame, priebehu a podobne nasleduje takmer vždy toto: „A nie ste sklamaní z ponovembrového vývoja, z toho, kam sa naša spoločnosť za tie roky dostala? Nechýba vám tá ľudská solidarita z obdobia totality?“ Tak toto je pre mňa naozaj záhada. Neviem si predstaviť nikoho aspoň s akým-takým citom, kto by na toto mohol odpovedať kladne.
Neexistuje ani jeden-jediný detail, ktorý by bol pred rokom 1989 v tejto krajine lepší. (Predstavte si, že by sa po druhej svetovej vojne v Nemecku pýtali: „a nie ste sklamaní z pomájového vývoja? Nechýba vám to nadšenie a súdržnosť z predchádzajúcich rokov?“). Nadávame na korupciu – vtedy sa podplácali aj predavačky, aby odložili ženám vložky a všetkým záchodový papier, nehovoriac o banánoch. Nadávame na ochranu životného prostredia – socializmus sa takými malichernosťami nezaoberal vôbec. Nadávame na školstvo, zdravotníctvo, kultúru. Vtedy museli deti recitovať básničky o Leninovi, nemocnice vyzerali, akoby boli pacienti a lekári za niečo vinní a kultúra žila nie vďaka, ale napriek režimu. (Vie si niekto predstaviť, že by musel posielať texty svojej skupiny pred každým koncertom na schválenie nejakému straníkovi na okresný výbor napríklad Smeru?) A samozrejme, nadávame na vládu. Jasné – Fico a Jakeš sú si podobní ako vajce vajcu, vlády sa vtedy aj teraz schovávali za neexistujúci ľud, aby si nemuseli všímať existujúcich občanov. Táto vláda má však oproti tej predchádzajúcej jednu veľkú výhodu – dá sa nabudúce nezvoliť. A za to, že ju tu teraz máme, nemôže ani zďaleka november 1989 – za to môže jún 2006. Takže, ja november 1989 oslavujem, čo mi sily stačia, je to pre mňa jeden z najradostnejších dní roka.
Kto chcel, ten si mohol zaoslavovať, ako chcel, napríklad aj doma v papučiach. Tak to má byť. Jedno ma ale predsa každoročne prekvapí – po otázkach o význame, priebehu a podobne nasleduje takmer vždy toto: „A nie ste sklamaní z ponovembrového vývoja, z toho, kam sa naša spoločnosť za tie roky dostala? Nechýba vám tá ľudská solidarita z obdobia totality?“ Tak toto je pre mňa naozaj záhada. Neviem si predstaviť nikoho aspoň s akým-takým citom, kto by na toto mohol odpovedať kladne.
Neexistuje ani jeden-jediný detail, ktorý by bol pred rokom 1989 v tejto krajine lepší. (Predstavte si, že by sa po druhej svetovej vojne v Nemecku pýtali: „a nie ste sklamaní z pomájového vývoja? Nechýba vám to nadšenie a súdržnosť z predchádzajúcich rokov?“). Nadávame na korupciu – vtedy sa podplácali aj predavačky, aby odložili ženám vložky a všetkým záchodový papier, nehovoriac o banánoch. Nadávame na ochranu životného prostredia – socializmus sa takými malichernosťami nezaoberal vôbec. Nadávame na školstvo, zdravotníctvo, kultúru. Vtedy museli deti recitovať básničky o Leninovi, nemocnice vyzerali, akoby boli pacienti a lekári za niečo vinní a kultúra žila nie vďaka, ale napriek režimu. (Vie si niekto predstaviť, že by musel posielať texty svojej skupiny pred každým koncertom na schválenie nejakému straníkovi na okresný výbor napríklad Smeru?) A samozrejme, nadávame na vládu. Jasné – Fico a Jakeš sú si podobní ako vajce vajcu, vlády sa vtedy aj teraz schovávali za neexistujúci ľud, aby si nemuseli všímať existujúcich občanov. Táto vláda má však oproti tej predchádzajúcej jednu veľkú výhodu – dá sa nabudúce nezvoliť. A za to, že ju tu teraz máme, nemôže ani zďaleka november 1989 – za to môže jún 2006. Takže, ja november 1989 oslavujem, čo mi sily stačia, je to pre mňa jeden z najradostnejších dní roka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.