Nový štúdiový album po ôsmich rokoch. Práve prebiehajúce vypredané svetové turné, ktorého koniec je zatiaľ v nedohľadne. Na scénu sa vrátila jedna z najúspešnejších a zároveň najnemodernejších skupín na svete – AC/DC.
Zmena je život. Notoricky známa poučka, ktorá sa s obľubou požíva aj v hudbe. Na jednej strane je heslom večných experimentátorov, ktorí radi opúšťajú zaužívané hudobné postupy a stále chcú skúšať niečo nové – aj s rizikom, že výsledok nemusí byť po chuti ich fanúšikom. Na druhej strane sa sloganom „zmena je život“ radi oháňajú hudobní chameleóni, ktorí upachtene napodobňujú trendy, aby im náhodou neušiel vlak a popularita.
Sú však aj muzikanti, ktorí sa božstvu zmeny neklaňajú a všetky módne trendy po nich stekajú ako voda z kačky. Muzikanti, ktorí hrajú stále ten istý štýl, ba dokonca sa môže zdať, že hrajú dokola stále tú istú pesničku. A napriek tomu (alebo skôr práve preto?) sa môžu pochváliť vernou a veľkou armádou fanúšikov. Status Quo, ZZ Top, Ramones, Motörhead... Prvé miesto v tomto zozname však patrí pôvodne austrálskej partičke AC/DC. Reč čísel je neúprosná: ich album Back In Black z roku 1980 je so 42 miliónmi predaných nosičov druhým najúspešnejším albumom na svete hneď po Thrilleri Michaela Jacksona. Pôsobí to až absurdne, ale AC/DC v rebríčku najpredávanejších albumov za sebou suverénne zanechali aj také mená ako Beatles, Rolling Stones, Madonna alebo U2.
.Young a brat, s. r. o.
Kde je teda to bájne tajomstvo úspechu? Jeho základ držia v rukách dve osoby – bratia Angus a Malcolm Youngovci. Rodáci zo škótskeho Glasgowu sa v predtínedžerskom veku s rodinou presťahovali do Austrálie. Podľa vzoru svojho staršieho brata Georgea, člena skupiny Easybeats, medzinárodne úspešnej austrálskej obdoby Beatles, sa začali aktívne venovať hudbe a v roku 1973 založili spoločnú kapelu, nazvanú podľa označenia striedavého a jednosmerného prúdu na šijacom stroji ich sestry.
Začiatky AC/DC však nepripomínali rodinnú idylku. „Môj otec povedal, že keď spolu hráme my dvaja, budeme mať šťastie, ak nám kapela vydrží týždeň,“ spomína na staré časy Angus Young pre kanadský časopis Exclaim. „Malcolm ma vyhadzoval z izby vždy, keď som sa prišiel pozrieť, aké má platne.“ Bratská dvojica však svoju kapelu ťahá už takmer tridsaťpäť rokov. A hoci Malcolm nechcel Angusa pustiť k svojim platniam, je jasné, že vyrastali na tom istom a do krvi sa im naveky dostal klasický rokenrol a blues.
Navonok je z bratov Youngovcov výraznejšou postavou o dva roky mladší Angus. Vďaka školskej uniforme a charakteristickým pohybom pri hre na gitaru, medzi ktoré patrí napríklad „kačacia chôdza“, odkukaná od Chucka Berryho, sa stal maskotom kapely. Starší Malcolm síce na koncertoch stojí nenápadne v pozadí, spolu s Angusom je však spoluautorom skladieb a charakteristický zvuk AC/DC je založený na kombinácii jeho presnej rytmickej gitary a Angusových často improvizovaných sól.
Základ pre súrodeneckú gitarovú súhru vytvára valivá a až neuveriteľne minimalistická rytmická sekcia: dnes už sivovlasý basgitarista Cliff Williams, ktorý je v kapele od roku 1977, a služobne o dva roky starší bubeník Phil Rudd. Ten si však v 80. rokoch musel urobiť nútenú pauzu po fyzickej výmene názorov s Malcolmom Youngom, ktorej predchádzali problémy s alkoholom.
.do pekla a späť
Démon alkohol trápil viacerých členov kapely. Osudným sa stal spevákovi Bonovi Scottovi. Charizmatický Bon Scott, ktorého vraj v mladosti odmietla austrálska armáda z dôvodu sociálnej neprispôsobivosti, bol majiteľom jedinečného drsného hlasu a neúnavným bohémom. Jeho najväčšou devízou bola popri farbe hlasu a speváckom prejave presvedčivosť. Bonovi Scottovi sa dalo veriť každé slovo a skladby AC/DC s priamočiarymi textami o rokenrole, alkohole, ženách a sexe v jeho podaní nepôsobili ako smiešna hra. Divý životný štýl sa však napokon Bonovi Scottovi vypomstil. V roku 1980, v čase, keď sa už AC/DC z postavenia austrálskych outsiderov vypracovali na rockové výslnie, ho v Londýne našli mŕtveho na zadnom sedadle auta. Ako oficiálna príčina smrti bola uvedená akútna otrava alkoholom.
Muzikantov, ktorí neuznávali poučku, že život je zmena, napokon až smrť spoluhráča prinútila urobiť najväčšiu zmenu svojej kariéry. „Nevedeli sme, čo ďalej,“ spomína pre Exclaim Angus Young. „No keď sme išli na Bonov pohreb, jeho otec nám povedal: Mali by ste pokračovať.“ Osirelí AC/DC na miesto speváka prijali Briana Johnsona z anglickej kapely Geordie. Hoci Brian Johnson je veľmi podobný spevácky typ s drsným, akoby priškrteným hlasom, tento krok bol veľkým rizikom. Ako už vieme, album Back In Black (1980) so smútočným čiernym obalom a hitmi Hells Bells a You Shook Me All Night Long napokon lámal rekordy v predajnosti a dodnes je najúspešnejšou nahrávkou AC/DC.
Napriek podobnosti spevákov a nezameniteľnému skladateľskému rukopisu AC/DC po príchode Briana Johnsona predsa len znejú inak. Hlavný rozdiel je možno v ťažko opísateľnom fluide a osobnej charizme. Bon Scott zomrel v Kristových rokoch a jeho tragická smrť ešte spätne zdôraznila naliehavosť a temnotu, ktorá sa v skladbách popri všetkom divom rokenrolovom hedonizme vždy vyskytovala. Klasickým príkladom je titulná skladba posledného albumu AC/DC s Bonom Scottom – Highway To Hell: „Hej, satan, odkrútil som si svoje / V rockovej kapele / Hej, mama, pozri sa na mňa / Idem do krajiny zasľúbenej / Som na diaľnici do pekla...“
.čierny ľad
Jednoducho, legende Bona Scotta nemôže Brian Johnson konkurovať – má smolu aj v tom, že proti nemu hrá čas a so svojou charakteristickou čapicou a imidžom vodiča kamiónu začína s pribúdajúcimi rokmi čoraz viac pripomínať dobrosrdečného strýca. Nešlo však len o chudáka Briana Johnsona, ktorý objektívne odvádza dobrú robotu a je v tom nevinne, ale aj o hudobné nápady a zvuk – hoci AC/DC hrajú akoby stále to isté, aj u nich sa striedajú silnejšie a slabšie obdobia. Postupne stratili pôvodnú temnotu aj časť drsnosti – novšie hity ako Heatseeker, Thunderstruck, Moneytalks, Big Gun, Hard As A Rock, Stiff Upper Lip alebo Safe In New York City v porovnaní so starými „scottovkami“ Highway To Hell, Touch Too Much alebo T.N.T. najlepšie charakterizuje slovo „príjemné“. Zdá sa, že AC/DC viac svedčal surovejší a zovretejší zvuk typický pre 70. roky. Modernejší spôsob nahrávania zaužívaný od 80. rokov ich zvuk zbytočne rozostril a prečistil. V prípade AC/DC totiž platí, že čím jednoduchšia je hudba, tým dôležitejšie sú aj tie najmenšie detaily.
To však neznamená, že AC/DC úplne vymäkli a za nič nestoja. Nikdy neklesli pod určitú latku kvality a nikdy nerobili psie kusy. Asi preto je momentálne ich svetové turné vypredané a nový album Black Ice má pozitívne recenzie, hoci by bol určite lepší, keby namiesto pätnástich skladieb obsahoval len desať – ako za starých čias. „Staré zlaté časy“ však pripomenú najpodarenejšie skladby albumu: Rock N Roll Train s mohutnými zbormi, priamočiary Big Jack alebo trochu clivý melodický kolovrátok Anything Goes. AC/DC neponúkajú pokrok, ale istotu. „O AC/DC potrebujete vedieť len toľko, že sme hudobne prestali rásť v sedemnástich,“ povedal pre britský Telegraph Angus Young, opäť raz v obľúbenej póze „prostáčika“. „Keď máte sedemnásť, píšete skladby, ktoré sa páčia iným sedemnásťročným.“
V čase, keď veľa mladých kapiel je len revivalom niekoho iného, sú AC/DC v horšom prípade aspoň revivalom seba samých – a v lepšom varia podľa osvedčeného receptu, ale z čerstvých biosurovín. Preto ani po ich čiernom ľade (Black Ice) nezostáva v ústach pachuť.
Black Ice / Albumy AC/DC spočiatku produkovala dvojica Harry Vanda a George Young, starší brat Angusa a Malcolma Youngovcov. AC/DC neskôr využili služby ďalších producentov (Bruce Fairbairn, Rick Rubin). Ich vrcholné diela Highway To Hell a Back In Black mal na starosti Mutt Lange, ktorý sa neskôr podpísal pod úspech skupiny Def Leppard a svojej manželky Shanie Twain. Na album Black Ice si AC/DC po čase opäť prizvali externého producenta. Brendan O'Brien je známy so spolupráce s Pearl Jam a Bruceom Springsteenom. „Na skladbách tvrdo pracujeme a nemáme radi, keď producenti vyťahujú vlastné nápady,“ priznáva Angus Young. „Keď sme Brendanovi predviedli, čo sme mali pripravené, povedal: Výborne, nahrajme to tak, ako to je.“ Práve vďaka O'Brienovi má však nový album dynamický, vzdušný zvuk a Brian Johnson znie uvoľnenejšie, hoci stále spieva, akoby mal krk vo zveráku.
Zmena je život. Notoricky známa poučka, ktorá sa s obľubou požíva aj v hudbe. Na jednej strane je heslom večných experimentátorov, ktorí radi opúšťajú zaužívané hudobné postupy a stále chcú skúšať niečo nové – aj s rizikom, že výsledok nemusí byť po chuti ich fanúšikom. Na druhej strane sa sloganom „zmena je život“ radi oháňajú hudobní chameleóni, ktorí upachtene napodobňujú trendy, aby im náhodou neušiel vlak a popularita.
Sú však aj muzikanti, ktorí sa božstvu zmeny neklaňajú a všetky módne trendy po nich stekajú ako voda z kačky. Muzikanti, ktorí hrajú stále ten istý štýl, ba dokonca sa môže zdať, že hrajú dokola stále tú istú pesničku. A napriek tomu (alebo skôr práve preto?) sa môžu pochváliť vernou a veľkou armádou fanúšikov. Status Quo, ZZ Top, Ramones, Motörhead... Prvé miesto v tomto zozname však patrí pôvodne austrálskej partičke AC/DC. Reč čísel je neúprosná: ich album Back In Black z roku 1980 je so 42 miliónmi predaných nosičov druhým najúspešnejším albumom na svete hneď po Thrilleri Michaela Jacksona. Pôsobí to až absurdne, ale AC/DC v rebríčku najpredávanejších albumov za sebou suverénne zanechali aj také mená ako Beatles, Rolling Stones, Madonna alebo U2.
.Young a brat, s. r. o.
Kde je teda to bájne tajomstvo úspechu? Jeho základ držia v rukách dve osoby – bratia Angus a Malcolm Youngovci. Rodáci zo škótskeho Glasgowu sa v predtínedžerskom veku s rodinou presťahovali do Austrálie. Podľa vzoru svojho staršieho brata Georgea, člena skupiny Easybeats, medzinárodne úspešnej austrálskej obdoby Beatles, sa začali aktívne venovať hudbe a v roku 1973 založili spoločnú kapelu, nazvanú podľa označenia striedavého a jednosmerného prúdu na šijacom stroji ich sestry.
Začiatky AC/DC však nepripomínali rodinnú idylku. „Môj otec povedal, že keď spolu hráme my dvaja, budeme mať šťastie, ak nám kapela vydrží týždeň,“ spomína na staré časy Angus Young pre kanadský časopis Exclaim. „Malcolm ma vyhadzoval z izby vždy, keď som sa prišiel pozrieť, aké má platne.“ Bratská dvojica však svoju kapelu ťahá už takmer tridsaťpäť rokov. A hoci Malcolm nechcel Angusa pustiť k svojim platniam, je jasné, že vyrastali na tom istom a do krvi sa im naveky dostal klasický rokenrol a blues.
Navonok je z bratov Youngovcov výraznejšou postavou o dva roky mladší Angus. Vďaka školskej uniforme a charakteristickým pohybom pri hre na gitaru, medzi ktoré patrí napríklad „kačacia chôdza“, odkukaná od Chucka Berryho, sa stal maskotom kapely. Starší Malcolm síce na koncertoch stojí nenápadne v pozadí, spolu s Angusom je však spoluautorom skladieb a charakteristický zvuk AC/DC je založený na kombinácii jeho presnej rytmickej gitary a Angusových často improvizovaných sól.
Základ pre súrodeneckú gitarovú súhru vytvára valivá a až neuveriteľne minimalistická rytmická sekcia: dnes už sivovlasý basgitarista Cliff Williams, ktorý je v kapele od roku 1977, a služobne o dva roky starší bubeník Phil Rudd. Ten si však v 80. rokoch musel urobiť nútenú pauzu po fyzickej výmene názorov s Malcolmom Youngom, ktorej predchádzali problémy s alkoholom.
.do pekla a späť
Démon alkohol trápil viacerých členov kapely. Osudným sa stal spevákovi Bonovi Scottovi. Charizmatický Bon Scott, ktorého vraj v mladosti odmietla austrálska armáda z dôvodu sociálnej neprispôsobivosti, bol majiteľom jedinečného drsného hlasu a neúnavným bohémom. Jeho najväčšou devízou bola popri farbe hlasu a speváckom prejave presvedčivosť. Bonovi Scottovi sa dalo veriť každé slovo a skladby AC/DC s priamočiarymi textami o rokenrole, alkohole, ženách a sexe v jeho podaní nepôsobili ako smiešna hra. Divý životný štýl sa však napokon Bonovi Scottovi vypomstil. V roku 1980, v čase, keď sa už AC/DC z postavenia austrálskych outsiderov vypracovali na rockové výslnie, ho v Londýne našli mŕtveho na zadnom sedadle auta. Ako oficiálna príčina smrti bola uvedená akútna otrava alkoholom.
Muzikantov, ktorí neuznávali poučku, že život je zmena, napokon až smrť spoluhráča prinútila urobiť najväčšiu zmenu svojej kariéry. „Nevedeli sme, čo ďalej,“ spomína pre Exclaim Angus Young. „No keď sme išli na Bonov pohreb, jeho otec nám povedal: Mali by ste pokračovať.“ Osirelí AC/DC na miesto speváka prijali Briana Johnsona z anglickej kapely Geordie. Hoci Brian Johnson je veľmi podobný spevácky typ s drsným, akoby priškrteným hlasom, tento krok bol veľkým rizikom. Ako už vieme, album Back In Black (1980) so smútočným čiernym obalom a hitmi Hells Bells a You Shook Me All Night Long napokon lámal rekordy v predajnosti a dodnes je najúspešnejšou nahrávkou AC/DC.
Napriek podobnosti spevákov a nezameniteľnému skladateľskému rukopisu AC/DC po príchode Briana Johnsona predsa len znejú inak. Hlavný rozdiel je možno v ťažko opísateľnom fluide a osobnej charizme. Bon Scott zomrel v Kristových rokoch a jeho tragická smrť ešte spätne zdôraznila naliehavosť a temnotu, ktorá sa v skladbách popri všetkom divom rokenrolovom hedonizme vždy vyskytovala. Klasickým príkladom je titulná skladba posledného albumu AC/DC s Bonom Scottom – Highway To Hell: „Hej, satan, odkrútil som si svoje / V rockovej kapele / Hej, mama, pozri sa na mňa / Idem do krajiny zasľúbenej / Som na diaľnici do pekla...“
.čierny ľad
Jednoducho, legende Bona Scotta nemôže Brian Johnson konkurovať – má smolu aj v tom, že proti nemu hrá čas a so svojou charakteristickou čapicou a imidžom vodiča kamiónu začína s pribúdajúcimi rokmi čoraz viac pripomínať dobrosrdečného strýca. Nešlo však len o chudáka Briana Johnsona, ktorý objektívne odvádza dobrú robotu a je v tom nevinne, ale aj o hudobné nápady a zvuk – hoci AC/DC hrajú akoby stále to isté, aj u nich sa striedajú silnejšie a slabšie obdobia. Postupne stratili pôvodnú temnotu aj časť drsnosti – novšie hity ako Heatseeker, Thunderstruck, Moneytalks, Big Gun, Hard As A Rock, Stiff Upper Lip alebo Safe In New York City v porovnaní so starými „scottovkami“ Highway To Hell, Touch Too Much alebo T.N.T. najlepšie charakterizuje slovo „príjemné“. Zdá sa, že AC/DC viac svedčal surovejší a zovretejší zvuk typický pre 70. roky. Modernejší spôsob nahrávania zaužívaný od 80. rokov ich zvuk zbytočne rozostril a prečistil. V prípade AC/DC totiž platí, že čím jednoduchšia je hudba, tým dôležitejšie sú aj tie najmenšie detaily.
To však neznamená, že AC/DC úplne vymäkli a za nič nestoja. Nikdy neklesli pod určitú latku kvality a nikdy nerobili psie kusy. Asi preto je momentálne ich svetové turné vypredané a nový album Black Ice má pozitívne recenzie, hoci by bol určite lepší, keby namiesto pätnástich skladieb obsahoval len desať – ako za starých čias. „Staré zlaté časy“ však pripomenú najpodarenejšie skladby albumu: Rock N Roll Train s mohutnými zbormi, priamočiary Big Jack alebo trochu clivý melodický kolovrátok Anything Goes. AC/DC neponúkajú pokrok, ale istotu. „O AC/DC potrebujete vedieť len toľko, že sme hudobne prestali rásť v sedemnástich,“ povedal pre britský Telegraph Angus Young, opäť raz v obľúbenej póze „prostáčika“. „Keď máte sedemnásť, píšete skladby, ktoré sa páčia iným sedemnásťročným.“
V čase, keď veľa mladých kapiel je len revivalom niekoho iného, sú AC/DC v horšom prípade aspoň revivalom seba samých – a v lepšom varia podľa osvedčeného receptu, ale z čerstvých biosurovín. Preto ani po ich čiernom ľade (Black Ice) nezostáva v ústach pachuť.
Black Ice / Albumy AC/DC spočiatku produkovala dvojica Harry Vanda a George Young, starší brat Angusa a Malcolma Youngovcov. AC/DC neskôr využili služby ďalších producentov (Bruce Fairbairn, Rick Rubin). Ich vrcholné diela Highway To Hell a Back In Black mal na starosti Mutt Lange, ktorý sa neskôr podpísal pod úspech skupiny Def Leppard a svojej manželky Shanie Twain. Na album Black Ice si AC/DC po čase opäť prizvali externého producenta. Brendan O'Brien je známy so spolupráce s Pearl Jam a Bruceom Springsteenom. „Na skladbách tvrdo pracujeme a nemáme radi, keď producenti vyťahujú vlastné nápady,“ priznáva Angus Young. „Keď sme Brendanovi predviedli, čo sme mali pripravené, povedal: Výborne, nahrajme to tak, ako to je.“ Práve vďaka O'Brienovi má však nový album dynamický, vzdušný zvuk a Brian Johnson znie uvoľnenejšie, hoci stále spieva, akoby mal krk vo zveráku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.